Európsky parlament schválil správu o Zmluve zakladajúcej Ústavu pre Európu. Z prítomných poslancov 500 hlasovalo za, 137 proti a 40 sa zdržalo, medzi nimi aj ja. Nasledovala oslava – veľká recepcia so šampanským, ohňostrojom a laserovým premietaním nápisov „YES“ pred budovou parlamentu. Konali sa tlačovky a diskusie, pri ktorých odporcovia novej Ústavy chýbali. Korunou bolo vystúpenie japonskej hudobnej skupiny.
Už to, že Európsky parlament sa k euroústave vyslovil skôr, než sa mohli vyjadriť občania jednotlivých štátov, sa mi zdá čudné. Ako mám reprezentovať slovenských voličov, keď na Slovensku sa euroústava bude ratifikovať až o niekoľko mesiacov? Ako som sa neskôr dozvedela, celé toto honosné predstavenie stálo asi štrnásť miliónov slovenských korún, ktoré zaplatili daňoví poplatníci. Je to nehoráznosť – rovnako ako označovanie tých, ktorí s textom euroústavy nesúhlasili, za nepriateľov Európy. Pre mňa, môjho otca a celú našu rodinu bola Európa vždy veľkým, ale uskutočniteľným snom. Bola to nádej na demokraciu, slobodu myslenia, náboženskú slobodu a slobodu svedomia. Až príliš dobre sme spoznali totalitné režimy minulého storočia. Rodina môjho starého otca našla smrť v plynových komorách nemeckého národného socializmu. A môj otec bol väznený česko-slovenským komunistickým režimom.
Deklarácia prijatá na summite EÚ v decembri 2001 v Laeken dala život Konventu o budúcnosti Európy – tomu Konventu, ktorý prišiel s prvým návrhom euroústavy – s cieľom zahájiť reformu európskych inštitúcií. „Únia sa musí stať demokratickejšou, transparentnejšou a efektívnejšou,“ píše sa v laekenskej deklarácii. Jasnejšie a efektívnejšie rozdelenie kompetencií, zjednodušenie nástrojov politiky, viac demokracie – to mala byť cesta, po ktorej sa mal vydať Konvent. Lenže keď čítam text Zmluvy o Ústave pre Európu, mám pocit, že jeho tvorcovia po ceste zablúdili a nakoniec dorazili do celkom iného cieľa. Medzi EÚ, ktorú poznáme dnes, a EÚ podľa novej ústavy je totiž obrovský rozdiel. Dnešná Únia je medzinárodnou organizáciou založenou na zmluvách medzi suverénnymi demokratickými štátmi. Po prijatí euroústavy sa z nej stane samostatný federálny superštát s právnou subjektivitou. Aby sa vyhli ľudovému hlasovaniu, mnohí slovenskí politici tento fakt spochybňujú. Ale ja sa pýtam: ako inak nazvať organizáciu, ktorá bude mať vlastnú ústavu, menu, centrálnu banku, najvyšší súd, prokurátora, prezidenta, ministra zahraničia, volený parlament, spoločnú hranicu, hraničnú stráž, armádu, nehovoriac o pase, vlajke a hymne? Ak to mňauká ako mačka, má štyri labky a chvost ako mačka a naháňa to myši ako mačka… čo je to?
V laekenskej deklarácii sa píše: „A nakoniec je tu otázka, ako zabezpečiť, aby nanovo definovaná deľba právomocí neviedla k rozširovaniu právomocí Únie alebo zasahovaniu do oblastí výlučných právomocí členských štátov.” Euroústava sa s touto otázkou vysporiadala po svojom: ruší doterajšie piliere a európske právo povyšuje nad právo národné (čl. I-6). Okrem výlučných kompetencii (čl. I-13) má únia otvorené dvere aj do tzv. zdieľaných kompetencii (čl. I-14) a možnosť prijímať ďalšie opatrenia (čl. I-15 až 17). Premenu súčasnej EÚ na superštát dovršuje čl. I-18, ods. 1, ktorý umožňuje také rozšírenie moci Únie, aké budú 25 politici považovať za „nevyhnutné.“ A to bez ohľadu na text ústavy samotnej. Tento článok je v protiklade s obmedzenou vládou, konštitucionalizmom a zásadami právneho štátu na úrovni EÚ.
Dlho sa zdôrazňovalo, že zvrchovanosť členských štátov nebude ústavnou zmluvou ohrozená. Ale v jej texte sa venuje len veľmi málo pozornosti právnym a súdnym mechanizmom, ktoré euroústava uvádza do praxe. Ak sa má dosiahnuť princíp efektívneho delenia moci a jej účinnej kontroly občanmi, zaváži štúdium detailov inštitucionálneho usporiadania omnoho viac, než veľké princípy. Ak vyváženie moci, ktoré euroústava zavádza, počíta s posilnením úlohy parlamentu, nevychyľuje sa rovnováha najmä v prospech Európskeho súdneho dvora (ESD)? Podľa aktuálneho návrhu euroústavy bude interpretácia ESD priamo vnucovaná všetkým orgánom Únie aj členským krajinám bez možnosti odvolania. Túto možnosť nemajú ani vtedy, ak by existovali vážne námietky k výkladu toho či onoho ústavného ustanovenia. Pri absencii homogénneho európskeho politického národa, aká európska verejná mienka sa bude môcť vzoprieť ESD? ESD bude oslobodený od ľudovej kritiky, hoci jeho rozhodnutia budú mať podstatný až rozhodujúci význam na projekt európskej stavby a na každodenný život rodiny členských štátov. Máme sa tváriť, že to nevidíme? Sudcovia Európskeho súdneho dvora sa už dávno „samopoverili“ úlohou aktívne podporovať stále tesnejšiu Úniu. Jeden príklad za všetky: jeden zo sudcov ESD sa pred časom vyjadril, že kritika európskeho projektu sa blíži „rúhaniu“ a preto nie je chránená zvyčajnými právami na slobodu prejavu. ESD má strážiť dodržiavanie európskych zmlúv a viesť k ich dôslednému aplikovaniu. Už dnes je jasné, že má tendenciu tento mandát prekračovať. Ale kto kontroluje ESD? Žiadny ústavný právnik mi neukázal v návrhu euroústavy seriózne záruky, že Európsky súdny dvor si neprivlastní niektoré z výlučných kompetencií suverénnych štátov aj proti ich národným ústavám.
Ďalej si kladiem otázku o „Európe bližšej občanom“. Rozšírenie právomocí Európskeho parlamentu a ďalších inštitúcií vraj bude znamenať rozvoj a posilnenie demokracie na európskej úrovni. Ale je to naozaj tak? Na národnej úrovni, v každom členskom štáte môžu občania ovplyvňovať zmenu politiky ich vlády tak, že vo voľbách zveria moc inej strane. Lenže ako to bude na európskej úrovni? Aj keby sa po voľbách zmenila väčšina v Európskom parlamente a zároveň aj politické zloženie Rady ministrov, politické smerovanie Európskej únie bude dané euroústavou. Na jeho prehodnotenie a zmenu bude potrebná dvojitá jednomyseľnosť. A ja sa pýtam: bude potom politika Únie schopná vývoja? Navyše, Európska komisia a Európsky súdny dvor ako dve najsilnejšie inštitúcie nie sú volené. Ako bude možné meniť ich politickú orientáciu a zloženie?
A konečne si treba položiť otázku o kultúrnej krátkozrakosti autorov euroústavy a tých, ktorí ju podpísali. Kultúra a pokrok civilizácie našich čias sa rozvinuli na kresťanských koreňoch. Je to historická skutočnosť, ktorá nie je v protirečení s filozofickou ani náboženskou orientáciou žiadneho občana Európskej únie. Ak euroústava a jej autori odmietajú uznať tento dejinný fakt, vnášajú do spoločenského života znepokojujúcu formu negativizmu. Nemôžeme stavať spoločný európsky dom prekrúcaním histórie Starého kontinentu a vnucovaním laicistickej vízie celej Európe. Pravdaže, ani Zmluva z Nice nemá v sebe odkaz na kresťanské korene. Ale nikto ani netvrdí, že táto zmluva chcela byť ústavou.
Je ilúziou dúfať, že by Únia jedného dňa mohla byť prebudovaná odspodu až navrch. Ale znamená to automaticky, že bez tejto euroústavy je myšlienka politického zjednotenia Európy mŕtva? Laekenská deklarácia spomína Ústavu iba na jednom mieste vo forme otázky: „Napokon vyvstáva otázka, či toto zjednodušenie a reorganizácia nebudú v dlhodobom horizonte viesť k prijatiu ústavného textu Únie.“ To nie je konštatovanie nevyhnutnosti. Európa bude asi vždy viac alebo menej politicky rozdelená a toto rozdelenie nikdy nebude ideálne – bude len viac alebo menej zlé. Dôležité je, aby umožnila svojim národom užívať výhody európskej integrácie. Treba s ňou však zaobchádzať opatrne, pretože každé umelé zvýšenie rýchlosti európskej integrácie je nebezpečné. Skutočne napredovať často znamená ísť malými krokmi. Ak konečný výsledok prác zostáva rozpačitý, nesmieme to chápať ako výzvu k zhovievavosti voči súčasnému návrhu euroústavy. Ľudia mi dali svoju dôveru a ja chcem a budem v Európe konať tak, aby všetci, vrátane tých najmenších, najslabších a najbiednejších, boli v nej akceptovaní a našli si v nej svoje miesto.
Autorka je poslankyňa Európskeho parlamentu (EP) za KDH a predsedníčka Výboru pre práva žien a rodovú rovnosť EP
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 02/2005
