Keďže začiatok novembra sa na Slovensku niesol v znamení regionálnych volieb, médiá a ani politici nevenovali pozornosť okrúhlemu výročiu Maastrichtskej zmluvy, ktorá vstúpila do platnosti 1. novembra 1993. Pritom táto zmluva je natoľko významná, či už v dobrom alebo zlom, že by si zaslúžila zhodnotenie toho, čo Európe za 20 rokov priniesla.
V prvom rade priniesla pomenovanie Európska únia (EÚ). Predtým sa združeniu európskych štátov hovorilo Európske hospodárske spoločenstvo alebo Európske spoločenstvá. Názov Európska únia bol prvým symbolickým krokom na ceste k „stále užšej únii,“ na konci ktorej mal byť európsky federálny superštát. Ale o tom v roku 1993 zástancovia prehlbovania európskej integrácie nehovorili. Na to v tom čase poukazovali iba odporcovia európskeho zjednocovania (čo neznamená automaticky, že ide o odporcov európskej spolupráce).
Cesta k eurozóne
Zástancovia vytvorenia „Spojených štátov európskych“ si v tom čase uvedomovali, že občania členských štátov Európskych spoločenstiev by nielen odmietli návrh na vytvorenie európskej federácie, ale dokonca by sa zrejme pri akejkoľvek zmienke o vytvorení európskeho štátu postavili proti ďalšiemu posilňovaniu právomocí Európskej komisie a Európskeho parlamentu. A tak sa použila overená salámová technika a mantra o „stále užšej únii“.
Maastrichtská zmluva tiež priniesla nové záväzky a tiež výnimky z týchto záväzkov. Jedným z nich bol záväzok členských štátov EÚ, že prijmú spoločnú európsku menu. K tomuto záväzku bol však silný odpor vo Veľkej Británii. Tá si preto vyrokovala opt-out, teda výnimku z Maastrichtskej zmluvy, na základe ktorej nebola povinná vstúpiť do eurozóny, teda prijať spoločnú menu. Bola to „obeť“ ktorú európski politici priniesli s cieľom zaviesť spoločnú európsku menu. A s nádejou, že niekedy v blízkej budúcnosti odpor voči euru v Británii opadne a aj Spojené kráľovstvo spoločnú menu prijme.
Zavedenie spoločnej európskej meny podľa vtedajšej rétoriky malo priniesť väčšiu stabilitu pre európsku ekonomiku. Ako to v praxi dopadlo, pozorujeme už niekoľko rokov. Za zavedením euromeny boli skôr politické ako ekonomické dôvody. Spoločná európska mena bola iba nástrojom na ďalšie posilňovanie „integračných“ tendencií. Teda snáh o vytvorenie európskeho štátu.
Komplikácia zvaná referendum
Maastricht tiež priniesol EÚ referendové trampoty. Už pred prijatím Maastrichtskej zmluvy sa uskutočnilo niekoľko referend v členských i kandidátskych krajinách. Všetky, s výnimkou nórskeho referenda o vstupe do EÚ, boli úspešné a to s jasnou väčšinou tak v prospech rozšírenia EÚ v roku 1973, ako aj v prospech schválenia Jednotného európskeho aktu.
Vo Francúzsku, jednom z dvoch „motorov“ európskej integrácie, však bola v septembri 1992 Maastrichtská zmluva schválená iba tesnou väčšinou 51,1% pri takmer 70-percentnej účasti, čo predznamenalo neskoršie fiasko francúzskeho referenda o Európskej ústave v roku 2005. Ešte predtým, v júni 1992 v Dánsku za prijatie Maastrichtskej zmluvy hlasovalo iba 49,3% voličov pri takmer 83-percentnej účasti.
Európski politici na tento zdvihnutý varovný prst reagovali ďalším opt-outom pre Dánsko. Veď projekt zjednocovania Európy nemôže zastaviť taká malicherná záležitosť, ako názor občanov v jednej krajine. Prípadne v dvoch, alebo troch. A tak Dáni dostali, podobne ako Briti, výnimku z povinnosti prijať spoločnú európsku menu a tiež výnimku v oblasti Spoločnej bezpečnostnej a obrannej politiky, Spravodlivosti a domácich záležitostí a občianstva EÚ. V roku 1993 už takto zredukovaný záväzok Dánska v rámci Maastrichtskej zmluvy odobrilo 56,8% voličov pri 85,5-percentnej účasti na referende. Salámová taktika však v dánskom prípade eurointegračným politikom nevyšla podľa predstáv. V septembri 2000 sa konalo ďalšie referendum, ktoré sa týkalo pristúpenia Dánska k Európskej menovej únii (EMÚ). Dáni však túto časť Maastrichtskej zmluvy odmietli aj sedem rokov po jej prijatí väčšinou krajín EÚ. Proti hlasovalo 53,2% voličov pri 87,6-percentnej účasti na referende. Navyše, proti prijatiu eura sa postavila aj väčšina občanov Švédska, ktoré si žiadny opt-out z EMÚ v Maastrichtskej zmluve nevyrokovalo. Vláda vedomá si tohto odporu zorganizovala v septembri 2003 referendum, v ktorom proti prijatiu eura hlasovalo 56,1% voličov pri 81,2-percentnej účasti.
EÚ, EMÚ a štyri typy štátov
V Európskej únii tak máme 20 rokov po prijatí Maastrichtskej zmluvy štyri typy štátov. Jeden, ktorého vláda EMÚ odmietla ešte pred podpísaním Maastrichtskej zmluvy a vyrokovala si opt-out. Druhý, ktorého vláda súhlasila so vstupom do EMÚ, ale bola občanmi v referende donútená vyrokovať si opt-out pred tým, ako Maastrichtská zmluva vstúpila do platnosti. Tretí, ktorého vláda súhlasila so vstupom do EMÚ, nevyrokovala si opt-out, ale pod tlakom občanov neprijala euro a tak de iure porušuje Maastrichtskú zmluvu s tichou toleranciou ostatných krajín. No a nakoniec tie štáty, ktoré euro prijali a teraz vymýšľajú eurovaly, aby zachránili niektoré z krajín eurozóny, ktorým hrozí bankrot. A aby zachránili euro ako také. Vitajte v Európskej únii!
Kto si dnes spomenie na to, že pred dvadsiatimi rokmi bolo euro zástancami „stále užšej únie“ promované ako mena, ktorá EÚ zabezpečí ekonomickú a menovú stabilitu a ochráni nás pred všetkými krízami, na večné veky vekov amen? Maastrichtská zmluva tiež zaviedla „konvergenčné kritériá“ pre prijatie spoločnej meny. Týmto kritériám sa veľmi originálne začalo hovoriť maastrichtské kritériá. Mali to byť pevné kritériá pre vstup členských krajín EÚ do EMÚ. Lenže potom EÚ zistila, že nestačia pevné kritériá pre vstup a potrebné sú i pravidlá aj pre zotrvanie v eurozóne. A tak vznikol Pakt stability a rastu. Lenže niektoré krajiny vstúpili do eurozóny iba vďaka kreatívnemu účtovníctvu alebo kreatívnej štatistike. A to napriek tomu, že mnohí ekonómovia poukazovali na možné riziká súvisiace s členstvom týchto krajín v EMÚ. A tak okrem opt-outov máme aj pravidlá, ktoré síce platia, ale iba na papieri. Pričom EÚ dáva nové a nové termíny, dokedy členské krajiny EÚ majú dosiahnuť plnenie týchto kritérií. Alebo sa kritériá po nejakom čase predefinujú. A tak máme fiškálne kompakty, sixpacky a pod. Nedostatkom kreativity eurointegracionisti nikdy netrpeli.
Viac zmlúv, viac Európy?
Samozrejme, ako je v únii dobrým zvykom, ak zlyhá niektorý z eurointegračných experimentov, je to takmer vždy dobrým dôvodom na argumentovanie, že príčinou je „málo Európy“. A preto potrebujeme „viac Európy“. Pretože keby bolo viac EÚ, neboli by dnešné problémy s eurom, s dlhmi, s bankrotmi a s eurovalmi. Keby bolo keby…
Od prijatia Maastrichtskej zmluvy prijali členské krajiny EÚ ďalšie tri zmluvy. Amsterdamskú zmluvu (1997), zmluvu z Nice (2001) a Lisabonskú zmluvu (2007). Tú poslednú ako náhradu za Európsku ústavu, ktorú odmietli občania Francúzska a Holandska v referendách. A odmietli by ju v referendách zrejme aj občania ďalších krajín EÚ, keby politici tieto sľúbené referendá zorganizovali. Lenže to by proces európskej integrácie formou „stále užšej únie“ definitívne pochovalo a to eurofederalisti nemohli dopustiť.
Preč sú staré zlaté maastrichtské časy, keď neúspešné referendum viedlo k vyrokovaniu opt-outov. Po tom, čo Francúzi a Holanďania v referendách odmietli euroústavu, a ani v niekoľkých ďalších krajinách EÚ nebola veľká nádej na úspešné referendum, bolo jasné, že žiadne opt-outy nepomôžu. A tak bola euroústava premaľovaná na Lisabonskú zmluvu a európski politici sa dohodli, že o tak dôležitej veci predsa nemôžu nechať rozhodovať nejakých občanov. Občanov Európskej únie.
Pretože, mimochodom, bola to práve Maastrichtská zmluva, ktorá okrem iného zaviedla inštitút európskeho občianstva. Vďaka nej je každý občan členského štátu zároveň občanom EÚ. Euroobčan, to znie hrdo. Len ho, preboha, nenechajte v referende rozhodovať o európskych záležitostiach. Euroobčianstvo odtiaľ potiaľ.
Autor je analytik KI.
Autor je analytik KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 11/2013.
