V Google nájdete všetky texty sveta. Napríklad taký Otec národa. Toto spojenie spadá spolu so synonymickou frazémou Otec vlasti do kategórie frazeológie a idiomatiky. Slová vlasť a národ tu fungujú ako synonymá, za Otcov vlasti a národa sa považujú významni muži, starajúci sa o vlasť či národ a starostlivosť sa chápe buď vážne, alebo ironicky.
Napríklad taká Wikipedia. Je to naozaj otvorená encyklopédia. Dozviete sa v nej, že Otec vlasti (lat. Pater patriae) bol v staroveku titul rímskych cisárov. Vôbec prvýkrát ho dostal senátor Marcus Tullius Cicero a po ňom Gaius Iulius Caesar. V stredoveku sa potom s otcami vlasti roztrhlo vrece. Otcom vlasti sa stal franský cisár Karol Veľký, cisár Ríše rímskej národa nemeckého a český kráľ Karol IV., v Rusku Peter I. Veľký, vo Švédsku Gustáv I. Vasa, v Rakúsko-Uhorsku cisár František Jozef I., v Spojených štátoch prezidenti George Washington a Abrahám Lincoln a ako „jediný naozajstný otec národa“ taliansky revolucionár Giuseppe Garibaldi.
V dejinách Slovenska sa stalo zrejme prvým Otcom vlasti „JEHO C. KR APOŠTOLSKÉ VELIČENSTVO“ cisár Ferdinand V. V roku 1842 mu adresovali Prosbopis Slovákov v Uhorsku, ktorí svojmu otcovi vlasti písali o „denunciáciách, posmechoch a potupujúcich článkoch“ poburujúcich ich verne oddanú myseľ.
Potom to už mali naši otcovia národa ťažšie. Po zmarených nádejách v rokoch 1848 – 1849 sa Ľudovít Štúr postrelí, zomrie a Janko Kalinčiak už vidí len „biely sniežik, ktorý zakryl jeho hrob“. Michal Miloslav Hodža zomiera v Těšíne s ťažkým srdcom nielen na uhorskú moc, ale aj na svojich nevďačných rodákov. Starý Jozef Miloslav Hurban prestáva dôverovať slovenčine, vydáva po zatvorení Matice slovenskej dva ročníky Nitry po česky a píše Štúrov životopis, v ktorom vynecháva všetko, čo by mohlo narušiť jeho monolitný obraz.
Keď v roku 1871 vydáva Pavol Országh Hviezdoslav s Kolomanom Banšellom v mene mladej generácie almanach Napred, venujú ho „Otcom národa a bojovníkom práva, kriesiteľom povedomia a rozširovateľom národného blaha“. V mene Otcov národa im odpovie vydavateľ a redaktor Orla Andrej-Trúchly Sitniansky takto: „Keď sa z jednej strany tešíme, že je naša bujará mládež i ,vyšších letov‘ i literárnych prác schopná, nemôžeme nijak odobriť prenáhlený krok, jaký sa pri vydávaní diela tohto stal. Zábavník venovaný je ,drahocenným otcom národa‘. Či to nenie satira venovať ,Otcom národa‘ takéto sprosté a v barine materializmu zhnité fantázie.“ Koloman Banšell vzápätí zomiera a Pavla Országha-Hviezdoslava to tak šokuje, že dočasne prestáva uverejňovať ľúbostnú poéziu.
Dnes sa používa titul Otca vlasti a národa najmä ironicky. Publicisti ho venovali diktátorom od Josifa Vissarionoviča Stalina cez Nicolae Ceauseska a Franja Tudjmana po Saddáma Husajna a Vladimíra Žirinovského. Ale, ako sa môžeme v Googli dočítať, aj Dr. Banda, ktorý sa stal prvým čiernym premiérom Malawi, sa usiloval o imidž „otca národa“. V našich zemepisných šírkach prischol tento čestný titul Vladimírovi Železnému, Vladimírovi Mečiarovi a Rudolfovi Schusterovi.
Tým by sme mohli naše vyhľadávanie v Googli ukončiť. Oskára Čepana, jedného z najvýznamnejších literárnych vedcov a osobností slovenskej kultúry druhej polovice dvadsiateho storočia, o ktorom ukričané médiá nič nevedia, v Googli celkom iste pod heslom Otec vlasti alebo otec národa nenájdeme. Veľkú časť života totiž zasvätil tomu, aby ukázal, že nijaký monolit Školy Štúrovej, štúrovcov a otcov národa neexistoval, že „paládium jednoty je floskula – transparent, výzva, niečo, čo je vlastne beznádejnou vidinou, nie dosiahnuteľnou realitou.“ Že aj slovenské dejiny literatúry a kultúry sa utvárajú na základe prirodzenej rôznorodosti. Že romantici boli vnútorne diferencovaní a nie monolity. Že sú pre nás zaujímaví svojimi dramatickými osudmi a nie vytesávaním do žuly. Že namiesto zbožšťovania by sme mali naše dejiny spoznávať a zľudšťovať. Je pravda, že do škôl, do médií a do parlamentu sa táto zvesť ešte nedostala. To však nič nemení na tom, že by sme sa zatiaľ mohli držať toho, čo sme našli v Googli pod značkou psycholog: Náš národ nepotrebuje ani otca, ani matku, ani slotoviny a iné riešenia vymyslených problémov, ale potrebuje osobnosti, ktoré by citlivo a spravodlivo vedeli riešiť závažné problémy tejto spoločnosti.
Autor je literárny vedec a prezident KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 42/2007 dňa 15. októbra 2007.
