Z kamarátov, ktorí odišli po novembri 1989, mi utkveli v pamäti najmä tí, čo zomreli v prvých rokoch – Slávo Stračár záhadnou smrťou, Marcel Strýko doslova na zánik Československa, cholerik a poctivec Vlado Sládek na sebaničivý pud. Predovšetkým však myslím na Jana Langoša a Ernesta Valka.
Jano Langoš zomrel pomaly pred desiatimi rokmi pod gilotínou nákladného auta, vychádzajúceho z poľa a Ernesta Valka zastrelili pred piatimi rokmi. Boli to kruté, mystické, rozumom nezvládnuteľné smrti.
V tejto chvíli však nechcem hovoriť osobne, ale o tom podstatnom. Ústavné právo v Československu po roku 1948 v skutočnom význame neexistovalo, demokratické právne vedomie bolo v hlbokom mínuse. Výsadu byť ústavnými právnikmi novembra 1989 mali len nemnohí. Ernest Valko bol jedným z nich. Patril do garnitúry novembrových ústavných právnikov, ktorá ako prvá riešila základné ústavné otázky štátu. Bola však aj prvou elitnou garnitúrou a Ernest Valko v nej patril k absolútnej špičke spolu s Ivanom Trimajom, Paľom Holländerom, ktorí medzi seba pribrali aj Petra Kresáka. Medzitým už pribudli aj ďalší, ale toto bola prétoriánska garda rodiaceho sa ústavného práva.
Keď sa rozdelilo Československo a skončil prvý aj posledný ponovembrový federálny Ústavný súd, ktorému predsedal, Ernest Valko sa rozhodol, že to všetkým ukáže. Stal sa advokátom. Úspešným. Ale zarobil si vždy právnickými schopnosťami (na ktoré bol hrdý, ba až namyslený) a vlastnou prácou (na ktorú bol tiež hrdý, ba až namyslený). A nikdy nemal kontakty s organizovaným zločinom, ako to o ňom napísal jeho niekdajší priateľ Tom Nicholson, lebo jedna vec je poznať nejakých mafiánov a niečo iné mať kontakty s organizovaným zločinom.
Ernest vyhrával súdy a iní advokáti zúrili – ovládal totiž neskutočne dobre nielen vecnú, ale aj procesnú stránku práva, spôsob vedenia súdneho procesu. Na lajdáckom Slovensku sa totiž advokáti, sudcovia a prokurátori pohybujú na klzkej pôde procesnej ľubovôle, radi vytvárajú nejasné situácie, sú milovníkmi medzier v zákone, právnických kľučiek a gaťafalšov. Často sa však zapletú a robia v chvate alebo z babráckosti procesné chyby, čo Ernest nemilosrdne využíval. Povedzme rovno – nemali ho radi, závideli mu, žiarlili naňho, ohovárali ho, ale najmä sa ho báli. A v ekonomike sa vyznal ako máloktorý zo slovenských advokátov, čo mu umožňovalo zastupovať najväčšie a najháklivejšie ekonomické kauzy. Možno práve to sa mu stalo osudným. Keď naňho nemohli ísť rovno, našli si zákernú zbraň.
Nech je to však akokoľvek, Ernest bol v prvom rade ústavný právnik. Nikdy neprijal ústavu, ktorú spackala partia okolo Mečiara a Čiča, tú, ktorú tak hrdo niesli pred sebou šerpami prepásaní Jozef Prokeš, Vladimír Bajan a Milan Ftáčnik. Keď sme sa o nej bavili, fŕkal ako spenený žrebec. Veľkú novelu ústavy pokladal za dôležitú, ale neúplnú a nikdy sa s ňou nezmieril. Jeho snom bola skutočne nová Ústava demokratického štátu. Nedožil sa jej, ale nemusí plakať, nedožijeme sa jej ani my.
Ústava a ústavnosť neboli pre Ernesta akademicky jalové pojmy. Ústavný súd vnímal cez prizmu nemeckého Ústavného súdu ako najvyššiu a nespochybniteľnú právnu autoritu. Nikdy sa nehral ako slovenskí politickí ústavnoprávni čarodejnícki učni na to, že je viac ako Ústavný súd. Nebol ústavnoprávny eskamotér. Jeho zásadný spor s Danielom Lipšicom a Radoslavom Procházkom sa týkal základnej existenciálnej otázky štátu – Ernest odmietal weimarský model, umožňujúci zmeniť väčšinovými politickými pomermi základný charakter štátu. V tom bola novembrová garnitúra ústavných právnikov striktná a dôsledná. O to tristnejší je dnešný úpadok právneho štátu, ústavnosti a Ústavného súdu. Na ten si dnes trúfa každý politický hovnivál.
Najradšej som však mal Ernestov výklad čarovného slovka komunistických zákonov „možno“. Umožňovalo ohýbať a ohnúť každý zákon a jeho výklad. V tomto bol hrdý Ernest atypický východniar. Neplatilo preňho klasické „i tak še da, i tak še da“. Je to na zúfanie, ale to slovo „možno“ je už zase najpríznačnejším slovom nášho právneho uvažovania. Preto volám z právneho očistca: „Štreľ ešči raz, či nas dagdo začuje!“
Autor je literárny vedec a prezident KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 47/2015 dňa 16. novembra 2015.
