Gene Smiley (1940) je emeritný profesor ekonómie na Marquette University v USA. Špecializuje sa na americkú ekonomickú históriu a na ekonomickú teóriu rakúskej školy. V Bratislave prednášal na pozvanie KI. Lukáš Krivošík sa s ním porozprával o súčasnej kríze a o podobnostiach s Veľkou hospodárskou krízou spred osemdesiatich rokov.
Ako ste sa dostali k hospodárskym dejinám?
Ešte ako vysokoškolák som mal rád históriu. Na univerzite v Iowe bol jedným z mojich profesorov Sam Williamson, ktorý sa špecializoval na hospodárske dejiny Ameriky. Po magisterskom štúdiu sa pridal ešte Joe Swanson a pod oboma som písal svoje záverečné práce. Čiže bol to vyložene vplyv týchto dvoch akademikov, ktorý ma priviedol k hospodárskym dejinám.
A prečo ste sa napokon sústredili práve na Veľkú hospodársku krízu?
Študoval som veľa vecí. Moja záverečná práca počas doktorandského štúdia bola o bankovníctve a úrokových sadzbách na konci 19. storočia. Najskôr ma zaujímalo obdobie rokov 1888 až 1914. Napísal som o tom zopár článkov. To ma priviedlo k skúmaniu úrokových sadzieb v období od roku 1914 do roku 1937. Samozrejme, nemohol som sa vyhnúť tomu, aby som hlbšie skúmal ekonomické javy z 20. a 30. rokov. No a presne po tejto línií som sa dostal k Veľkej hospodárskej kríze.
Krátko po prvej svetovej vojne sa odohrala menšia kríza, ktorá však pomerne rýchlo skončila. Dnes si na ňu už nikto nepamätá. Prečo kríza na začiatku 20. rokov prehrmela tak rýchlo a tá na začiatku 30. rokov mala naopak také ničivé dôsledky?
Je absolútne jasné, že kríza z rokov 1920-21 bola spôsobená americkým federálnym rezervným systémom (centrálnou bankou, pozn. prekl.). To je prvý rozdiel. FED vytvoril počas prvej svetovej vojny veľa peňazí a presne rok po jej skončení udržiaval úrokové sadzby veľmi nízke, aby americkej vláde umožnil zbaviť sa svojich vojnových dlhov. Banky si v dôsledku toho požičiavali príliš veľa peňazí, ich ponuka narástla a výsledkom bolo strmé zvyšovanie cien. Ako náhle sa vláda zbavila dlhu, FED okamžite zdvihol úrokové sadzby. Nárast diskontnej sadzby medzi novembrom 1920 a aprílom 1921 bol najväčším zdvihnutím sadzieb za celé desaťročia – v podstate až do 80. rokov. To vyvolalo silnú kontrakciu, ponuka peňazí sa znížila, nastala výrazná deflácia a to, čomu hovoríme kríza z rokov 1920-21. Ekonomika sa však veľmi rýchlo prispôsobila a už v roku 1923 sa vrátila k plnej zamestnanosti.
V čom spočíval rozdiel oproti 30. rokom?
V reakciách vlády. V roku 1920 nikto nevstúpil do ozdravného procesu, aby zabránil trhom v prispôsobení sa, nikto sa nepokúšal kontrolovať ceny, proste nechali hospodárstvo, aby sa zotavilo. Nič také sa však v rokoch 1929-30 nestalo. Tam hneď po počiatočnom poklese vstúpil do hry FED a prezident Hoover, ktorí spoločne bránili trhom, aby sa spamätali. To spôsobilo Veľkú hospodársku krízu.
Bežná interpretácia Veľkej hospodárskej krízy je o tom, že bola vraj spôsobená neregulovaným voľným trhom. Potom mal prísť Franklin Delano Roosevelt a jeho intervencionistický program New Deal dal veci opäť do poriadku. Čo vy nato?
Myslím, že dnes sa väčšina hospodárskych historikov zhodne na tom, že aj keď Roosevelt bol možno vedený dobrými úmyslami, jeho Nový údel nespôsobil zotavenie ekonomiky. Ak sa naň pozriete detailnejšie, tak uvidíte, že ide naopak o program brzdiaci zotavenie. Po prvé, Nový údel bol založený na tvrdení, že trhy nefungujú dobre a vláda musí zasiahnuť, aby ich zachránila. Z toho vyplývala hlúpa domnienka, že problémom bola nadprodukcia a jediné, čo musíme robiť, je zmenšiť produkciu. Lenže nadprodukcia nikdy nebola problémom. Tým bolo, že niečo narušilo cenový systém, čo viedlo k náhlemu zníženiu dopytu.
O čo sa vlastne Roosevelt pokúšal?
Keďže problém videl v nadprodukcii, snažil sa kontrolovať, čo robia firmy. Pokúšal sa kartelizovať v Amerike celé priemyselné odvetvia. Chcel kartelizovať aj poľnohospodárstvo a všetko dostať pod kontrolu federálnej vlády. Viedlo to k úplnému fiasku. Keď na jeseň roku 1933 reálne začali pôsobiť prvé opatrenia Nového údelu, v podstate neutralizovali opatrné známky oživenia z marca toho istého roku. V rokoch 1935-36 boli niektoré Rooseveltove opatrenia vyhlásené za protiústavné. Podniky sa oslobodili spod tlaku vlády a opäť začalo isté oživenie. Ako zareagoval Roosevelt? Dramaticky zvýšil dane s cieľom prerozdeľovať zisky spoločností. Bohatým zvýšil mieru progresivity. Pretlačil tzv. Wagnerov zákon, ktorým posilnil odbory. Tie odteraz mohli diktovať vyššie mzdy bez ohľadu na produktivitu práce. A teraz, čo urobíte, ak máte firmu a čelíte vyšším mzdovým požiadavkám, bez toho, aby sa zvýšil dopyt po vašich výrobkoch a službách alebo produktivita práce? Znížite produkciu a poprepúšťate ľudí. Všetko toto sa vtedy dialo.
Čo robil FED?
FED sa obával inflácie, keďže v amerických bankách boli nadmerné rezervy. Aby tejto možnosti zabránil, zdvojnásobili sa požiadavky na povinné rezervy v bankách. Banky v dôsledku toho poskytovali menej úverov. To viedlo k prepadu cien a kríze z rokov 1937-38, čo bola vlastne kríza vnútri krízy. Keď sme sa v roku 1939 z týchto rán začali zotavovať, nezamestnanosť bola 17%. Ako toto môže niekto označiť za národohospodársky úspech? Veď sme prešli stratenou dekádou bez akéhokoľvek zotavenia a to len preto, lebo Roosevelt si myslel, že vláda môže kontrolovať trhové ceny a aktívne utvárať rozhodnutia súkromných firiem. Tým poškodil trhy a keď zotavenie prišlo, tak to bolo skôr vďaka tomu, že Najvyšší súd zrušil niektoré jeho regulácie ako protiústavné.
Súčasný šéf FED-u Ben Bernanke študoval Veľkú hospodársku krízu po celý život. Vy však tvrdíte, že z minulosti sme sa vôbec nepoučili a robíme tie isté chyby znovu.
Áno, presne tak.
Čím sa dnešná kríza odlišuje od tej v 30. rokoch a naopak, čo majú spoločné?
Na prelome 20. a 30. rokov bol celosvetový počiatočný pokles čiastočne ešte spôsobený problémami, vyplývajúcimi z prvej svetovej vojny. V 20. rokoch existovalo niečo, čomu sa hovorilo „zlatý výmenný štandard“. Ten tak trochu fungoval ako klasický zlatý štandard, len mu bohužiaľ chýbal jeho prispôsobovací mechanizmus. Spojené štáty hromadili stále viac svetových zásob zlata a ostatné krajiny sa naopak snažili odlivu tohto kovu zabrániť. Pre väčšinu krajín kontrakcia, spôsobená pádom akciových trhov v USA, nebola až taká vážna alebo dlhá. Lenže už Rooseveltov predchodca Hoover spustil politiky, ktoré krízu prehĺbili.
A súčasná recesia?
Ide opäť o výtvor federálneho rezervného systému, teda centrálnej banky. Po teroristických útokoch z 11. septembra 2001 sa Greenspanovo vedenie FED-u rozhodlo, že pre stimulovanie ekonomiky je treba robiť expanzívnu monetárnu politiku. Cieľová úroková sadzba bola v dôsledku toho znížená. V januári 2001 sa nachádzala na úrovni 6%, kým v decembri už to bolo len 1,5%. Zvyšovať ju začali až niekedy ku koncu roku 2004. Na úroveň 5% sa vrátila až v roku 2006. Ponuka peňazí v dôsledku toho dosť narástla. A čo urobia súkromné banky s tým množstvom peňazí? Požičajú ich. Najcitlivejší na úrokové sadzby v krátkodobom horizonte je trh s nehnuteľnosťami. Ich dramatické zníženie zo strany FED-u viedlo k vzniku bubliny na tomto trhu. Veľa ľudí si povie: „Predtým som si dom nemohol dovoliť, teraz môžem.“ Zvýšený dopyt po bývaní povedie zase k prílevu investícií do stavebného sektora. Boom pokračuje, pokiaľ sú úrokové sadzby nízke. Ak sa však zvýšia, vy vlastne zničíte bublinu. Táto bublina na trhu s nehnuteľnosťami je kompletne výtvorom FED-u.
Mlieko je dnes rozliate. Čo môžu vlády robiť, aby kríza skončila?
Mali by trhy nechať, aby sa prispôsobili a aktívne by nemali robiť nič. Ale pokiaľ ste politik, nasledovali by ste takúto radu? Ľudia vás zvolili a teraz im chcete ukázať, že niečo robíte. Je to rovnaké ako v 30. rokoch. Politici chceli byť zvolení a tak vykazovali činnosť, čím krízu predĺžili. Okrem toho je tu však ešte iný vplyv. Existuje niečo ako keynesiánska makroekonomická teória. Je to otrasná teória, ale bohužiaľ veľmi rozšírená. Neprejdete vysokou školou bez toho, aby ste z nej nezložili skúšku.
Čo je problém keynesiánskych teórií?
Jednoducho, ignorujú trhy a najmä ceny. Dôraz kladú na agregátny dopyt a agregátnu ponuku. To je podľa nich prvoradé. Podľa keynesiáncov proste musíte zvýšiť dopyt a dostanete sa z krízy. Bushova aj Obamova vláda prijali programy stimulov v domnienke, že keynesiánska makroekonomická teória funguje. Lenže príčina súčasnej krízy v slabom dopyte proste nespočíva. Túto recesiu spôsobila manipulácia s ponukou peňazí, ktorá vytvorila bublinu na trhu nehnuteľností a prilákala do odvetvia prostriedky, ktoré by tam inak netiekli. Ľudia si brali hypotéky na domy, ktoré by si inak nemohli dovoliť. To, čo sa teraz deje, je proste len návratom trhových cien k normálu. Žiadny z vládnych programov však nenapomáha tomu, aby sa trhy rýchlejšie spamätali. Sústreďujú sa len na stimulovanie dopytu.
Momentálne sa všetko javí tak akoby sme mali len dve možnosti. Buď nás čaká nejaká ďalšia zabitá dekáda bez hospodárskeho rastu, v dôsledku kontraproduktívnych vládnych pokusov stimulovať ekonomiku. Alebo zahájenie novej vlny úverovej expanzie, na konci ktorej bude ďalšia kríza. Ako to vidíte vy?
Neviem, čo sa stane, ale môžeme len dúfať, že vlády nebudú so zdržiavaním oživenia také úspešné ako v 30. rokoch minulého storočia. Avšak pokiaľ ide o to druhé, čo ste povedali, na konci minulého roka FED opäť mierne znížil úrokové sadzby. Domnievam sa, že cieľová úroková sadzba je nula. Všetci tam hore sa teraz trasú, lebo nepoznajú východisko z tejto situácie. Dumajú ako dostať nadbytočné peniaze z bánk bez toho, aby nespôsobili ďalšiu krízu likvidity. Lebo vedia, že keby ich tam ponechali, mohli by spôsobiť infláciu. Nemám nato odpoveď a nemajú ju ani oni. Toto je proste spôsob, akým funguje systém, založený na centrálnom bankovníctve. Práve z tohto dôvodu obhajoval Milton Friedman v roku 1968 tzv. monetárne pravidlo. Spočíva v tom, že FED by mal zväčšovať peňažnú zásobu konštantným tempom. Nemyslím si, že sa úplne zbavíme centrálnej banky, ale myslím, že federálny rezervný systém viac problémov spôsobuje ako rieši.
Existuje spôsob ako zastaviť tieto opakujúce sa cyklické krízy? Ekonómovia v tradícií rakúskej školy tvrdia, že by sa to mohlo podariť v systéme slobodného bankovníctva, kde by existovali súkromné meny, naviazané na komoditný štandard.
Slobodné bankovníctvo znamená zbaviť sa FED-u a ostatných centrálnych bánk. Teda autorít, ktoré vytvárajú peniaze z ničoho a robia monetárnu politiku. Ja by som celým srdcom súhlasil. Tých modelov slobodného bankovníctva je niekoľko a problém spočíva v tom, že na jeho presadenie neexistuje politická vôľa. Možno by stačilo, keby sme FED doviedli k tomu, aby zásobu peňazí zvyšoval konštantným tempom. Išlo by o veľký triumf i keď je otázne, či sa to niekedy stane. Keď sa v roku 1979 stal Paul Volcker šéfom FED-u mal veľkú tlačovú konferenciu, na ktorej oznámil, že ide zmeniť spôsob, akým sa robí monetárna politika. Že už sa nebudeme sústreďovať na stanovovanie úrokových sadzieb, ale na rast monetárnej základne. Skoro všetci ekonómovia mu tlieskali, lebo to znamenalo vlastne prijatie Friedmanovho monetárneho pravidla. Už o tri roky neskôr bol však FED zase tam, kde bol vždy a robil svoju bežnú monetárnu politiku. Čiže nie som veľký optimista.
Čo môže malá, proexportne orientovaná ekonomika ako je tá slovenská robiť, aby následky krízy prekonala čo najrýchlejšie?
Pre malú ekonomiku je ťažké robiť v takej kríze čokoľvek. V globálnom hospodárstve ovplyvňuje dianie v jednej časti sveta, čo sa stane inde. Izolovať sa od sveta nemôžete. Ale stačí, keď vaše hospodárstvo udržíte stabilné. Čím viac flexibility v ekonomike ponecháte, tým lepšie bude schopná dokázať sa vysporiadať s otrasmi, prichádzajúcimi zvonku.
Hovoríte, že zlyhávajú štátne zásahy, nie trhy, ale ľudia vinia za svoje problémy kapitalizmus a aj podľa nedávno zverejneného medzinárodného prieskumu verejnej mienky väčšina z nich preferuje silnejšie regulácie. Ako ľuďom vysvetliť, že koreň súčasných problémov je v štátnych zásahoch?
Nie je to jednoduché. Keď niečo nastane, zvyčajne to tak býva, že sa snažíte niekoho zato viniť. Ak si myslíte, že problém sa odohral mimo vašej kontroly, budete sa pokúšať nájsť niekoho, kto veci dokáže kontrolovať. Ak ľudia veria, že chyba je v neregulovaných trhoch, pochopiteľne začnú hľadať niekoho, kto sľúbi, že ich skrotí. Politici tieto tendencie s radosťou podporujú, lebo zdanie akcieschopnosti im pomáha k znovuzvoleniu. Môžete si myslieť, aký neregulovaný kapitalizmus to dnes máme. Ale keď sa na veci pozriete zblízka, uvidíte veľa vládnych intervencií, ktoré vo svojich dôsledkoch zlyhávajú. Napríklad v 80. rokoch sa v Amerike Reagan pokúšal uvoľniť ekonomiku. Znížil dane a naštartoval veľmi dlhé obdobie hospodárskeho rastu, ktoré pretrvalo až do 90. rokov. Bill Clinton síce chcel zasahovať viac, no republikánska väčšina v Kongrese mnohé jeho intervencie zablokovala. V dejinách sa často stávalo, že keď sa vám podarilo vytýčiť hranice konaniu politikov, ekonomika prosperovala. Trh nie je statický. Má neustálu tendenciu k prispôsobovaniu. Z toho treba vychádzať.
Na internete som našiel jednu vašu prednášku o korporativistickom systéme ekonomiky, ktorý fungoval v Mussoliniho Taliansku pred druhou svetovou vojnou. Prečo je tento model nebezpečný?
Korporativistické a socialistické hospodárstva sú si svojou podstatou veľmi podobné. Ak sa pozriete na Nemecko a Taliansko v medzivojnovom období, tak vidíte ekonomiky, ktoré sú korporativistické a súčasne socialistické. Za obidvomi modelmi sú tie isté myšlienky: že trhy v skutočnosti dobre nefungujú a štát musí nimi manipulovať. Vláda vraj má robiť rozhodnutia za ľudí, miesto toho, aby nechala rozhodnúť ich samotných. Nemeckí nacisti a sovietski komunisti sa síce na smrť nenávideli, ale ich predstavy o ekonomike boli v jadre totožné. Korporativizmus má však jednu zvláštnu črtu: veľký biznis v ňom splýva s veľkou, do ekonomiky zasahujúcou vládou.
U nás sa však dlhé desaťročia hovorilo, že fašizmus je najvyšším štádiom kapitalizmu.
Musíte si uvedomiť rozdiel medzi kapitalistickou, korporativistickou a socialistickou ekonomikou. Podstatou kapitalizmu je ohraničená ústavná vláda, dobre definované vlastnícke práva a individuálna zmluvná sloboda. Štát zaručuje len pár verejných statkov, najmä obranu a bezpečnosť. Ľuďom sa ponecháva možnosť sledovať svoje súkromné ciele, pokiaľ na ich dosiahnutie nepoužívajú násilie alebo podvod. Vtedy má štát povinnosť zasiahnuť. Z umožnenia napĺňať svoje ciele vzájomnou dobrovoľnou výmenou zdrojov, tovarov a služieb pramení bohatstvo kapitalistických ekonomík.
To bol kapitalizmus, čo je však podstatou korporativistickej ekonomiky?
Systém, aký mali napríklad Taliani pred vojnou, zvonku pripomína kapitalizmus, lebo zdanlivo rešpektuje súkromné vlastníctvo. Avšak vláda v korporativistickom systéme zabezpečuje distribúciu statkov, ktoré sú nasmerované k vplyvným spoločenským záujmovým skupinám. Podstatou korporativizmu je organizovanie hospodárstva i celej spoločnosti do záujmových skupín, tzv. korporácií. V Taliansku ich bolo 22. Aby nedošlo k omylu, s obchodnými spoločnosťami ten názov nemá nič spoločné. Zástupcovia korporácií sa snažia získavať statky kolektívnym vyjednávaním pod osvieteným patronátom štátu. Rada korporácií v podstate dosť pripomína centrálnu plánovaciu komisiu v socializme.
Smeruje svet k väčšej neslobode?
V 90. rokoch som bol optimistický, pokiaľ išlo o budúcnosť. Pád železnej opony a oslobodenie Strednej Európy, to všetko boli dobré veci. Dnes však aj v Spojených štátoch máte znepokojujúce trendy. Snaha riešiť krízu veľkými vládnymi záchrannými opatreniami, socializácia zdravotníctva… Uvidíme, čo prinesie budúcnosť.
Rozhovor bol publikovaný na webstránke politicko-spoločenského magazínu Pravé Spektrum dňa 20. decembra 2009.
Gene Smiley je emeritný profesor ekonómie na Marquette University v USA. Špecializuje sa na americkú ekonomickú históriu a na ekonomickú teóriu rakúskej školy.
Bratislavu navštívil na pozvanie Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika. Dňa 23. novembra 2009 mal verejnú prednášku v rámci cyklu CEQLS. Viac o prednáške, vrátane jej prepisu, audio a videozáznamu, nájdete tu.
