Finančná kríza sa ako povodeň prelieva z hypotekárneho trhu USA do celého sveta, mnohým prináša straty, strach z budúcnosti a vyvoláva emócie. Tie presiakli aj do prevládajúceho hodnotenia krízy.
Etatisti tvrdia, že príčinou krízy je zlyhanie neviditeľnej ruky trhu a riešením je väčšia regulácia trhu. Politici a centrálni bankári v tomto duchu razantne zasahujú. Racionálne hodnotenie krízy optikou ekonómie však odhaľuje omyl tohto pohľadu, na základe ktorého vlády a centrálne banky neriešia podstatu problémov krízy (jej príčiny), ale iba jej prejavy (následky).
Vlády a centrálne banky zameriavajú pozornosť na to, čo je vidieť: zdecimované finančné trhy, na ktorých panuje nedôvera. Pre centrálnych regulátorov sú „jasným zdrojom“ krízy zlé hypotéky. Z pohľadu viditeľných prejavov to znie logicky, keďže kríza prepukla na hypotekárnom trhu USA.
Vláda USA, americká centrálna banka (Fed) a ďalšie vlády a centrálne banky prijímajú bezprecedentné opatrenia, ktoré majú obnoviť dôveru na trhoch a riešiť problémy spojené s krízou. Príkladmi sú kroky americkej vlády, ktorá z peňazí daňovníkov v objeme vyše 1 bilióna amerických dolárov znárodňuje krachujúce inštitúcie (napríklad najväčšiu poisťovňu AIG) a ide odkupovať nelikvidné cenné papiere kryté hypotékami. Európske vlády sa tiež rozhodli znárodňovať krachujúce finančné inštitúcie a „zachraňovať“ finančný trh z peňazí daňovníkov. Vlády skúšajú podať trhom aj ďalšie „lieky“, napríklad zvyšovanie garancií vkladov v bankách, kapitálové injekcie finančným inštitúciám a záruky za medzibankové úvery. Centrálne banky sa zapájajú do „pomoci“ znížením úrokových sadzieb a avizujú ochotu priameho dodávania ďalších peňazí do obehu.
Kroky vlád a centrálnych bánk predstavujú nesystémové zásahy do trhu. V duchu odkazu Frédérica Bastiata a skúmania aj toho, čo nie je vidieť, pripomeňme, že tieto opatrenia môžu priniesť krátkodobé pozitívne účinky, ale následne i dlhodobé závažnejšie problémy. Dané opatrenia sú (prevažne) „predĺženou rukou“ systémových príčin krízy a prehlbujú podstatu problémov.
Systémovými príčinami krízy sú vládne regulácie a nadmerná monetárna expanzia centrálnych bánk, primárne vlády USA a Fed-u. Obe inštitúcie znižovali riziko (strát) subjektov a značne deformovali trhové podmienky. Základnou príčinou krízy je tak viditeľná ruka štátu, spôsobujúca vnútorne zabudovaný morálny hazard (systém, ktorý motivuje k výnosom a ziskom, ale „znárodňuje straty“). Aj v dôsledku ďalších príčin (vrátane subjektívnych zlyhaní manažérov a investorov a optimistických ratingov) sa to prejavilo v kríze na hypotekárnom trhu USA a následne na finančných trhoch vo svete.
Príkladom zlyhaní vládnych zásahov na regulovanom hypotekárnom trhu USA je činnosť dvoch dominantných hypotekárnych inštitúcií – Fannie Mae a Freddie Mac. Obe boli Kongresom USA zriadené a osobitne regulované, hoci donedávna boli ešte súkromné. Ich dôležitou náplňou je podporovať hypotéky pre nízkopríjmové domácnosti. Na základe politickej objednávky preto odkupovali od bánk a brokerov hypotéky aj nebonitných klientov. To motivovalo banky poskytovať hypotekárne úvery komukoľvek bez ohľadu na jeho schopnosť splácania. Umelo sa tým nafúkol dopyt a cena na hypotekárnom trhu, pričom táto bublina nedávno praskla. Keďže obe agentúry navyše skombinovali a pospájali tieto hypotéky do tzv. balíkov hypotekárnych cenných papierov, ktoré vo veľkom objeme s implicitnou štátnou garanciou predali bankám a investorom na celom svete, tak sa kríza rýchlo preniesla z USA do zahraničia.
Podstatnou systémovou príčinou krízy je menová politika Fed-u, osobitne „hra“ s úrokovými sadzbami, teda deformovanie ceny na trhu peňazí. Fed niekoľko rokov najmä znižoval úroky, čím stimuloval úvery, nepodložené však vytvorenými zdrojmi v ekonomike. Umelo „lacné“ peniaze dávali skreslené informácie podnikateľom, výrazne nafukovali investičný dopyt, vrátane hypotekárneho trhu, a znamenali očakávanú „pomoc“ finančným inštitúciám v horších časoch. Expanzívnu menovú politiku Fed zvýrazňoval a zákonitú recesiu odďaľoval nakupovaním štátnych cenných papierov, tým púšťaním nekrytých a inflačných peňazí do obehu.
Dôsledky finančnej krízy a opatrení vlád a centrálnych bánk sa môžu prejavovať vo vyšších nákladoch ľudí (napríklad kvôli vyššej inflácii) a v nižšej tvorbe zdrojov v reálnej ekonomike. Kľúčovým negatívnym dlhodobým dôsledkom príčin krízy a opatrení centrálnych regulátorov je však umocnenie morálneho hazardu. Vyslal sa signál nezodpovednosti. Každá väčšia firma môže v prípade krachu v budúcnosti žiadať vládu o pomoc s odvolaním sa na súčasné zachraňovanie finančných inštitúcií. Opäť sa podcenila skutočnosť, že bez uvedomovania si rizika a nesenia dôsledkov z neho plynúcich nemôžu ľudia konať dostatočne racionálne a zodpovedne.
Tak ako je cyklický vývoj v trhovej ekonomike prirodzený, tak i recesia s „odpadávaním suchých konárov“ má dôležitý očistný charakter. Súčasná finančná kríza však vo svojej hĺbke nie je dôsledkom pochybení neviditeľnej ruky trhu, ale zásahov viditeľnej ruky štátu: vládnych regulácií a menovej politiky centrálnych bánk. Poučiť sa a vyhnúť sa obdobne závažnej kríze preto vyžaduje „presvedčiť“ vlády a centrálne banky, aby nezasahovali (resp. čo najmenej zasahovali) do tvorby cien, konkurencie a ostatných podmienok slobodných trhov peňazí, tovarov a služieb a iných. Súčasná finančná kríza tiež otvára opodstatnenosť návratu ku komoditnému krytiu peňazí.
Autor je ekonóm KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 10/2008 a v skrátenej verzii v týždenníku TREND dňa 23. októbra 2008, kde je i s diskusiou k článku zverejnený tu.
