Je islam zlučiteľný so slobodou podobne ako judaizmus a kresťanstvo? Je zlučiteľný so slobodou v jej politickej forme? Je islam zlučiteľný s demokraciou? Tak znejú otázky, ktoré sú po 11. septembri 2001 predkladané Američanom častejšie než kedykoľvek predtým.
Jestvuje viacero dôvodov veriť, že odpoveďou na tieto otázky je „Nie“. A zároveň existuje viacero iných dôvodov veriť, že odpoveďou je „Áno“.
Nie
Vieme, že politická sekta islamských extrémistov nás nenávidí. Zničili by nás, ak by mohli, nenávidia demokraciu a trvajú na tom, že demokracia a islam sú nezlučiteľné. Počuli sme al-Zarkávího vykrikovať, že islam je v rozpore s demokraciou. Je iróniou, že islamskí extrémisti vzbudili spätnú reakciu medzi ostatnými moslimami, ktorí odmietajú ich násilie a ľahostajnosť k ľudskému životu, pohŕdajú spôsobom ich politiky a pohŕdajú ich verziou islamu. Napriek tomu, extrémisti majú stále významnú moc narúšať demokratický život terorom.
I keď odhliadneme od extrémistov, islamské učenie a tradícia príliš inklinuje k autorite. Samotný Korán veľmi málo používa pojmy ako „voľnosť“ a „sloboda“. Nielen koncept Boha v islame, ale i koncept slobody sa ukazuje byť odlišným než ten, ktorý platí pre židov a kresťanov.
Na starodávnych zákonoch šaríe sa niekedy trvá, akoby viac z politických než náboženských dôvodov, s až krutou prísnosťou. Do úvahy je potrebné zobrať tiež demografický faktor. Keďže vo všetkých kultúrach sú demoralizovaní mladí muži hlavnou príčinou sociálnych nepokojov a násilia, nezvyčajný pomer tejto skupiny v dnešnej moslimskej populácii je závažným negatívom.
Ďalším faktorom je, že už po niekoľko generácií sú moslimské kultúry politicky zraniteľné zo strany hnutí, ktoré tvrdia, že sú „radikálnejšie ako ony samé“. Politická váha sa presúva smerom k primitívnejším textom a násilnejším metódam, kým rozvážnejšie hlasy sú subjektom zastrašovania. Moc v režimoch sa mení častejšie prostredníctvom atentátu a prevratu než volieb. Duchovná prázdnota sekulárnych štátov Západu je ďalším z dôvodov pre pesimizmus v otázke šance demokracie pre moslimov. Moslimov odradzuje cena straty náboženskej viery.
Nakoniec spomeňme bremeno historického všeobecného odporu nahromadeného v hrdej kultúre, jednej z najohromnejších na svete, po vojenských a kultúrnych porážkach na Malte v 1565, v Lepante v 1571 a vo Viedni v roku 1683. Odvtedy tieto hrdé národy videli iných predbehnúť ich v dôležitosti. A cítili sa odrezaní a sami sa odrezali od kultúrnych zdrojov historickej dynamickosti. Tieto resentimenty nám pomáhajú pochopiť veľkú nedotklivosť moslimskej populácie a ich prudké výbuchy násilného hnevu.
Toľko výpočet bolestivých dôvodov, pre ktoré je úspech demokracie v moslimskom svete nepravdepodobný. Ako môže demokracia zapustiť korene v kultúrach, v ktorých je toľko faktorov, ktoré proti nej hovoria, vrátane oduševneného odporu dôležitých myšlienkových vodcov?
Áno
Prvý z dôvodov pre optimizmus je takmer vždy obyvateľmi Západu prehliadaný. Volám ho Via Negativa – cesta, keď sa najprv skúšajú všetky spôsoby, ktoré nefungujú. Cesta, z ktorej sa stal spôsob krutého utrpenia. Táto Via Negativa bola vtlačená stovkám miliónom trpiacich ľudí počas dvadsiateho storočia. Uvážte len, koľko toho moslimovia pretrpeli počas nepokojov svetovej vojny, vlny dekolonizácie, arabského nacionalizmu či socializmu. Zároveň urputne trpeli počas nútenej sekularizácie, počas teroru strany Baas, pod Talibanom, pod teroristickými gangmi. Stretali sa s všadeprítomnou tajnou políciou a náboženskou políciou. Tak prečo nie demokracia?
Analytici neveľmi berú do úvahy zúfalstvo mnohých obyčajných ľudí v moslimskom svete, ich snahu pre lepší život ich detí, pre možnosť objaviť život v slušnom svete a slobode. Mnohí z nich chcú byť i naďalej oddanými moslimami, ale nevidia dôvod, prečo by im to malo brániť žiť ako slušní, úspešní a slobodní ľudia. Chcú poznať novú cestu byť moslimom.
Ak moslimovia dokážu znovu porozumieť tomu, že demokracia v skutočnosti môže byť kompatibilná s pocitom náboženskej reality, a že systém náboženskej slobody môže byť cestou pre ľudí rôznych vierovyznaní žiť spoločne v mieri – ak dokážu znovu získať to, čo sa kedysi dalo vidieť v Libanone – môže existovať spôsob ako sa vymaniť z Via Negativa a ísť lepším smerom.
Druhým dôvodom pre nádej je, že napriek všetkému je islam, podobne ako judaizmus a kresťanstvo, náboženstvom odmeny a trestu. No ukrytý za týmto výrokom spočíva ďalší: Záleží na tom, ako ľudia naložia so svojou slobodou. Každé náboženstvo odmeny a trestu je implicitne náboženstvom slobody.
Po tretie, nemali by sme zabúdať, že v zahraničí pracuje viac moslimských intelektuálov, než kedykoľvek predtým. Mnohí z nich sa na základe skúseností naučili, že je možné spojiť život zbožného moslima s demokratickým spoločenským životom. Na celom Strednom východe teraz bývalí emigranti hrajú aktívnu úlohu v demokratických hnutiach. Tých pár odvážnych v rámci moslimských národov, ktorí bránili liberálne tradície počas uplynulých päťdesiatich rokov, sa cítia byť povzbudení ako nikdy predtým.
Po štvrté, dokonca i pre ľudí, ktorí nemajú žiadnu možnosť cestovať do zahraničia, je televízia spolu s mobilnými telefónmi, internetom a videokazetami rozširujúcim sa oknom do vonkajšieho sveta. Dáva im nové pohľady na seba samých a vlastné očakávania a učí ich, čo možno i oni, raz zažijú. Predstavujú si nové spôsoby usporiadania vzťahu vlády k nim a ich vzťah k vláde.
Moslimovia žili a žijú i dnes v rámci rôznych politických systémov. Moslimské politické myslenie berie do úvahy túto rozdielnosť a nenadraďuje žiadny z modelov. Ako nám oznamujú mnohé z textov Koránu, takýto pluralizmus etnických skupín a režimov je od samotného Alaha. Ak by si želal jednotnosť, vytvoril by ju. Rôznorodosť je jeho vôľa.
Vďaka dlhej skúsenosti kmeňového života v púšti – pôvodnej živnej pôdy islamskej skúsenosti – bolo zreteľné, že kmeň bol v bezpečí len vtedy, keď sa v ňom vládlo prostredníctvom širokého konsenzu všetkých skupín. Vodcovia si zvykli na dlhé stretnutia, v rámci ktorých súhlas pomaly vyplynul zo zložitých a chúlostivých rozhovorov, gest, vymieňania si láskavostí, hádok a vyjednávaní. Tento proces vytvárania konsenzu nie je celkom totožný s demokratickými tradíciami kompromisov, vytvárania koalícií, vyjednávaním v úzadí a pokračujúcou prácou lojálnej opozície, ale nie je to celkom zlý spôsob prípravy na ne.
Moslimská kultúra si váži „zachovanie tváre“ a uznáva dôstojnosť každého človeka nezávisle od jeho pôvodu. Dokonca i najvyššie autority musia dať najavo svoju pokoru pred Alahom a taktiež uznať dôstojnosť, ktorú Alah poskytuje i tým najnižším vrstvám. Sekulárni analytici majú sklon nechápať rolu vysokého transcendentálneho postavenia prislúchajúceho Alahovi, zaručujúc tak podriadenosť i tých najambicióznejších potentátov, rovnako i relatívnu dôstojnosť tých najmenej urodzených z Alahových stvorení.
Toto je teda niekoľko základných dôvodov, pre ktoré by sme mali byť optimistickí voči demokratickému hnutiu v moslimskom svete. Ľudská dôstojnosť je založená na ľudskej schopnosti robiť samostatné rozhodnutia o individuálnom osude. Bol by to preto zvláštny svet, keby židia a kresťania a sekulárni humanisti boli obdarení slobodou a odôvodnene by sa cítili byť presvedčení o svojej dôstojnosti, a moslimovia nie.
Cesta pred nami je však dlhá. Nesmieme podceniť krutosť, taktickú predstavivosť, bohatstvo zdrojov a zatrpknutú rozhodnosť tých, ktorí si želajú, aby sa islam stal kultom násilia. Idú proti podstate ľudskej prirodzenosti a neponúkajú nič pozitívne pre budúcnosť, no môžu zničiť mnoho životov a urobiť pokrok v demokratizácii neobyčajne ťažkým.
Prednáška odznela na Manhattan Institute dňa 19. mája 2005.
Preložil Ľuboš Mikuška, spolupracovník KI.
Michael Novak bude ako hosť KI prednášať v Bratislave dňa 10. júla 2006. Viac informácií nájdete na webstránke KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 06/2006.
