Voľby do Európskeho parlamentu pravdepodobne opäť odignoruje väčšina slovenských voličov. Ignorovať by však nemali problémy, spojené so smerovaním Európskej únie.
Obmedzením a reálnou hrozbou pre našu ich slobodu, prosperitu a bezpečnosť nie sú len aktuálne najviac domáci politici prepojení na mafiu, či Putinova imperiálna politika, ale dlhodobo aj smerovanie Európskej únie. Vstup do EÚ síce prispel k miernemu prikloneniu sa slovenskej spoločnosti k západnému civilizačnému priestoru, členstvo v nej nás však od neho odkláňa. EÚ sa čoraz viac podieľa na podkopávaní jeho hodnôt a zdrojov bohatstva a slobody Európy. Príčinou je prehlbovanie systémových chýb európskej integrácie, najmä politickej centralizácie a intervencionizmu.
Európski lídri pod eufemistickými zámienkami „stále užšia únia“, „viac Európy“ a „harmonizácia“ krok za krokom presúvajú národné kompetencie na európsku, centrálne zjednocujú podmienky a kartelizujú politické opatrenia. Z Európskeho spoločenstva uhlia a ocele s pár čiastkovými kompetenciami je dnes Únia s mnohými kompetenciami, so spoločnou menou a centrálnou bankou, s de facto ústavou a prezidentom a tvorenou bankovou, fiškálnou a transferovou úniou. Základné zmluvy EÚ umožňujú a väčšinové hlasovanie uľahčuje neustále rozširovanie jej kompetencií, tým aj väčšie koncentrovanie moci, obmedzovanie slobôd, konkurencie s diverzitou, či nárast finančnej a regulačnej záťaže.
Práve intervencie sú v duchu etatizmu a protekcionizmu presúvané z národných úrovní na európsku a pod vplyvom korporativizmu a progresivizmu vytvárané Európskou komisiou. K ich nárastu prispieva organizovanejšie a efektívnejšie prepojenie technokratov Komisie a lobistov s menšou (politickou) kontrolou a brzdou ako v jednotlivých štátoch. Európske regulácie sú tak pre podnikanie, slobody a peňaženky ľudí väčším problémom ako národné. Príkladom obmedzenia slobody je europarlamentom nedávno schválená regulácia zdieľania informácií na internete. Osobitné problémy spôsobujú prerozdeľovacie pasce Spoločnej poľnohospodárskej politiky, eurofondov a bail-out fondov.
Odpoveďou Macrona a iných progresivistov sú spoločné ministerstvo financií a garantovanie dlhov, európska minimálna mzda a iné kroky k fiškálnej a politickej únii, ktoré by prehĺbili systémové chyby integrácie a problémy v EÚ. Posun k centralizovanejšej Únii by ešte viac prispel aj k rastu nacionalizmu s negatívnymi vyhraneniami voči iným. Nacionalizmus s uzatváraním ekonomických a iných hraníc by obmedzoval konkurenciu, diverzitu, slobody a životnú úroveň ľudí.
Riešením nie je „viac Európy“ nekritických eurooptimistov, ani nacionalizmus deštruktívnych euroskeptikov, ale decentralizácia a deregulácia konštruktívne eurokritických klasických liberálov a thatcherovských konzervatívcov. Znamenalo by to presmerovať politickú integráciu k trhovej integrácii a inej dobrovoľnej a pružnej spolupráci v zóne slobodného trhu s výnimkami oblastí spoločného rozhodovania typu bezpečnosti (spolu s ostatnými v Schengene a NATO). Dnes je potrebné aspoň presadzovať akýkoľvek posun k tomu a brániť pokračovaniu nebezpečného smeru integrácie. Dá sa to napríklad návrhmi na znižovanie počtu regulácií, flexibilitu členov participovania na fáze, rozsahu a prvku integrácie, možnosť vyviazania sa z každej fázy integrácie a spoločnej politiky, jednohlasné schvaľovanie dôležitých súčastí integrácie či zamedzenie možnosti rozširovania kompetencií EÚ.
Autor je riaditeľ a ekonóm Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika a hlavný autor štúdie Reformné presmerovanie EÚ a európskej integrácie (2018).
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň dňa 21. apríla 2019.
