Obrázky prichádzajúce z Haiti sú čoraz horšie. To, čo zostalo z už aj pred katastrofou krehkej spoločnosti, sa rozpadá. Bujnie násilie a chaos. Napriek heroickému úsiliu humanitárnych pracovníkov a zdecimovanej haitskej štátnej správy sa zdá, že problémy tejto krajiny pretrvajú aj v 21. storočí. Dlho po tom, ako sa odstránia trosky a znova postavia budovy.
Aj keď je prakticky nemožné ešte nejako zveličovať rozsah tragédie na Haiti, je dôležité si uvedomiť, že zemetrasenie bolo také smrtiace práve preto, že Haiti je Haiti.
Ak by podobne silné zemetrasenie zasiahlo oveľa hustejšie obývané San Francisco alebo Los Angeles, počet obetí by bol oveľa nižší. Je to prekvapivé. Veď severoamerické mestá sú prepchané mrakodrapmi, zatiaľ čo panoráma Port-au-Prince zväčša nepresahuje výšku dvoch podlaží. Ako už uviedli iní, keď zemetrasenie o sile 7,1 stupňa zasiahlo metropolitnú oblasť San Francisca pred dvoma desaťročiami, zahynulo tam 67 ľudí. Pritom počet obetí na Haiti je takmer nezistiteľný; odhad je však oveľa väčší ako 100 tisíc osôb a uvádzané číslo stále rastie.
Nie je žiadnou novinkou, že chudoba robí ľudí zraniteľnejšími zoči-voči celému arzenálu zbraní rozhnevanej matky prírody. Čím bezprostrednejšie je váš život spätý s prírodou, tým býva krutejšia – nie náhodou tí, ktorí si idealizujú romantickú kmeňovú spoločnosť alebo život pred nástupom kapitalizmu (áno, aj Vy, pán James Cameron), tak robia najradšej z bezpečnej, klimatizovanej vzdialenosti, kde sú k dispozícii splachovacie toalety, antibiotiká, zubné ambulancie a donáška čínskeho jedla až do kancelárie.
Smutnou pravdou o Haiti nie je to, že je chudobné, ale to, že žije v kultúre chudoby. Áno, osudy krajiny boli kruté. Je isté, že odo dní, kedy sa stala otrokárskou kolóniou, bola vykorisťovaná, zneužívaná a zrádzaná. A tak – ak to má uľahčiť pocit viny Západu – len povedzme, že chudoba na Haiti je zapríčinená v celom rozsahu dedičstvom rasizmu a kolonializmu. Lenže Haiti patrilo medzi prvé nezávislé krajiny západnej pologule a aj napriek tomu je dlhodobo chudobné.
Dokonca aj ak by vina bola na komkoľvek inom ako na samotných obetiach, nič to nemení na skutočnosti, že Haiti sa nikdy nezbaví svojej zúfalej chudoby, ak sa nezriekne veľkej časti svojej kultúry.
Keď Haiťania emigrujú do USA, zbohatnú takmer za noc. Zdanlivo iba kvôli vyšším mzdám a štedrejším sociálnym dávkam. Príchod do USA je kultúrnym, náboženským, fyzickým a psychickým prelomom. Arnold Kling a Nick Schulz vo svojej skvelej novej knihe, From Poverty to Prosperity (Od chudoby k prosperite) píšu, že nekvalifikovaní Mexičania sa stanú 10- až 20-násobne produktívnejší jednoducho preto, že prejdú cez hranicu do USA. William Lewis, bývalý riaditeľ McKinsey Global Institute, zistil, že negramotní, po anglicky nehovoriaci mexickí poľnohospodárski robotníci v USA boli štvornásobne produktívnejší ako podobné kategórie pracovníkov v Brazílii.
Prečo? Lebo západná kultúra si nielen tvrdú prácu vyžaduje, ale tých, ktorí nevedia, aj naučí, ako ju vykonávať.
Je pravda, že Haiti má málo prírodných zdrojov, ale to platí aj o Japonsku alebo Švajčiarsku. To, čo tieto krajiny majú, Kling a Schulz nazývajú cennými „nehmotnými aktívami” – zručnosti, pravidlá, právo, vzdelanie, vedomosti, zvyky, očakávania a pod., ktoré vedú prosperujúcu spoločnosť k tvorbe bohatstva. Skutočné bohatstvo národov nie je vo fabrikách, ložiskách ropy a zlatých baniach, ale v našich mysliach a zvykoch blízkych našim srdciam. Aj nedávna štúdia Svetovej banky zistila, že 82 percent bohatstva USA je v týchto nehmotných aktívach.
Chudoba Haiti je spôsobená neexistenciou tohto nehmotného kapitálu. Haiti sa nachádza na ostrove Hispaniola spolu s Dominikánskou republikou, tá má však šesťnásobný hrubý domáci produkt (a oveľa lepších správcov krajiny).
Spoločnosť na Haiti je závislá oveľa viac od láskavosti cudzincov ako od seba samej. Už pred zemetrasením pracovalo na Haiti 10 000 mimovládnych organizácií, čo je najviac v prepočte na počet obyvateľov na svete. V roku 2007 Bret Stephens z Wall Street Journal napísal, že hodnota zahraničnej pomoci dosiahla desaťnásobok hodnoty zahraničných investícií. Ak teda niekto chce z problémov v krajine viniť niekoho iného ako Haiťanov, mal by sa zamerať predovšetkým na škody, ktoré tu pácha priemyselné odvetvie nazývané „humanitárna pomoc“.
Pripúšťam, že k Haiti mám osobitný vzťah. Čiastočne preto, lebo táto krajina je neuveriteľným smoliarom, a čiastočne aj preto, že tých haitských imigrantov, ktorých poznám, som vždy obdivoval. Haiťanov mám aj v rodine – môj brat sa oženil s Haiťankou.
A preto toto všetko píšem s najlepším možným úmyslom. Keď budú mŕtvi pochovaní, ranení a chorí vyliečení a trosky odpratané, nastane čas uplatňovania prísnej rodičovskej lásky. Inak sa budeme musieť vrátiť po ďalšej pohrome znova odpratávať trosky.
Autor je americký publicista a redaktor National Review Online.
Pôvodne uverejnené v National Review Online dňa 20. januára 2010.
Preložil a upravil Svetozár Gavora, spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 01/2010.
