„Je veľká pravdepodobnosť kolapsu eurozóny kvôli rastúcim rozdielom, ktoré sa v nej hromadia…“
„…eurozóna sa rozpadne do 5 až 15 rokov.“
Prof. Milton Friedman, nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu
Hoci reálne nehrozí návrat centrálne plánovanej spoločnosti v jej totalitnom prevedení pred novembrom 1989, aj tak sa k nám v skrytejšej podobe a v demokratickejšom „prestrojení“ vkrádajú jej „naklonované formy“. Dnes je totiž moderné realizovať sen o integrácii Európy v štýle „čím skôr, tým lepšie“.
Nečaká sa na prirodzenú integráciu, ktorá by mohla byť uskutočňovaná evolučne: zdola a neobmedzovanou konkurenciou. Nie. Proces vraj treba urýchliť, teda riadiť. Pod zámienkou integrácie a spoločného trhu preto dochádza v EÚ čoraz viac k harmonizovaniu (teda k zjednocovaniu) ekonomických a iných podmienok. „Okorenené“ to je mnohými reguláciami trhu a snahou o vyrovnávanie akýchkoľvek rozdielov.
Do takto „riadeného“ vývoja európskej integrácie opticky zapadá spoločná mena. Euro-plánovačom neprekáža ani to, že pre fungovanie menovej únie v prirodzene výrazne rozdielnych oblastiach nie sú ešte ani zďaleka vytvorené podmienky. Takáto menová unifikácia je i v historickom kontexte experimentom a podľa amerického profesora ekonómie Barry Eichengreena aj „…skokom do tmy“ (Eichengreen, B.: European Monetary Unification).
Dnes sme však paradoxne svedkami práve pretekov v „skokoch do tmy“. Vlády nových krajín EÚ súťažia, kto sa skôr stane členom Hospodárskej a menovej únie (EMÚ). Naša vláda a národná banka sa tiež nechcú nechať zahanbiť, a tak deklarujú zámer čo najrýchlejšie vstúpiť do eurozóny. Nedávno sa vláda rozhodla a s Eurostatom dohodla na roku 2009.
Pripomeňme ale niekoľko dôvodov, prečo (by) sme sa nemali ponáhľať s rozhodnutím o vstupe do eurozóny.
Primárne, zánik vlastnej meny, jej povinné nahradenie eurom a zánik výmenného kurzu koruny a presun menovej politiky z domácej na nadnárodnú, menej účinnú, úroveň sú vážne celospoločenské rozhodnutia. Ekonomické zdôvodnenie opodstatnenosti a výhodnosti vstupu Slovenska do eurozóny, dokonca už v roku 2009, pritom chýba. Slovenská vláda na rozdiel od napríklad britskej nepodložila svoje rozhodnutie porovnaním potenciálnych efektov na obyvateľov, firmy a trhy v prípade neexistencie kurzu domácej meny s tým, keby sme si ju ponechali.
Značné ekonomické, cenové a iné zaostávanie subjektov a podmienok v SR za tými v EMÚ a systémové problémy v eurozóne sú nezanedbateľnými bariérami nášho (najmä skorého) členstva v nej. Ponáhľať sa s prijatím eura v čase, keď v eurozóne rastie nestabilita a neistota, osobitne z nedodržiavania podmienok tzv. Paktu stability a rastu, je neracionálne. Nielen deficity verejných financií a ich de facto akceptované nedodržiavanie v stanovenej hranici sú rizikom pre ďalších členov EMÚ. Výstrahou je i väčšia zviazanosť s ekonomikami (napríklad nemeckou), ktoré majú vážne ekonomické problémy.
Byrokratické nanútenie zániku koruny a strata jej výmenného kurzu ako ceny a zdroja informácií na trhu sú však podstatné. Vzdanie sa kurzu koruny v čase nedokončenej transformácie a výrazných rozdielov medzi SR a EMÚ navyše znamená aj vzdať sa určitej pružnosti a konkurenčnej výhody. Stratí sa ním totiž nielen napríklad „trestanie“ nedisciplinovanej politiky vlády znehodnotením kurzu meny, ale aj trhové vyrovnávanie porúch a iných náhlych vplyvov v ekonomike. Skoršia strata kurzu tak predstavuje väčšie riziká pre obyvateľov Slovenska v podobe tlakov na vyššiu infláciu alebo vyššiu nezamestnanosť. Mementom sú ekonomické a iné problémy Východného Nemecka, ktoré sú dôsledkom aj predčasného zjednotenia so Západným Nemeckom, naviac pri politicky určenom kurze marky 1:1.
Spôsob a rýchlosť zavádzania európskej meny potvrdzujú, že euro je nástroj politickej centralizácie v EÚ. Takýto vývoj v únii je tak proti tradičným hodnotám, ktoré boli zdrojom bohatstva časti Európy v minulosti – konkurencia s rôznosťou a osobná sloboda s osobnou zodpovednosťou. Konzervatívnou odpoveďou na otázku možnosti ekonomickej integrácie Európy by preto mohla byť zóna voľného obchodu bez bariér a regulácií a s rôznymi podmienkami a menami. Neuvažovať o vstupe Slovenska do EMÚ prinajmenšom v horizonte predpovede Miltona Friedmana by znamenalo nehnať ľudí do prílišného rizika (ku „skoku do tmy“) a postaviť sa na obranu hodnôt západnej civilizácie.
Autor je analytik Konzervatívneho inštitútu
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 11/2004
