„Euro je nástrojom politickej centralizácie v EÚ“ povedal pre Profit makroekonomický analytik Konzervatívneho inštitútu M.R. Štefánika Peter Gonda.
Po 1. máji 2003 sa na verejnosť dostala informácia, že prezident a premiér svojimi podpismi na prístupovej zmluve do EÚ zaviazali Slovensko k členstvu v menovej únii, teda k prijatiu eura. Priestor na diskusiu o výhodnosti alebo nevýhodnosti Hospodárskej a menovej únie (EMU) sa tým značne obmedzil.
Význam však má aj naďalej. Úplne otvorená ostáva navyše otázka porovnania a vyhodnotenia nákladov a výnosov vstupu do eurozóny v závislosti od termínu zvažovania nášho začlenenia sa do nej. Výsledný efekt bude závisieť tak od pripravenosti ekonomických subjektov a podmienok na Slovensku, ako aj od vývoja v samotnej EÚ. Ani jedno by sa nemalo podceňovať. V záväzku nie je napísané, kedy má Slovensko vstúpiť do menovej únie.
Ako postupovala vláda SR v otázke začlenenia Slovenska do eurozóny pred samotným záväzkom?
Pred prijatím záväzku o vstupe Slovenska do eurozóny sa neuskutočnila verejná diskusia o tom, či SR má alebo nemá vstupovať do eurozóny. Vôbec sa nehovorilo o tom, čo by znamenala naša neúčasť v EMU.
Záväzok je však už na svete. Diskusia sa tým pádom ohraničuje na otázku „kedy?“
Tak sa to oficiálne prezentuje. Pre vedeckú (ale aj inú) „obec“ by to však malo byť neakceptovateľné, keďže sa tým nepripúšťa plnohodnotná, kreatívnejšia a výskumnejšie ladená výmena názorov. Ak napríklad náš inštitút uvádza riziká vyplývajúce z podstaty prebiehajúceho procesu v EÚ, tak druhá strana argumentuje tým, že je zbytočné zaoberať sa otázkou našej účasti alebo neúčasti v EMU, ale len dátumom nášho vstupu. Je ale nemysliteľné, aby jeden ekonóm dokázal jednoznačne povedať optimálny čas vstupu SR do EMU. Na druhej strane by som považoval za nekorektné voči ostatným a nepoctivé voči sebe, keby som otvorene a jasne neupozorňoval na negatíva, ktoré mi vychádzajú z analýz. Preto v diskusiách uvádzam okrem nespochybniteľných prínosov aj podľa mňa závažnejšie systémové riziká.
Prečo by sa podľa Vás nemalo Slovensko ponáhľať s rozhodnutím o vstupe do EMU?
Dôvodov je niekoľko. Spomenúť možno napríklad súčasné východiskové bariéry ekonomiky Slovenska a systémové problémy v eurozóne, prejavujúce sa napríklad nedodržiavaním podmienok tzv. „Paktu stability a rastu“ (konkrétne kritéria deficitu verejných financií niektorými krajinami). Analyticky nedostatočne podložená výhodnosť vstupu a existencia príliš vážnych rizík a značných nákladov pre obyvateľov Slovenska sú ďalšími dôvodmi. Ide pritom o vážne celospoločenské rozhodnutie, ktoré sa týka všetkých. Jeho urýchlenie môže predstavovať pre obyvateľov Slovenska značné riziká. Mementom sú napríklad negatívne dôsledky zjednotenia Nemecka v roku 1990 do jednej politickej a menovej únie. Dnešné ekonomické, sociálne a politické problémy Východného Nemecka sú okrem iného spôsobené predčasným zjednotením so Západným Nemeckom, výmenou ich marky za západonemeckú umelým kurzom 1:1 (!) a obrovskými dotáciami zo Západného Nemecka (rádovo okolo 1 bilióna euro).
Vráťme sa však k východiskovým bariéram z titulu zaostávajúcej ekonomiky Slovenska. Ktoré máte na mysli a nakoľko môžu mať vplyv na rozhodovanie o vstupe?
Prvou východiskovou, vnútornou bariérou je to, že Slovensko po ekonomickej, cenovej a mzdovej stránke výrazne zaostáva za dnešnými krajinami eurozóny. Ďalším podstatným limitom je deformovaná štruktúra slovenskej ekonomiky, ktorej produkcia a vývoz priveľmi závisia od niekoľkých veľkých firiem v cyklicky zraniteľných odvetviach (predovšetkým v automobilovom a oceliarskom priemysle). Nízka pružnosť pracovnej sily, cien a miezd a obmedzenia z prechodných období sú tiež nie nezanedbateľnými bariérami rýchleho vstupu Slovenska do eurozóny. Uvedené bariéry nie sú argumentmi proti vstupu. Ich existencia však zreálňuje a znásobuje riziká a nevýhody členstva v EMU, najmä v prípade skoršieho variantu.
Čo znamená ekonomické a cenové zaostávanie Slovenska za eurozónou v číslach?
Hrubý domáci produkt na obyvateľa v parite kúpnej sily dosahoval podľa aktuálnych údajov Eurostatu v roku 2003 približne 48 % priemeru EÚ-15, pričom v roku 1995 to bolo 46 %. Domáca cenová hladina sa síce rýchlejšie približuje k priemeru EÚ, naďalej je však viac vzdialená pomeru ekonomickej výkonnosti SR k EÚ-15. V roku 2003 zodpovedal cca 45,5%. Slovensko ekonomicky a cenovo výrazne zaostáva za Portugalskom a Gréckom, za krajinami s najnižšou ekonomickou výkonnosťou pred ich začleňovaním do EMU. Napríklad Grécko malo 5 rokov pred vstupom do EMU 67-percentnú ekonomickú výkonnosť a až 81-percentnú cenovú hladinu priemeru EÚ.
Nakoľko je východiskovou bariérou aj nízka pružnosť ekonomických subjektov, osobitne pracovnej sily?
Nedostatočná pružnosť ekonomických subjektov, najmä pracovnej sily a podmienok na trhoch, predovšetkým na trhu práce, sú limitom nielen dlhodobej tvorby nových pracovných miest a reálneho ekonomického rastu, ale aj schopnosti včas a účinne reagovať na náhle zmeny v menovej únii. Preto riziká a náklady pri skorom vstupe do EMU môžu byť pre Slovensko väčšie. Medzinárodná mobilita našej pracovnej sily bude navyše možno až sedem rokov po vstupe do EÚ obmedzená prechodným obdobím, zamedzujúcim voľné zamestnanie našim obyvateľom vo viacerých krajinách EÚ. Dokazuje to, že EÚ si je vedomá, že novoprijaté krajiny neboli na vstup dostatočne pripravené. Potvrdzuje to tiež to, že EÚ sa výrazne vzdialila presadzovaniu princípu slobody pohybu osôb.
Čo teda znamená vstup do EMU v tomto kontexte?
Vstup do menovej únie automaticky znamená nahradenie koruny eurom, čím sa vzdáme výmenného kurzu slovenskej koruny ako prirodzeného vyrovnávacieho mechanizmu tokov peňazí medzi Slovenskom a zahraničím. Už len týmto môže byť ekonomika SR náchylnejšia na výraznejšie výkyvy v produkcii, nezamestnanosti alebo inflácii. Vstupom do EMU sa vzdávame aj domácej menovej politiky realizovanej NBS v prospech centralizovanejšej a ťažšie kontrolovateľnej menovej politiky Európskej centrálnej banky (ECB). Takáto menová politika môže byť pre Slovensko menej účinná. Jednotnými nástrojmi úrokovej a kurzovej politiky pre rozdielne oblasti v eurozóne spôsobuje už dnes niektorým krajinám, napríklad Nemecku, problémy, čo by sa mohlo vyostriť po vstupe SR a iných nových členov do EMU. Pre ekonomické procesy a rozhodovania subjektov má však podstatný význam strata výmenného kurzu (ako ceny na trhu, nie ako nástroja menovej politiky).
Kurz domácej meny je však aj jasným signálom pre investorov.
Nielen to. Ak sa vzdávame kurzu vlastnej meny, obmedzujeme sa vo flexibilite vo vzťahu k vonkajším vplyvom na našu ekonomiku. Strácame aj možnosť „trestať“ vládu napríklad za jej nedisciplinovanú rozpočtovú politiku, ale tiež napríklad za jej politickú nestabilitu.
Ako sa môže prejaviť strata kurzu koruny pri ešte nedokončenej transformácii našej spoločnosti a ekonomiky?
Ešte väčšie obmedzenie pri strate kurzu vlastnej meny sa prejaví vtedy, ak ekonomika, akou je Slovensko, má príliš veľký cenový, mzdový a ekonomický rozdiel oproti dnešnej eurozóne. Riziká budú väčšie a negatívne dopady na spoločnosť sa môžu reálne zvýšiť. K tomu treba prirátať aj rozdiel medzi krajinou, ktorá prežila 40 rokov socializmu a štátmi západnej Európy. Podľa mňa pri takých východiskových bariérach a nedokončenej transformácii znamená také obmedzenie flexibility aj vážne obmedzenie rýchlejšieho ekonomického rastu a životnej úrovne. Náprava deformovaných vzťahov si totiž vyžaduje dlhší čas.
Ministerstvo financií a Národná banka Slovenska však chcú vstúpiť do EMU v roku 2009, resp. v prípade nezapočítania nákladov na dôchodkovú reformu do deficitu verejných financií už v roku 2008.
Formálnou podmienkou je rýchle splnenie Maastrichtských konvergenčných kritérií. Napriek problému zladenia cieľa cenovej stability a výmenného kurzu by ich splnenie v stanovenom termíne malo byť splnené. Plnenie takýchto nominálnych („defenzívnych“) kritérií však nie je postačujúce na posúdenie reálnej pripravenosti ekonomických subjektov a ekonomických podmienok v SR na členstvo v eurozóne. Naopak, predpokladá sa, že v roku 2009 budú pretrvávať v takmer nezmenenej podobe východiskové bariéry, ako sú napríklad ekonomické a cenové zaostávanie, deformovaná štruktúra ekonomiky, či nepružná pracovná sila a nepružné mzdy. To môže znamenať, že v tomto období budú riziká negatívnych dopadov vstupu reálne a značné.
Za členstvo v menovej únii hovorí na druhej strane priaznivá obchodná previazanosť slovenských subjektov so subjektami z krajín dnešnej a potenciálnej menovej únie. Či nie?
Áno. Napríklad do krajín EÚ a zvyšných troch štátov V4 smeruje až 90 % vývozu Slovenska.
Mohli by ste porovnať menovú úniu Spojených štátov s Európskou menovou úniou?
Uvediem aspoň niekoľko charakteristík, aj keď porovnateľnosť týchto oblastí nie je jednoduchá. USA sú však jeden (aj keď heterogénny) štát s jedným jazykom, zatiaľ čo pre Európu je jazyk bariérou. Hlavne pre medzinárodnú mobilitu pracovnej sily. V USA sú menšie rozdiely v ekonomickej výkonnosti v jednotlivých zemepisných oblastiach. Aj keď v Texase v porovnaní s Kaliforniou existujú významné rozdiely, rozdiel medzi Gréckom či juhom Talianska a Luxemburskom je markantnejší. Nehovoriac o nedávno začlenených krajinách do EÚ. V USA je menej regulácií a čo je podstatné – sú tam oveľa pružnejšie trhy práce. Mobilita pracovnej sily je neporovnateľne pružnejšia a mobilnejšia. USA majú pružnejšie ceny. Vplyv odborov na mzdovú politiku je podstatne menší než v Európe. V mnohých krajinách EÚ zasahujú odbory významnou mierou do ekonomického rozhodovania, vrátane do hospodárskych politík vlád. To je absurdné. Napriek problémom hospodárskej a menovej únie USA platí, že po vyše 150 rokoch sa na rozdiel od EÚ vytvorili základné charakteristiky pre jej fungovanie.
Dnes je očividné, že proces zjednocovania EÚ je politicky urýchľovaný. Prečo?
Zdá sa, že jednotná európska mena sa zavádza ako nástroj na premenu EÚ do jedného politického celku, a teda politickej centralizácie v rámci EÚ. To by znamenalo, že euro sa stáva nástrojom pre jednu vládu, pre jeden štát. Predseda Európskej komisie Romano Prodi v rozhovore pre CNN v roku 2002 dokonca povedal, že zavedenie eura nie je vôbec ekonomickým krokom. „Historickým významom eura je vytvoriť vo svete bipolárnu ekonomiku.“ Vyjadrenia významných európskych politikov a byrokratov a reálne uskutočňované kroky, napríklad nedávno predložený návrh Ústavy pre Európu, potvrdzujú snahy o presadenie tohto vývoja v EÚ. Pre mňa, predstaviteľa anglo-saského konzervativizmu a klasického liberalizmu v ekonomickej sfére, je dnes povinnosťou povedať, že toto sa tu práve deje a proti tomu v rámci možností aj „bojovať“.
Nemecký minister financií Hans Eichel pre Sunday Times 23.12. 2001 povedal, že “menová únia sa rozpadne, ak ju nedotiahneme do dôsledkov. Som presvedčený, že potrebujeme aj jednotný daňový systém.“ Čo vy na to?
Je to práve ďalší krok k centralizácii, a to cez harmonizovanie všetkých ostatných ekonomických podmienok. Menová únia môže relatívne efektívnejšie fungovať vtedy, ak je v danej oblasti jednotný daňový systém, jednotné verejné financie, jedna vláda a jeden štát. To považujem za najpravdepodobnejší a zároveň najviac rizikový variant vývoja, kam smeruje Európska únia. Bývalý nemecký kancelár Helmut Kohl to v Rade Európy v roku 1995 povedal zreteľne a naplno: “Chceme politickú unifikáciu Európy. Bez menovej únie nemôže vzniknúť ani politická únia.“ Nepreceňujem tieto vyhlásenia a netvrdím, že sa tak skutočne stane. Snahy o to sú však evidentné a vzrastá aj úsilie harmonizovať dane.
Minister financií Ivan Mikloš však nepripúšťa harmonizáciu daní v EÚ.
Veľmi vítam, že pán minister financií formuloval svoje stanovisko striktne proti akémukoľvek harmonizovaniu daní, tak sadzieb, ako aj daňového základu. Predsa len však pripustil, že si vie predstaviť kompromis, ak by sa minimálna sadzba daní zo ziskov podnikov ustálila napríklad na 9%, na 12,5 %, najviac na úrovni 15%. To už je odklon od principiálneho postoja proti daňovej harmonizácii. Naopak, súhlasom so zjednotením sadzieb „podnikových daní z príjmov“ by sme urobili podstatný krok k ďalšiemu obmedzeniu súťaže medzi krajinami v oblasti daní, ktorá v ostatnom čase prináša ich znižovanie. Akékoľvek zjednocovanie sadzieb daní aj na nižšej úrovni ako v SR nedáva záruku, že o určitý čas sa táto minimálna sadzba posunie vyššie. A navyše, prečo brániť napríklad Slovensku formulovať zámer stanoviť sadzbu dane z príjmu právnických osôb na nulovú sadzbu, prinajmenšom na investovaný zisk vo vlastnej firme? Estónsko to uplatňuje už niekoľko rokov. Má pozoruhodné výsledky: okrem iného rýchly reálny ekonomický rast a značné prebytky vo verejných financiách. Myslím, že by sme mali nekompromisne odmietať akékoľvek harmonizovanie daní.
Dnes však ministri hospodárstva a financií Francúzska, Švédska a Nemecka hovoria jasnou rečou, že treba zaviesť minimálnu sadzbu daní z príjmov právnických osôb.
Slovensko a niektorí noví členovia EÚ majú nižšie sadzby daní z príjmov ako je tomu v uvedených troch krajinách. Títo predstavitelia kľúčových štátov kontinentálnej časti EÚ nám dnes odkazujú: harmonizujte (teda zvýšte) dane na našu úroveň, alebo my znížime naše príspevky do fondov, cez ktoré sa prerozdeľujú prostriedky pre ekonomicky zaostávajúce regióny. Takýmito zvrátenými argumentmi de facto priznávajú, že nedokážu presadiť zásadnejšie znižovanie daňového zaťaženia a najmä zníženie vládneho zasahovania do ekonomík. Harmonizovať dane formou minimálnych daňových limitov pre firmy však majú záujem nielen politici, ale aj napríklad asociácie európskych hospodárskych a priemyselných komôr Eurochambers.
Do určitej miery to vyzerá racionálne. Znížia sa im na náklady pri podnikaní v rôznych krajinách.
Takéto prínosy však pravdepodobne prekryjú v dlhodobejšom horizonte straty, vyplývajúce z obmedzenej konkurencie. Rizikom pri potenciálnom zavedení tejto sadzby je tiež je jej minimálna miera. Z podnikateľských kruhov sa uvažuje o sadzbe okolo 20%. Som však nielen proti novým návrhom v tomto smere, ale aj proti súčasným minimálnym sadzbám. Ako ekonóm vnímam negatívne aj to, že dnes sú v EÚ napríklad aj minimálne sadzby DPH a minimálnym sadzbám EÚ musíme prispôsobovať aj dnešné sadzby spotrebných daní. Tým sa len zvyšuje daňové zaťaženia z titulu nepriamych daní. Keďže v EÚ je minimálna sadzba základnej sadzby DPH 15 %, dnes si už napríklad nemôžeme základnú sadzbu z DPH stanoviť ani na 14,5 % .
Vstup do eurozóny však bude znamenať aj niekoľko nespochybniteľných prínosov zo zavedenia eura. Ide predovšetkým o zníženie transakčných nákladov, odstránenie kurzového rizika a minimalizáciu kurzových výkyvov.
Áno, zníženie transakčných nákladov a zníženie (nie odstránenie) kurzového rizika sú nespochybniteľné výhody zavedenia eura, lenže nie v takej miere ako sa to štandardne verejnosti predkladá. Úspory z nich budú vzhľadom na dnešnú vyspelosť finančných služieb relatívne malé. Profitovať z nich bude časť podnikateľských subjektov, orientujúcich sa na trhy eurozóny. Nepôjde teda o subjekty, ktoré obchodujú v US dolároch, napr. Slovnaft, SPP či U.S. Steel. Tieto podniky môžu byť naopak obmedzované regulačnou obchodnou politikou EÚ voči iným krajinám. Ďalšie deklarované výhody EMU typu: garant ekonomických reforiem, väčšej disciplíny vo verejných financiách vlád, stability, či výrazný prínos pre reálny ekonomický rast sú nejednoznačné až spochybniteľné. Potvrdzujú to napríklad pretrvávajúce značné deficity verejných financií a príliš štedré sociálne systémy Nemecka. Aj napriek jeho členstvu v EMU.
Vláda SR nedávno vyhlásila, že chce vstúpiť do mechanizmu výmenných kurzov ERM2 už v roku 2006. Ako sa pozeráte na túto snahu?
Primárnym rizikom príliš skorého vstupu SR do EMU – teda času, keď budú ešte pretrvávať východiskové bariéry (vrátane výrazného ekonomického a cenového zaostávania) – je stanovenie parity kurzu koruny k euro značne mimo jeho stredno až dlhodobú rovnovážnu úroveň. Po vstupe do ERM2 môže nastať konflikt medzi cieľom cenovej stability a kritériom výmenného kurzu (čo priznáva aj NBS s MF SR). Vstupom do ERM2 sa do určitej miery obmedzí flexibilita kurzu a manévrovací priestor kurzovej politiky, najmä ak by sa pre splnenie kritéria stability kurzu posudzovalo pásmo +/- 2,25 % okolo centrálnej parity. Slovenská ekonomika sa môže stretnúť aj s negatívnymi dopadmi na ekonomickú výkonnosť a so zvýšenými nákladmi po možných špekulatívnych útokoch na slovenskú korunu, či iných vonkajších zmenách.
Môže nastať riziko špekulatívnych útokov pri vyššej mobilite kapitálu?
Je to pravdepodobné v prípade, ak by koruna kolísala okolo eura v užšom fluktuačnom pásme ako plus mínus 15% (konkrétne +/- 2,25%). Mementom sú však i nedávne útoky na forint a problémy maďarskej centrálnej banky pri stanovenom pásme plus mínus 15 %.
Vstupom do EMU sa Slovensko úplne vzdá nástrojov menovej politiky v prospech Európskej centrálnej banky. Čo to spolu s rýchlym vstupom do ERM2 môže znamenať pre našu spoločnosť?
Väčším východiskovým problémom je strata výmenného kurzu ako strata nástrojov menovej politiky. V dôsledku toho môže dochádzať k tlakom na vyššiu infláciu. Dôvodom bude skutočnosť, že naša cenová hladina sa nebude môcť približovať k tej v krajinách EMU aj zhodnocovaním nominálneho výmenného kurzu, ale iba infláciou. Taktiež akýkoľvek príliv peňazí zo zahraničia nebude korigovaný výmenným kurzom a bude tlačiť na zvýšenie inflácie. Ak nastanú obdobné tlaky na vyššiu infláciu aj v ostatných, novo sa začleňujúcich sa krajinách do EMU, tak môže nastať pre ECB dilema, či zvýšiť inflačný cieľ alebo reštriktívnejšou menovou politikou sa pokúsiť ho udržať i s rizikom pribrzdenia rastu ekonomickej výkonnosti nových členských krajín.
Niektorí analytici tvrdia, že pri skorom vstupe do EMU sa môžu úspory prekonvertovať kurzom na nevýhodnejšej úrovni ako by to bolo neskôr. Prikláňate sa k rovnakému názoru?
Áno. Problémom pri príliš skorom vstupe však môžu byť najmä relatívne straty pre majiteľov úspor po nahradení koruny eurom na príliš zhodnotenej úrovni, vzdialenej dlhodobo rovnovážnemu kurzu. Najvážnejším rizikom skorého vstupu sú cyklické výkyvy v HDP a nezamestnanosti. Spôsobené môžu byť napríklad odlivom zahraničného kapitálu, výraznou zmenou politiky ECB, resp. asymetrickými šokmi a následnou neschopnosťou na ne včas a pružne korigovať. Dôvodom je pretrvávanie značného rozdielu medzi ekonomikou SR a ekonomikami v EMU. Daný aj transformačnými problémami a tým, že produkcia a zamestnanosť v SR sú významne ovplyvňované veľkými firmami v cyklicky zraniteľných odvetviach, najmä v automobilovom priemysle.
Ak Vám dobre rozumiem, celkové riziká členstva v eurozóne súvisia s presúvaním rozhodovaní z národnej úrovne na ešte menej účinnú nadnárodnú úroveň a s ďalším vývojom k politickej centralizácii EU?
Prehlbovaná centralizácia so zvyšovaním regulácie trhu, byrokratizáciou, zhora uskutočňovanou harmonizáciou a smerovaním k európskemu superštátu by znamenala stále väčšie obmedzovanie konkurencie, osobnej slobody a osobnej zodpovednosti, „spriemerovávanie“ a nakoniec zvyšovanie závislosti ekonomických subjektov Slovenska na vývoji v eurozóne. Negatívne by to mohlo vplývať aj na približovanie sa ekonomickej výkonnosti SR a v životnej úrovni nášho obyvateľstva k úrovni v eurozóne. Alternatíva centralizovanej menovej politiky s rôznymi rozpočtovými politikami v jednotlivých štátoch by tiež nebola účinnejšia. Dôvodom je skutočnosť, že by prinášala vyššie náklady z nedisciplinovanosti fiskálnych politík (problém „čierneho pasažierstva“ fiskálnych politík v menovej únii). Z uvedených dôvodov je opodstatnené neponáhľať sa do eurozóny.
Zhováral sa šéfredaktor Profitu.
Rozhovor bol uverejnený v dvojtýždenníku Profit 39-40 / 2004 dňa 4.10.2004
