Na svet energetiky doľahla ťarcha historických omylov. Rusko stále dokazuje, že jeho politika stojí na pilieroch zašlej sovietskej slávy a Európska únia sa všemožne snaží dosiahnuť jednotný energetický dialóg politikou vydávania zúfalých smerníc. Energetická bezpečnosť je v súčasnosti azda najskloňovanejším slovným spojením, a to nielen v dôsledku závislosti na dodávkach ruských surovín, ale i nedávnej ropnej krízy, ktorá postihla i Slovensko.
Na začiatku roka 2007 ruská štátna spoločnosť Transnefť na niekoľko dní zastavila dodávky ropy smerujúcej do západnej a strednej Európy na území Bieloruska. Minsk údajne nelegálne odčerpával ropu, a to v dôsledku obchodného sporu medzi oboma krajinami. Únia si tak spomenula na nie celkom „predýchané“ udalosti spred roka na Ukrajine, kde ruský Gazprom na istý čas zastavil dodávky plynu. Nech sú tieto dva prípady akokoľvek odlišné, Bielorusko i Ukrajina, dve z tranzitných krajín východnej Európy, majú v zásade rovnaký problém, a tým je neschopnosť prijať navrhované niekoľkonásobné zvyšovanie cien za ropu a plyn, respektíve postupný prechod na trhové ceny.
Energetickú situáciu ovplyvňujú klimatické zmeny, technológie a samozrejme politické rozhodnutia. Posledné štyri dekády 20. storočia možno považovať za obdobie, keď východná Európa bezproblémovo odoberala ruské dodávky ropy a plynu. Šesťdesiate a sedemdesiate roky predstavovali obdobie budovania tých energetických sietí, ktoré sú dnes v centre záujmu ako Únie tak i Ruska. Krajiny východnej Európy pritom v opojení ruského priateľstva takmer vôbec neinvestovali do diverzifikácie energetických zdrojov. Súčasný nedostatok energií zastihol obyvateľov Únie nepripravených a povedzme to na rovinu – príliš pohodlných. Neracionálne hospodárenie s elektrinou a vo viacerých štátoch takmer úplná závislosť na ruskej rope a plyne vyústila do dnešnej situácie. Čo je však vážnejšie, spotreba energií v Únii rastie. Priemyselné zariadenia ako i domáce spotrebiče, doprava, mobilná a internetová komunikácia – to všetko, bez čoho si nevieme predstaviť život, je jedák energií.
Energetická charta bola prvým pokusom Únie zjednotiť si pravidlá s Ruskom. Podpísal ju bývalý prezident Jeľcin v roku 1994, teda v období, keď sa Rusko prebúdzalo zo sovietskeho sna a v krajine prebiehala divoká privatizácia. Súčasný prezident Putin však chartu nemá v úmysle ratifikovať. Ak by sa tak stalo, ruské ropovody a plynovody by boli otvorené cudzím firmám, čo by garantovalo koniec svojvoľnému počínaniu ruských monopolov. Mnohí analytici upozorňujú, že Rusku pôjde o veľa, lebo potrebuje do technológií značné investície. Na pohľad optimálne riešenie je však pre Kremeľ, trpiaci komplexom nadradenosti, nemožné.
Európska únia v tzv. Zelenej knihe presadzuje pevný dialóg s Ruskom, ďalej potrebu diverzifikácie zdrojov energie, boj s otepľovaním a dokončenie jednotného vnútorného energetického trhu. V pokračujúcej uniformnej línii Brusel vyjadruje vôľu presadzovať jednotný energetický dialóg, ktorého myšlienka je ťažko realizovateľná. Prekážkou sú národné záujmy štátov EÚ, ktoré sú často v rozpore s jej predsavzatiami. Problém podľa nezávislého energetického analytika Karla Hirmana spočíva aj v tom, že Únia presadzuje liberalizované prostredie, zatiaľ čo najväčší dodávatelia strategických surovín, teda Nórsko, Alžírsko a Rusko, sú štátne monopoly.
Zo správy EK Prioritný plán prepojenia vyplýva, že Únia so súčasnými investíciami do infraštruktúry nebude schopná vytvoriť jednotný trh pre plyn a elektrinu. Chýbajú investície a plány sa oneskorujú. Čo sa týka napríklad výstavby elektrických sietí, mnohé projekty majú vážny časový sklz, príčinou je okrem iného tiež zložité plánovanie. No a v núdzi sú najmä tie projekty, ktoré sa týkajú obnoviteľných zdrojov energie.
Slovenský predseda vlády Fico medzitým využíva situáciu na zbieranie voličskej podpory a vyhlasuje, že je ohrozená energetická bezpečnosť. Obviňuje bývalú vládu, že nechala odstaviť jadrový reaktor v Jaslovských Bohuniciach, čo však bolo podmienkou pre vstup do EÚ. Fico svojimi vyjadreniami o národných záujmoch ignoruje myšlienky otvoreného trhu. Medzi európskou politickou elitou to však nie je názor ojedinelý – veď kto by sa vzdával vlastného zdroja energie? Na porovnanie, Francúzsko má v Únii najviac jadrových elektrární, Nórsko a čiastočne Británia majú vlastné zásoby plynu, no a kľúčový hráč v Únii – Nemecko zatiaľ obchoduje bilaterálne s Ruskom a výstavbou baltického plynovodu ľahostajne obchádza krajiny strednej a východnej Európy.
V Únii sa tak bijú národné záujmy s princípmi trhu. Ideu liberalizácie prenasledujú nekonečné intervencie a plány. Obnoviteľné zdroje, ktoré potláčajú trhové pravidlá vysokými dotáciami, predstavujú len doplnkový zdroj energie. Rehabilitácia jadra je dnes v Únii naopak najdiskutovanejšou témou, zatiaľ čo v Kremli sa otvorene hovorí o zdvojnásobení výkonu ruských jadrových elektrární.
Zlúčenie bezpečnosti dodávok, ekonomickej efektívnosti a ochrany životného prostredia je, zdá sa, tvrdší oriešok ako si páni z Bruselu mysleli.
Autorka je politologička a spolupracovníčka KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 2/2007.
