„Na podporu svojho celkového harmonického vývoja únia rozvíja a uskutočňuje činnosti vedúce k posilňovaniu svojej hospodárskej, sociálnej a územnej súdržnosti. Únia sa najmä zameriava na znižovanie rozdielov medzi úrovňami rozvoja rôznych regiónov a zaostalosti najviac znevýhodnených regiónov,“ tak znie jeden z vágne formulovaných utopických cieľov EÚ. A odhodlanie plniť ho nechýba ani našim politikom, či už sa považujú za pravicu alebo ľavicu. Vravia nám svorne, že problémom sú regionálne rozdiely a treba ich znižovať. Vravia nám, že majú páky, ako ich zmierniť. Vravia nám, že zastavia ich prehlbovanie svojimi rozhodnutiami a politikou prerozdeľovania eurofondov či investičných stimulov do regiónov. Naozaj?
Dzurindova vláda a eurofondy
„Vláda bude vytvárať rámcové podmienky pre zastavenie narastania regionálnych rozdielov a ich postupné znižovanie,“ húdla si vláda Mikuláša Dzurindu vo svojom programovom vyhlásení v roku 2002. Vláda označovaná za pravicovú tak len prebrala rétoriku, ktorá je v kurze v EÚ. Teda v bloku, ku ktorému sme sa počas jej vládnutia pripojili. K bloku, ktorého „jadro“ má problémy so svojim sociálnym modelom a deficitmi verejných financií, no ľúbivo prerozdeľuje tretinu eurorozpočtu na regionálnu politiku. Ako bola táto, v eurospeaku zvaná politika súdržnosti, aplikovaná počas minulej vlády?
Analýza prerozdeľovania zdrojov pre schválené projekty v rámci Lokálnej infraštruktúry, teda jednej z priorít operačného programu Základná infraštruktúra, nevyznieva veru v prospech znižovania regionálnych rozdielov. Ak sa pozrieme na príspevky, ktoré ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja z eurofondov a štátneho rozpočtu poskytlo na realizáciu projektov, zisťujeme, že najviac zväčša nezískali okresy s najvyššou nezamestnanosťou, teda tie „najzaostalejšie“. V prvej desiatke podľa výšky podpory z eurofondov v prepočte na obyvateľa sa z okresov s nezamestnanosťou nad 20% nachádzajú len Veľký Krtíš, Sobrance a Rimavská Sobota, zato medzi najpodporovanejšími nájdeme i okres Dunajská Streda, ktorý má podpriemernú mieru nezamestnanosti. Svoju rolu tu zjavne zohrala i politická príslušnosť poskytovateľa eurofondov (ministerstvo vedené nominantmi za SMK) a ich konečných prijímateľov (samosprávy na čele so starostami a primátormi za SMK).
Namieste je otázka, či toto má byť tá politika znižovania rozdielov, keď „rozvinutejšie“ regióny dostávajú jej prostredníctvom viac, než tie „zaostalejšie“. O korupcii a klientelizme ani nevraviac.
Ficova vláda a investičné stimuly
Ficova vláda nezaostáva a v programovom vyhlásení sa tiež hlási k znižovaniu regionálnych rozdielov. „Je spravodlivé a správne, ak na takom malom území, ako je Slovensko, sú také obrovské rozdiely medzi jednotlivými regiónmi?,“ kládla si rečnícku otázku vo svojom volebnom programe v roku 2006 dnes dominantná vládna strana Smer. Sociálni demokrati si v „boji“ s regionálnymi rozdielmi určili i priority: „Smer vidí ako osobitne problematické kraje Banskobystrický, Košický a Prešovský.“
Avšak, z analýzy KI o regionálnom smerovaní investičných stimulov vyplýva, že z balíka vyše 12 miliárd korún, o poskytnutí ktorých vláda Roberta Fica dosiaľ počas svojho pôsobenia rozhodla, bola investorom v Banskobystrickom, Košickom a Prešovskom kraji, teda v troch krajoch s nadpriemernou nezamestnanosťou, určená len jedna tretina stimulov. Na strane druhej, len do samotného Trnavského kraja, ktorý má navyše podpriemernú nezamestnanosť, putujú zo štátneho rozpočtu na stimuly veľkým podnikom asi 4 miliardy korún. To je však viac, než do zmienených troch „prioritných“ krajov spolu.
Opäť vyvstáva otázka pre vládu a vládne strany, či takáto ich politika prerozdeľovania štátnej podpory investorom náhodou neprispieva k prehlbovaniu nimi toľko kritizovaných regionálnych rozdielov.
Módny trend
Koncept odstraňovania regionálnych rozdielov je všeobecne obľúbený. Veď čo už je na tom zlé, ak chcete „pomáhať“ ľuďom v regiónoch. Kto by protestoval? Kameňom úrazu regionálnej politiky je však jej do neba volajúca neadresnosť. Veď uznajte, nárok na podporu majú vybrané aktivity tých obyvateľov, samospráv či podnikateľov, ktorí sídlia v regióne, ktorý je považovaný za menej rozvinutý. Eurofondy však už nerozlišujú, či v danom regióne podporovať tých majetných alebo či pomáhať len ľuďom, ktorí sú skutočne v núdzi. Takáto univerzalita podpory je nesystémová a je plytvaním verejnými zdrojmi. A to, že vláda by nemala zasahovať do vzťahov medzi podnikmi na trhu poskytovaním stimulov, teda dotáciami na vytvorené pracovné miesta, rekvalifikáciu či daňovými úľavami, ale že sa má starať o zlepšovanie podnikateľského prostredia dereguláciou a znižovaním daňového a odvodového zaťaženia, asi počas éry súčasnej vlády nemá zmysel zdôrazňovať.
Absurdné divadlo
Rozdiely medzi regiónmi tu vždy boli a budú, keďže sú prirodzené a prítomné všade na svete. Boj s nimi je teda nekonečným, márnym a nezmyselným. No vidina voličských hlasov a neuveriteľného mnoho miliardového koláča, z ktorého si utrhnú i klienti vládnucich strán, je prisilná. Divadlo v predháňaní sa, kto viac pomôže regiónom a ľuďom v nich, ktoré pred nami jeho aktéri dojímavo hrajú, by sa mohlo zdať komické, avšak uvedomujúc si, že vstupné platíme my všetci, či už chceme alebo nie, robí z neho tragédiu. Na náš účet. Do tváre sa nám tak smejú tí, ktorým za to naivne dokonca i tlieskame.
Autor je analytik KI. Analýzy, z ktorých autor vychádza, sú dostupné na webstránke KI v sekcii ŠTÚDIE.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 5/2007.
