Dnešné historizovanie je diletovanie v tradícii 19. storočia, keď sa vznik moderných národov odvodzoval z dvoch zdrojov, z historického a prirodzeného práva na sebaurčenie. Odvtedy sa historizovanie prispôsobovalo vždy aktuálnym politickým potrebám.
Misha Glenny sa vo svojej knihe Balkán 1804 – 1999. Nacionalismus, válka a velmoci (BB art, Praha 2003) pokúsil ukázať práve to, do akej miery je dnešná situácia na Balkáne závislá od jeho histórie. Mohli by sme začať od bitky na Kosovom poli v roku 1389, Misha Glenny sa však sústredil na devätnáste a dvadsiate storočie. Jeho základná téza spočíva v tvrdení, že veľmoci sa pri všetkých balkánskych krízach a riešeniach opierali rozhodujúcim spôsobom o vlastné geopolitické záujmy, a nie o vnútorné podmienky a potreby samotného regiónu. Zabúda pritom, že záujmy jednotlivých balkánskych krajín a štátov boli nezriedka celkom odlišné. V prípade Srbska možno pritom vysledovať od konca devätnásteho storočia dva základné sny – prístup kmoru a srbské teritórium s Kosovom ako jadrom starého srbského štátu. Z neho sa odvíjajú podnes srbské frustrácie a traumy.
24. septembra 1986 uverejnil belehradský denník Večernje novosti „Memorandum“ Srbskej akadémie vied a umení, ktoré vychádzalo z predstavy o dvojitom ohrození Srbska zo strany Chorvátska a kosovských Albáncov. Ivan Stambolić, duchovný vodca Zväzu komunistov Srbska, ho nazval „juhoslovanským nekrológom“ a cestou k rozdrobeniu srbského národa. Bodom, od ktorého už nebolo cesty späť, sa stal marec 1991. Stambolićov žiak Slobodan Milošević, ktorý si osvojil idey Memoranda, vtedy potlačil demonštrácie srbskej opozície v Belehrade, vzdal sa juhoslovanskej idey a oznámil, že „Juhoslávia vstúpila do poslednej fázy svojej agónie a Srbská republika nebude uznávať nijaké rozhodnutia federálneho predsedníctva“. Milošević sa stal identifikačnou figúrou sna o veľkom Srbsku. Výsledky toho sna sú známe. Dôsledkom vojny, ktorá nemala brutalitou v povojnovej Európe obdobu, bolo ničenie, vraždenie, týranie, mrzačenie, mučenie, zabíjanie civilistov, etnické čistky. A srbská porážka. Srbsko dalo fakticky bodku za neúspešnými historickými revizionizmami dvadsiateho storočia. Nám vzalo sen o Jugoške, pasoši, mori a crnom vine, o slobode, o ktorej sme my mohli pred rokom 1989 naozaj len snívať. Kosovsko-albánsky spisovateľ Škelzen Maliqi v roku 1991 Mishovi Glennymu povedal: „Táto vojna sa začala v Kosove a v Kosove sa aj skončí.“ V Kosove sa začala v roku 1989, keď Milošević zrušil jeho autónomiu, a v Kosove sa fakticky skončila v roku 1999, po srbských etnických čistkách, exode Albáncov a zlyhaní rokovaní v Rambuillet, kde neprijalo Srbsko kosovskú autonómiu pod patronátom NATO, po následnom leteckom bombardovaní Srbska a faktickom protektoráte OSN a NATO nad Kosovom od júna 1999.
Pod dohľadom vojsk KFOR malo vtedy vzniknúť z Kosova multietnické, mierumilovné a demokratické prostredie s autonómnou samosprávou. Dnešná skutočnosť je však celkom iná. Realitu tvorí 90 percent Albáncov, okolo 5 percent Srbov a 4 percentá príslušníkov iných národností. Žijú odizolovane, cesta kmultietnicite je uzavretá, rovnako ako návrat k autonómii, ktorá sa stala fikciou – Kosovo je formálne síce ešte stále súčasťou Srbska, ale Srbsko nemá nad ním fakticky nijakú reálnu moc a kontrolu. Ahtisaariho návrh, o ktorom sa v súčasnosti diskutuje, nie je ničím iným ako formálnym potvrdením reálneho stavu. Nehovorí už o autonómii v rámci Srbska, usiluje sa len chrániť Srbov žijúcich v Kosove pod nátlakom Albáncov, nepripúšťa však ani reálnu samostatnosť Kosova, ale protektorát pod hlavičkou Európskej únie a NATO. História sa opakuje tretí raz. Prvý raz mohlo ostať Kosovo súčasťou Srbska v roku 1989, keby mu autonómiu neodobralo, ale odobrilo. Druhýkrát si mohlo Srbsko uchovať autonómne Kosovo v roku 1999, keby ho prijalo pod egidou NATO. Tretí raz možno nepomôže Srbsku ani ústava, podľa ktorej má byť Kosovo jeho večnou súčasťou. A to bez ohľadu na to, či sa Ahtisaariho riešenie presadí alebo nie. Historizovaním nemožno totiž odstrániť reálnu porážku vo vojne, vyvolanej vlastnou megalomániou. Ruský slogan o neprijateľnosti riešenia, na ktorom sa nedohodnú Srbsko a kosovskí Albánci, sa stal aktuálnym slovenským politickým heslom. Čo však, až sa Srbsko a kosovskí Albánci nedohodnú? Jediným historickým poučením ostane zase raz (aj pre nás) nepoučiteľnosť.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 10/2007 dňa 5. marca 2007.
