Európskou témou číslo jeden je už niekoľko mesiacov pôžička Grécku a tzv. euroval. V tejto súvislosti sa viac než inokedy začalo skloňovať slovo solidarita, a to predovšetkým s poukazovaním na údajné porušenie princípu solidarity zo strany Slovenska a jeho volených predstaviteľov, keďže slovenský parlament ako jediný z krajín eurozóny neodsúhlasil zapojenie sa krajiny do snahy zachrániť Grécko pred štátnym bankrotom.
Princíp solidarity je v Európskej únii prítomný takmer od počiatkov, teda od čias, keď toto spoločenstvo štátov ešte nebolo čoraz viac zväzujúcou sa úniou. Tento princíp bol deklarovaný i pri založení štrukturálnych fondov, ktorých cieľom malo byť vyrovnávanie rozdielov nielen medzi členskými krajinami, ale aj medzi regiónmi v jednotlivých (dokonca aj tých bohatších) krajinách. Tento princíp bol i jedným zo základných kameňov pri vzniku Kohézneho fondu, do ktorého krajiny s vyšším HDP na obyvateľa prispievajú vyššou sumou a krajiny s nižším HDP čerpajú vyššie sumy.
Podstatné je, že tieto mechanizmy prerozdeľovania na princípe solidarity vznikli na báze konsenzuálneho rozhodnutia vtedajších členských krajín Európskeho spoločenstva a sú súčasťou acquis communautaire (balík európskych právnych aktov). A všetky krajiny, ktoré neskôr do EÚ vstupovali, prijali záväzok podieľať sa na tejto forme solidarity. Členské krajiny však nikdy nepodpísali bianko zmenku pre solidaritu v rámci EÚ vždy, všade a za akýchkoľvek podmienok. Napriek tomu José Manuel García-Margallo Y Marfil z Európskej ľudovej strany, ktorý je podpredsedom Výboru Európskeho parlamentu pre ekonomické a finančné záležitosti, na adresu Slovenska vyhlásil: „Ak ste členmi nejakého klubu, musíte zodpovedať aj za solidaritu medzi jeho členmi … porušili sa pravidlá a zničil sa duch solidarity medzi členmi klubu“. Pritom sám v tom istom vyhlásení poznamenal, že „oveľa horšie by bolo, keby väčšia krajina … porušila tieto nepísané pravidlá.“
Problém je, že tieto „nepísané pravidlá“ existujú iba v hlavách niektorých európskych politikov, ktorí si myslia, že keď sa členské krajiny EÚ dohodli na solidarite v niektorých oblastiach, tak sa táto solidarita automaticky prenáša na všetky oblasti politického, ekonomického a spoločenského života v únii. A platia aj v prípade, ak si krajina spôsobí ekonomické problémy svojimi vlastnými zlými a nezodpovednými rozhodnutiami. Ale nič také v EÚ neplatí, pokiaľ sa na tom krajiny nedohodnú.
V súvislosti s rozhodnutím slovenského parlamentu sa tiež často nastoľuje otázka, aké negatíva pre krajinu so sebou prináša. V prvom rade treba povedať, že všetko to strašenie o tom, aké europrekliatie postihne Slovensko, ak sa nepridá k eurodavovej psychóze, nemá reálne základy. Čo také hrozné sa stalo Veľkej Británii za to, že nevstúpila do Schengenu a eurozóny? Čo sa stalo Dánsku za to, že v referende odmietlo Maastrichtskú zmluvu a následne si vyjednalo výnimku zo vstupu do eurozóny? Čo sa stalo Švédsku za to, že síce podpísalo záväzok vstúpiť do eurozóny, ale nevstúpilo do nej? Čo sa stalo Írsku za to, že na prvýkrát v referende odmietlo Lisabonskú zmluvu? Nič. Môže Európska komisia potrestať nejakú krajinu za to, že jej demokraticky zvolení poslanci alebo dokonca občania odmietli niektorý z nápadov, ktoré sa zrodili v hlavách eurobyrokratov v Bruseli? Môžu členské krajiny EÚ trestať členskú krajinu, ktorá odmieta ratifikovať nejakú zmluvu?
Tvrdenia o tom, že Slovensko by mohlo na svoje rozhodnutie doplatiť pri rozhodovaní o budúcom rozpočte EÚ, je buď demagógia, alebo vyhrážanie sa, ktoré má len veľmi málo spoločné so vzletnými myšlienkami európskej integrácie. Slovensko čerpá fondy EÚ na základe pravidiel, ktoré boli dohodnuté ešte pred naším vstupom do únie. Náš nárok čerpať ich vyplýva z týchto pravidiel a zo skutočnosti, že HDP na obyvateľa je u nás nižší ako priemer EÚ, pričom nezabúdajme, že i my prispievame do rozpočtu EÚ v súlade s tými istými pravidlami. Slovensko má nárok čerpať zo spoločného rozpočtu EÚ, pokiaľ EÚ dodržiava už raz dohodnuté pravidlá. Čo samozrejme neznamená, že EÚ nemôže tieto pravidlá do budúcnosti zmeniť. Ale pre všetkých členov únie, nie iba pre Slovensko.
Na druhej strane slovenské „nie“ prináša jedno nečakané pozitívum. Slovenskí politici sa na európskej politickej scéne konečne začínajú správať ako reprezentanti suverénnej krajiny. A nepotrebujú pritom preskakovať vatry zvrchovanosti, stavať dvojkríže na každom pahorku a mávať nad hlavou valaškou. Úplne stačí, ak budú využívať svoje právo aktívne sa zapájať do rozhodovania v únii. Doteraz sa totiž slovenská politika v EÚ dala charakterizovať heslom „pridajme sa ku konsenzu“ či „pridajme sa k väčšine“. Lenže Slovensko je plnoprávnym členom EÚ a má nielen povinnosť plniť si záväzky vyplývajúce z členstva, ale aj právo zúčastňovať sa na rozhodovaní o ďalšom smerovaní únie a o nových pravidlách, ktoré EÚ vytvára a zavádza. Vrátane práva nesúhlasiť s väčšinou. Dokonca i byť ako jediné proti. A bude to platiť dovtedy, kým sa EÚ nezmení na novodobé impérium a malé štáty sa v ňom nepremenia na nesvojprávne poslušné kolónie.
Autor je analytik KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 09/2010.
