Veľká je múdrosť predstaviteľov Európskej únie a ešte väčšie je ich sociálne cítenie! Naši európski cukrovarníci a pestovatelia cukrovej repy si opäť raz ubránili svoje práva. Za to, že ich už únia nebude podporovať, dostanú od nej podporu. Teda primerané odškodnenie za to, že nebudú úniu nútiť kupovať od nich cukor, ktorý nik nepotrebuje. Sociálne cítenie tak zvíťazilo nad zhubnými dôsledkami nespútaného trhu. Ten únia nepripúšťa, lebo by spôsobil, že cukru by síce bolo dosť, ale o dosť menej, než nám nanucujú výrobcovia. Cukor totiž, ako isto viete, nie je obyčajný tovar. Je to komodita, bez ktorej ľudstvo nemôže prežiť, takže jej výrobcovia okrem toho, že živia sami seba, plnia podľa únie i vyššie, takpovediac cnostné poslanie. Tým sa líšia od iných bežných profesií, akými sú napríklad nájomní vrahovia, bez ktorých ľudstvo prežiť môže a dokonca veľmi dobre. Ich poslanie navyše až také cnostné nie je, čo je dobrý dôvod na to, aby ich únia nepodporovala.
Cukor má svoje prirodzené privilégiá, lebo on je naše biele zlato, na rozdiel od soli, ktorá je z hľadiska našej životnej potreby na tom úplne rovnako, ale tá je biela smrť. Smrť spôsobuje aj tabak, bez ktorého však prežiť môžeme a jeho užívanie je navyše tak necnostné, že ho únia zaťažuje spotrebnými daňami a zákazmi spotreby v rôznych súkromných priestoroch. Napriek tomu únia podporuje aj pestovateľov tabaku, ale to je len dôsledok nechutného nátlaku tabakových producentov, ktorí neváhajú zabrzdiť dopravu na diaľnici a robiť nájazdy na ulice európskych veľkomiest, na ktorých vysýpajú svoj produkt z vlečiek. Aj pestovatelia cukrovej repy majú vlečky a ich rozhádzané buľvy narobia ešte väčší neporiadok, ale tu ide predsa o sociálny cit. Všetkým je jasné, že pestovatelia tabaku robia nátlak, zatiaľ čo pestovatelia cukrovej repy si len bránia svoje prirodzené práva na dôstojný život. Ozaj, ako by svoje práva presadzovali tí, čo nemajú čo vysýpať?
Skrátka a dobre, s cukrom je to iné. Aj s úniou je to iné, lebo únia je najlepší obchodný partner, akého si viete predstaviť. Oveľa väčší a spoľahlivejší než tie veľké súkromné firmy, s ktorými si musíte roky budovať stabilné obchodné vzťahy, založené na vzájomnej dôvere a výhodnosti. Európska únia vám výhodne zaplatí aj za cukor, ktorý vôbec nepotrebuje, ktorého sa vyrába prebytok a ktorý je oveľa lacnejší tam, kde ho nakupuje samotný spotrebiteľ. U nás si spotrebiteľ kupuje služby únie, ktorá následne posúdi, koľko cukru sa má vyrobiť, čo potrebuje výrobca a čo spotrebiteľ.
Ešte šťastie, že v tomto prípade závan sociálneho citu EÚ dorazí i k spotrebiteľovi. Ak pámbožko dá, po všetkých kompenzáciách, ktoré cukrovarníkom zaplatíme, cukor naozaj zlacnie.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 11/2005.
