Sociálna spravodlivosť slúži ako argumentačné podhubie mnohých súčasných politickoekonomických debát. Čo sa však ukrýva za týmto filozofickým konceptom? O tom sme sa porozprávali s nemeckým filozofom a ekonómom Hardym Bouillonom.
.slovensko navštevujete s prednáškou o sociálnej spravodlivosti. Začnime tým, čo je vlastne spravodlivosť ako taká?
Spravodlivosť sa zvyčajne chápe v zmysle dať každému, čo mu patrí alebo vo všeobecnosti ako cnostný život v súlade so zákonom. V pôvodnom aristotelovskom chápaní hovoríme tiež o takzvanej komutatívnej alebo zámennej spravodlivosti. Ide v nej o to, zachovať alebo obnoviť určitý legitímny rovnovážny stav. Napríklad, keď vás niekto okradne, máte právo na navrátenie veci a odčinenie utrpenej nespravodlivosti. Komutatívna spravodlivosť je dôležitá práve pre fungovanie súkromnoprávnych trhových vzťahov.
.popri komutatívnej spravodlivosti sa však zvykne hovoriť aj o distributívnej alebo rozdeľovacej spravodlivosti.
Áno, v nej ide o rozdeľovanie určitých statkov na základe zásluh. Napríklad keď vojvodca rozdelí korisť medzi vojakov, ktorí sa zúčastnili vojny. Nerozdelí ju však len tak, ale podľa kritéria zásluhovosti. Aristoteles chápal tieto dva koncepty spravodlivosti – komutatívnu a distributívnu – ako navzájom sa dopĺňajúce.
.nie je distributívna spravodlivosť vlastne len to isté, čo sa dnes rozumie pod toľko skloňovaným slovným spojením „sociálna spravodlivosť“?
To je práve jedno z nedorozumení. Ak idete naspäť k Aristotelovi, tak on práveže chápal pod distributívnou, teda rozdeľovacou spravodlivosťou niečo iné, než sa dnes chápe pod sociálnou, alebo ak chcete, prerozdeľovacou spravodlivosťou. Viem, že to znie ako hra so slovnými nuansami. No kým kritériom rozdeľovania v koncepte distributívnej spravodlivosti bola zásluhovosť, v sociálnej spravodlivosti je týmto kritériom niečo iné.
.čo?
To je často vágne. No tým kritériom môže byť napríklad potreba alebo núdza toho, komu rôzne statky majú byť pridelené.
.nemôže aj koncept sociálnej spravodlivosti fungovať ako doplnkový koncept k tej komutatívnej?
Vo svojej prednáške spomínam britského filozofa Anthonyho Flewa, ktorý tvrdil, že sociálna spravodlivosť je konceptom, ktorý priamo protirečí komutatívnej spravodlivosti. Sociálna spravodlivosť totiž naznačuje, že človeku A, ktorý niečo legitímne vlastní, z toho môžete ubrať, aby ste to pridelili človeku B, ktorý však predtým nebol o nič nespravodlivo ukrátený. Na tomto mieste pripomínam, že komutatívna spravodlivosť je, naopak, práve o navrátení vecí, ktoré vám patrili, no boli vám nespravodlivo odňaté.
.zástancovia sociálnej spravodlivosti by možno namietli, že trh vytvára nespravodlivé výsledky, ktoré musia byť naprávané prostredníctvom štátneho donútenia a povinného prerozdeľovania.
Na túto kritiku odpovedal Friedrich Hayek, podľa ktorého tu ide o miešanie dvoch sfér. V skutočnosti len úmyselné správanie jednotlivcov sa dá posudzovať ako spravodlivé alebo nespravodlivé. Lenže trh nie je nejaká vedome konajúca bytosť. Rozdelenie statkov na základe dobrovoľných výmen v trhovej ekonomike je v skutočnosti nezamýšľaným dôsledkom nekonečného množstva interakcií mnohých jednotlivcov. Pričom s výnimkou zlodejov a podvodníkov operujú títo aktéri v rámci trhových pravidiel hry, aby dosiahli svoje individuálne ciele. Teda, inak povedané, samotní títo jednotlivci konajú spravodlivo. Keďže trh nie je bytosť, výsledky trhovej súťaže sa nedajú hodnotiť ako sociálne spravodlivé alebo nespravodlivé.
.filozofická diskusia o spravodlivosti či sociálnej spravodlivosti je veľmi abstraktná a plná jemných nuáns. Prečo má vôbec zmysel zaoberať sa ňou? Veď sa zdá, že aj medzi ľavicovými politikmi je toho odvolávania sa na rozporuplný ideál sociálnej spravodlivosti oproti minulosti akosi pomenej.
Na to je niekoľko odpovedí. Jedna sa týka prosto psychiky človeka. Ľudia uprednostňujú spravodlivosť pred nespravodlivosťou. Ak nie ste priaznivcom prerozdeľovania, ktoré je v rozpore s tou pôvodnou komutatívnou spravodlivosťou, môžete sa ľahko ocitnúť uprostred situácie, v ktorej sa budete cítiť nepohodlne. Niekto totiž bude od vás vyžadovať niečo, čo považujete za nespravodlivé. A sociálna spravodlivosť je naozaj v rozpore so spravodlivosťou. Pokiaľ teda nejde o dobrovoľné prerozdeľovanie čiže filantropiu, musíte zobrať časť vlastníctva jednej skupine ľudí, aby ste ich mohli rozdať inej skupine. Tam už narážame na veľmi praktickú otázku daní a podobne.
.čiže pre obhajcov vysokého prerozdeľovania slúži koncept sociálnej spravodlivosti ako kamufláž, aby zakryli, že prerozdeľovanie je založené na donútení?
Presne tak. Platí to predovšetkým pre myšlienky amerického filozofa Johna Rawlsa, ktorý patril k najvplyvnejším teoretikom sociálnej spravodlivosti. Jeho koncept v podstate stavia na myšlienke spoločenskej zmluvy, takže to vyzerá, že ľudia prerozdeľovanie schvaľujú. Lenže reálne je spoločenská zmluva len fiktívnym kontraktom. A fiktívne kontrakty nie sú žiadnymi kontraktmi.
.lenže v praxi voliči určité zdanenie vždy tolerujú, rovnako ako použitie zozbieraných peňazí na potlačenie najvypuklejších nerovností.
Áno, ale treba mať na pamäti, že keď proti ich vôli vezmete peniaze ľuďom, ktorí sú na trhu úspešnejší, aby ste zlepšili situáciu menej úspešných, tak znižujete celkový objem investícií pre ďalšie kolo ekonomických aktivít. A tak výsledok tých ďalších kôl trhových aktivít bude horší, než by bol, keby ste úspešnejším peniaze ponechali.
.na druhej strane, v realite prerozdeľovanie často ani neslúži na pomoc tým, ktorí to najviac potrebujú. Politici prosto v mene sociálnej spravodlivosti zdania nejakú relatívne malú, majetnú a slabo organizovanú skupinu, aby si prostredníctvom verejných výdavkov kúpili hlasy nejakej početnej, dobre organizovanej, a nie nevyhnutne najchudobnejšej voličskej skupiny.
V demokracii existujú určité pravidlá a podnety. Ľudia sa podľa podnetov zariaďujú. Ak je vás veľa a ste dobre organizovaní, máte lepšie východisko, aby ste svoju agendu presadili v politickom procese. Rôzne takéto záujmové skupiny spolu v zákulisí vyjednávajú, pričom raz ustúpi jedna, raz druhá. Možno tieto veci nie sú vždy úplne očividné v parlamentných vystúpeniach poslancov, ale politici sa musia zaoberať všetkými, ktorí sú dobre organizovaní.
.s otázkou sociálnej spravodlivosti súvisí aj ideál rovnosti. Dnes je v móde hovoriť o „rovnosti príležitostí“. Niektorí, napríklad americký ekonóm Thomas Sowell, stavajú proti tomu skôr koncept „rovnosti pred zákonom“ a „mnohosti príležitostí“, ktoré vytvára spoločnosť, zameraná viac na slobodu než na rovnostárstvo. Čo si o týchto debatách myslíte?
Myšlienku, že ľudia by pred zákonom mali byť rovní, by som určite vyzdvihol. To je ideál klasického liberalizmu. Socialisti dnes upozorňujú na mnohé spoločenské nerovnosti, ale tie sú zvyčajne prirodzenej povahy. Je dobré, ak medzi ľuďmi existuje pripravenosť dobrovoľne sa podeliť s hendikepovanými alebo inak postihnutými členmi spoločnosti. V minulosti to fungovalo lepšie. Dnes už nie je také obvyklé, aby bohatí cítili morálny záväzok voči chudobným.
.venujete sa filozofii a ekonómii, napísali ste niekoľko odborných kníh, no pred trinástimi rokmi vám v nemčine vyšla aj manažérska príručka pre podnikateľov. Píšete v nej o tom, ako znalosť filozofie môže človeku prakticky dopomôcť k úspechu v živote a podnikaní. Čo bolo za tým nápadom?
Robil som istý čas konzultanta pre malých a stredných podnikateľov. Ich problém bol, že im chýbal partner na koučovanie. Prosto potrebujete niekoho, s kým môžete predebatovať nové podnikateľské nápady. Za konkurentom ísť nemôžete, lebo by vám myšlienku mohol ukradnúť. A vaša manželka má spravidla úplne iné záujmy. Takže tí podnikatelia hľadali nejaké im primerané konzultačné služby. Často napríklad poriadne nevedeli, čo vlastne chcú, ako to dosiahnuť a ako svoje ciele komunikovať. U viacerých drobných alebo začínajúcich podnikateľov, prípadne u mladých ľudí, ktorí mali prevziať rodinné firmy, som videl, že by sa im viac darilo, keby niektoré svoje kontraproduktívne postoje zamenili za zmysluplnejšie. A filozofia je dobrým miestom, kam sa obrátiť, keď sa chcete dozvedieť niečo skutočne hlboké o odvahe, poznávaní alebo fér plej.
Hardy Bouillon je zástupca riaditeľa New Direction – The Foundation for European Reform v Bruseli. Zároveň na vedľajší úväzok pôsobí ako profesor filozofie na Universität Trier a profesor filozofie a ekonómie na SMC University, Viedeň. Ako hosťujúci profesor prednášal na univerzitách v Prahe, Salzburgu, Viedni a Záhrebe. Profesor Bouillon je člen Mont Pèlerin Society a autor či editor viacerých kníh a desiatok odborných článkov. Slovensko navštívil v rámci prednáškovej série CEQLS na pozvanie Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika. Viac o jeho prednáške nájdete tu.
Rozhovor bol publikovaný v týždenníku .týždeň 09/2013 dňa 25. februára 2013.
