Je veľmi ťažké akceptovať smrť priateľa, a ešte ťažšie smrť rovesníka, s ktorým sme boli tak dlho na doraz a natesno ako s Jánom Langošom. Jeho tvár možno vytesať do kameňa, možno po ňom nazvať cenu, ale jedno ani druhé nemôže nahradiť živú ľudskú prítomnosť. Smrť, či to chceme, alebo nie, je neslýchaná, obrovská, strašná, vznešená. V prípade Jana Langoša by som použil aj slovo nehorázna. Na prvý pohľad znie drsne, ale keď sa mu lepšie prizrieme, zistíme, že obsahuje korene slov nežná, rázna a je aj horou.
Prečo Fedor Gál
Cenu Jána Langoša dostali skvelí ľudia. Ale zmieril som sa s ňou až teraz, keď ju dostáva Fedor Gál. Dostáva ju rovesník a priateľ Jána Langoša, ktorý tak sprítomňuje svojou prítomnosťou aj neprítomného priateľa. Sprítomňuje nám zvláštny kolektívny organizmus, ktorý žil v novembri 1989 ako thézeovská družina v Minotaurovom labyrinte – nadoraz a natesno. Ako to už býva, naše príbehy boli neskôr rozbiehavé, ale v tom novembri 1989 sme utvorili zvláštny organizmus, spoločné kolektívne telo: Fedor Gál, Milan Kňažko, Jano Budaj, Martin Bútora, László Szigeti, Peter Tatár, Fero Mikloško, Agnes Snopko, Jano Langoš, Milan Šimečka, Vlado Ondruš, Zuzka Mistríková, Tóno Popovič, ale aj Peter Horváth, Rudo Sikora a ďalší a ďalší až po Inge Antalovú a Marienku Mistríkovú.
Jano Langoš a Fedor Gál mali jednu spoločnú vlastnosť, ktorou k sebe neodmysliteľne patrili. Boli typickí anarchistickí konzervatívci. Niesli si v sebe tisícročné posolstvo svojej judaisticko-kresťanskej tradície a zároveň boli individuálne nesputnateľní. To je prvý dôvod, prečo som rád, že tohtoročnú národnú cenu Jána Langoša dostal pri dvadsiatom výročí novembra 1989 práve Fedor Gál. Tento zvláštny odlesk novembra 1989 pripomína aj jedna z Fedorových viet: „Boli sme aktérmi, aj listami vo vetre.“
S Fedorom Gálom, Martinom Hanzlíčkom a Rudom Vitkovičom pracujeme na videovom a filmovom príbehu novembra 1989. Človek si po tých rokoch presnejšie uvedomí, že najextrémnejšou chvíľou nebol samotný zápas s komunistickou mocou, ale následná amnestia Václava Havla. Masové vypustenie väzňov bez akejkoľvek prípravy bolo neuchopiteľné a takmer nepochopiteľné. Poznal som len štyroch ľudí, ktorí tento akt omilostenia pochopili vnútorne: Václava Havla, Jána Langoša, Fera Mikloška a Fedora Gála. Boli to oni práve preto, že mali hlbokú osobnú skúsenosť z väznenia, prenasledovania, pokorovania. František Mikloško to v našom videu hovorí takto: „Vysvetlenie mi podal páter Porubčan, ktorý to pochopil ako otvorený výkrik: poďme začať znova, poďme skúsiť, štyridsať rokov sme tu boli v nejakom žalári všetci. Skúsme začať znova a nepýtajme sa, kde je ešte hranica toho začiatku a kde už nie, alebo kto tam patrí alebo nie, proste poďme všetci.“
Práve preto sa spomedzi nás zaoberali väzenským problémom najintenzívnejšie Jano Langoš a Fedor Gál. V krajnej, extrémnej situácii, a nie v akademickej diskusii sa totiž osvedčuje to, kto a ako bráni ľudské práva. Ponížených a urazených. Bez akejkoľvek selekcie, bez obmedzujúceho áno, ale. To je druhý dôvod, prečo som rád, že Cenu Jána Langoša dostáva práve Fedor Gál.
Prečo dalajláma
V ľudskom živote existujú šťastné náhody. Básnik hovorí dokonca o „oslíkovi šťastných náhod“. Takouto šťastnou súhrou okolností je aj to, že v tomto roku dostáva medzinárodnú cenu Cenu Jána Langoša aj Jeho svätosť štrnásty dalajláma. V tej šťastnej súhre okolností sú však dve veci, ktoré náhodné nie sú. Všetci traja, dalajláma, Ján Langoš aj Fedor Gál majú radi ľudí. Poznám ľudí, ktorí druhých rešpektujú, vážia si ich, uznávajú. Ale práve títo traja majú ľudí výslovne radi. Prítomnosť iných ľudí ich vždy rozsvecovala a rozsvecuje, práve tak, ako oni rozsvecovali a rozsvecujú svojou prítomnosťou ostatných.
Dalajlámu a Fedora Gála spájajú slová ako radosť, šťastie, šťastný pozemský život, radosť. A perlivý smiech. Fedor Gál si to pre seba sformuloval takto: „Šťastie, a nemyslím pritom na epizodické šastie – poskytuje človeku akási vnútorná schopnosť žiť cnostne v súlade s morálkou, ktorá dáva silu a neberie rozum.“
Je to dobrá formulácia a iste sa páči aj Jeho svätosti. Možno práve preto si vieme práve dnes, pri tejto slávnostnej príležitosti, živo predstaviť stôl, za ktorým spoločne hodujú štyria ľudia: Ján Langoš, Václav Havel, Jeho svätosť dalajláma. Tým štvrtým, ktorý každú chvíľu od stola odskakuje, lebo neobsedí, je Fedor Gál. Nepoznám nikoho na Slovensku, kto by bol dnes vedno s dalajlámom takým dobrým nositeľom Ceny Jána Langoša ako Fedor Gál. To je tretí dôvod, prečo som rád, že tohtoročnú Cenu Jána Langoša dostáva práve on.
Laudatio prednesené 9. septembra 2009 pri príležitosti udelenia Ceny Jána Langoša Fedorovi Gálovi.
