Tvrdí, že Veľkú hospodársku krízu nespôsobila nadprodukcia tovarov, ale zásahy štátu a centrálnych bánk do peňažného systému. Prezidenti Hoover a Roosevelt svojimi záchrannými plánmi krízu ešte predĺžili. Profesor ekonómie Gene Smiley, ktorý Bratislavu navštívil na pozvanie KI, v rozhovore pre týždenník .týždeň.
.kde sú korene veľkej hospodárskej krízy?
Treba ich hľadať už v časoch prvej svetovej vojny. Štáty v Európe, ale aj v USA v tom čase tlačili množstvo peňazí bez krytia, aby zaplatili vojnové výdavky. Tým spôsobili infláciu, ktorá pretrvala aj po vojne. Preto väčšina krajín v 20. rokoch nahradila zlatý štandard krytia meny štandardom zlatej devízy.
.aký je rozdiel medzi týmito dvoma štandardmi?
Zlatý štandard má v sebe automaticky zabudované regulačné mechanizmy, ktoré v štandarde zlatej devízy chýbajú. Vysvetlím to na príklade. Ak vyvážate svoj tovar a váš export je väčší ako import, máte prebytok a môžete ho ukladať v zlate doma. To zlato sa stane súčasťou vašej peňažnej zásoby. Ak jeho množstvo stúpa, aj ceny vašich tovarov stúpajú, tovar je preto v zahraničí drahší, dopyt po ňom klesne, tým klesne aj váš export a aj vaše zásoby zlata. Naopak krajinám, ktoré majú deficit v zahraničnom obchode, sa ich peňažná zásoba zmenšuje, ceny tovarov klesajú, ale je po nich väčší dopyt a ten eliminuje ich deficit. Automaticky sa peňažná zásoba reguluje. Pri štandarde zlatej devízy krajiny držia svoje peňažné rezervy nie v zlate, ale v niektorých zahraničných menách, ako je dolár alebo libra. USA a Veľká Británia ručili, že ak bude držiteľ ich meny chcieť doláre či libry premeniť na zlato, tak to urobia zo svojich zlatých zásob.
.mali na to dostatok zlata?
Jasné, že nemali, ale nepredpokladali, že si držitelia ich mien budú chcieť vymeniť všetky svoje doláre a libry za zlato. Zlato bolo po vojne všeobecne nedostatkové, ale nebolo nutné kryť zlatom všetky peniaze. Stačilo kryť iba ich časť a stanoviť výmenný kurz. Regulačný mechanizmus zlata sa však pri štandarde zlatej devízy vytratil. Krajiny svoje meny nadhodnocovali alebo podhodnocovali a to narušovalo cenový systém.
.myslíte si, že ak by sa bol zachoval zlatý štandard, neprišlo by ku kríze v 30. rokoch?
Ak by fungoval bez deformácií, nemuselo by ku kríze dôjsť.
.má ešte dnes nejaká krajina zlatý štandard?
Myslím, že nie. Už všetci prešli na plávajúce kurzy mien. Ale na tomto systéme nie je nič zlé. Problém je, že plávajúce kurzy nedokážu kontrolovať domácu peňažnú zásobu tak dobre ako zlatý štandard. Ten zabraňoval vládam či národným bankách tlačiť nové peniaze aspoň bez čiastočného krytia zlatom. Dnes to robia a spôsobujú infláciu.
.za jednu z príčin veľkej hospodárskej krízy sa považuje aj nadprodukcia. Bolo to tak?
Nie. Nadprodukcia krízu nespôsobila. Spôsobila ju snaha krajín zabrániť úniku zlata do USA či do Francúzska, ktoré podhodnotilo svoju menu. Začali robiť reštriktívnu monetárnu politiku, ktorá znížila množstvo peňazí v obehu. To spôsobilo pokles v dopyte po tovaroch a vyzeralo to ako nadprodukcia. Bolo to však iba pokazenie peňažného systému.
.obľúbenou tézou je aj to, že voľný trh bez kontroly spôsobuje nerovnováhy a krízy. Váš názor?
Voľný trh je vždy pod kontrolou dopytu a ponuky. Ľudia budú kupovať tovar, ak je jeho cena adekvátna. Ak nie je, ich dopyt klesne. Cena je dobrý kontrolór. Na konci 20. rokov nebol problém v zlyhaní slobodného trhu, ale v zlyhaní monetárneho systému.
.veľká hospodárska kríza sa začala v čase, keď bol vo funkcii prezident Herbert Hoover. Ako proti nej bojoval?
Veľmi zle. On nebol ekonóm, ale banský inžinier a veril, že sa dá ekonomika kontrolovane riadiť tak ako firma. Veril tiež v plánovanie. Nariadil biznismenom, aby neznižovali mzdy. Dúfal, že ak ľudia budú mať peniaze, budú míňať a kríza spotreby pominie. Radil podnikateľom, aby neprepúšťali ľudí, ale radšej im znižovali úväzok. Podnikatelia mali straty hradiť znižovaním svojho zisku.
.to nepomohlo?
Nie. Ak mzdy zostali neporušené a ceny tovarov klesali, spôsobilo to, že náklady fabrík sa zvyšovali a ich tržby sa znižovali. Preto fabriky museli začať vo veľkom prepúšťať a v roku 1931 aj znižovať mzdy. Hoover narušil cenový systém a spôsobil predlženie krízy.
.ako na krízu reagoval Federálny rezervný systém (FRS)?
Vráťme sa trochu dozadu. Už v roku 1927 FRS znížil úrokové sadzby. Lacné peniaze spôsobili – podobne ako pred dnešnou krízou – špekulatívne obchody. Tých sa FRS zľakol a už o rok začal robiť reštriktívnu monetárnu politiku a úrokové sadzby zdvihol. Po vypuknutí krízy ich opäť trocha znížil, aby povzbudil banky v požičiavaní podnikom. Ale tie už boli vystrašené postupujúcou krízou a požičiavať krachujúcim podnikom nechceli.
.banky vtedy dostali aj bankové prázdniny. Čo to znamenalo?
Na začiatku 30. rokov prebehlo v USA niekoľko bankových paník, keď ľudia zobrali banky útokom a bezhlavo si vyberali svoje úspory. Banky nemali dostatok hotovosti a krachovali. FRS im nedovoľoval stopnúť vyberanie vkladov. Urobil to až prezident Fraklin D. Roosevelt na jar v roku 1933. Dal bankám prázdniny – teda možnosť nevyplácať vklady panikáriacim klientom. Banky sa na týždeň zatvorili a konsolidovali svoje peňažné rezervy. Ak by sa to urobilo skôr, mohlo sa zabrániť viacerým krachom bánk.
.vo svojej knihe Nový pohľad na veľkú hospodársku krízu tvrdíte, že Rooseveltov protiktízový program New Deal predĺžil krízu. Ako?
New Deal bol katastrofou na riešenie krízy. V roku 1933 sa už hospodárstvo pomaly spamätávalo, ale Roosvelt prišiel s balíkom protikrízových zákonov, ktoré oživenie spomalili. Zákony umožnili vznik štátnych inštitúcií, ktoré regulovali banky, poľnohospodárstvo a priemysel. Určovali výrobcom, čo vyrábať a koľko, regulovali ceny a mzdy. Jednoducho, zavádzali plánovanú ekonomiku. Napokon boli niektoré z týchto zákonov v roku 1935 vyhlásené za protiústavné, a to priemyslu pomohlo, aby sa oživil. Ale stratili sa dva roky.
.prečo boli protiústavné?
Najvyšší súd rozhodol vo viacerých sporoch firiem so štátom, že ten neúmerne zasahoval do ich podnikania. Roosevelta to rozhodnutie nahnevalo. Niektoré regulačné štátne orgány rozpustil a čakal, že ekonomika sa opäť dostane do recesie. Ale tá na jeho prekvapenie bez regulácií začala rásť. Prezident sa však zásahov do ekonomiky nechcel vzdať. V roku 1937 začal pripravovať antimonopolistické zákony, zvýšil dane, zaviedol progresívne zdanenie a zdanil aj nerozdelený firemný zisk. Firmy prestali investovať a vypukla ďalšia kríza vnútri tej nevyriešenej. Tú vyriešila až druhá svetová vojna a vojenská výroba.
.vráťme sa do súčasnosti. Proti kríze sa bojuje aj šrotovným, dialo sa niečo podobné aj v 30. rokoch?
Iste, podobné hlúpe nápady boli, ale najmä v poľnohospodárstve. Ničila sa úroda bavlny či zabíjala kurčatá a ošípané.
.ako by ste poradili dnešným vládam bojovať proti kríze: Majú intervenovať alebo nerobiť nič?
Ničnerobenie by bolo lepšie ako zlé zásahy. Kríza v 30. rokoch bola spôsobená okrem iného aj zlými zásahmi vlád do cenového systému. V USA sme mali hospodársku krízu aj na začiatku 20. rokov, ale vláda a FRS do nej príliš nezasahovali a trvala iba dva roky. V 30. rokoch sa do krízy vláda zamiešala reguláciami, narušila cenový systém a krízu predĺžila. To isté robia vlády aj dnes.
.vidíte podobnosti v protikrízovej politike dnešného prezidenta Baracka Obamu a Roosevelta?
Iste. Ani Obama neverí voľnému trhu a chce ho regulovať. Neverí jednotlivcom, že sa dokážu na trhu sami správne rozhodnúť, ale chce ich v rozhodovaní usmerňovať a riadiť.
Rozhovor bol publikovaný v týždenníku .týždeň 50/2009 dňa 14. decembra 2009.
Gene Smiley pochádza z mestečka Coin v štáte Iowa v USA. Ekonómiu študoval na University of Iowa v Iowa City. Od roku 1973 do 2005 učil na Marquette University v USA. Dnes je na tejto univerzite emeritný profesor ekonómie. Je ženatý, má dve deti a býva v meste Waukesha v štáte Wisconsin.
Bratislavu navštívil na pozvanie Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika. Dňa 23. novembra 2009 mal verejnú prednášku v rámci cyklu CEQLS. Viac o prednáške, vrátane jej prepisu, audio a videozáznamu, nájdete tu.
