V 60. rokoch minulého storočia začala komunistická vláda realizovať rozsiahly program hospodárskeho, sociálneho a environmentálneho rozvoja zaostalého východoslovenského regiónu. V rámci “podpory regiónov” štát na takmer celom území Východoslovenskej nížiny realizoval zásadnú (a často drastickú) premenu krajiny, spojenú s odvodnením a závlahami pôd, úpravami vodných tokov a obrovskými dotáciami do modernizácie poľnohospodárskych družstiev.
Ekonomická udržateľnosť týchto opatrení bola podložená prepočtami návratnosti investícií priamo v projektovej dokumentácii. Nespochybniteľne pozitívnym environmentálnym efektom malo byť zlepšeniu kvality života obyvateľov, ako aj v zlepšenie hygieny neúrodných a zamokrených pôd, ktoré boli zdrojom infekčných chorôb.
Výsledok tridsaťročného experimentu je s odstupom pätnástich rokov viac než príznačný. Veľká časť Východoslovenskej nížiny sa vracia k pôvodnému charakteru krajiny, ktorý je však znehodnotený pohľadom na rozbitú a nefunkčnú drenáž, neudržiavanú kanálovú sieť, do základov rozkradnuté závlahové stavby a množstvo opustených veľkofariem. Veľká časť namáhavo zúrodnenej ornej pôdy leží úhorom a burina sa šíri na okolité pozemky. Pôvodné prepočty návratnosti investícií sa ukázali chybné a charakter krajiny dnes zodpovedá skôr jej prirodzeným ekonomickým možnostiam.
Založením environmentálneho fondu sa ministerstvo životného prostredia snaží pokračovať v politike udržiavania pochybných verejných záujmov z 90. rokov. Zákon definuje len veľmi nejasné zámery ako “podpora činností zameraných na dosiahnutie cieľov štátnej environmentálnej politiky”, “podpora výskumu a vývoja zameraného na zlepšenie stavu životného prostredia” či “podpora environmentálnej výchovy, vzdelávania a propagácie”. Aká je pravdepodobnosť ekonomickej udržateľnosti týchto opatrení? Viac príkladov zo súčasnosti svedčí o tom, že nebude veľmi vysoká.
Ministerstvo podnes nie je schopné vyplácať kompenzácie vlastníkom chránených území za stratu príjmov z bežného hospodárenia. Obce neprejavujú záujem investovať ani zlomok vlastných nákladov do výstavby čistiarní odpadových vôd či do protipovodňovej ochrany. Poľnohospodári nie sú ochotní platiť ani malú časť z ceny dotovanej závlahovej vody. Výskumné projekty končia väčšinou bez predpokladaného realizačného efektu a vzdelávacie programy nie sú účinné. Hodnota majetku vybudovaného rozsiahlymi štátnymi dotáciami začína klesať hneď po skončení štátnej podpory.
Ministerstvu životného prostredia by nemala byť ponechaná výhradná kompetencia rozhodovať, čo je a nie je verejný záujem, keďže nerozhoduje o základnom prerozdelení verejných zdrojov, nehovoriac o riziku neefektívnosti hospodárenia samostatného fondu. Chybou bol už samotný vznik ministerstva, ktoré pre seba celkom neprirodzene vyňalo časť kompetencií ostatných ministerstiev. Jeho dôsledkom je i koaličný spor zo založenia environmentálneho fondu, ktorý však prichádza neskoro, keďže zaň pri prvom schválení hlasovali všetci poslanci vládnucich strán.
Ministerstvo životného prostredia nerealizuje ekonomicky udržateľnú environmentálnu politiku. Ak odhliadneme od nedôraznosti ministra financií v boji proti neefektívnym návrhom ministrov z SMK (týka sa to všetkých dotácií zo štátneho rozpočtu), ktorá je možno akceptovateľná v koaličnej logike menšieho zla, nie však morálne, potom by bolo potrebné, aby chýbajúca rozpočtová miliarda išla na úkor ich vlastných chybných rozhodnutí. Napríklad z pôvodne pridelených financií na priame platby poľnohospodárom.
Článok bol uverejnený v denníku SME, 26.októbra 2004
