Vyzeralo to na epický súboj. V tábore demokratov aj republikánov končila kampaň dôsledným vyžmýkaním každej kvapky emócie. Potom nastal stret s realitou, tvrdé vytriezvenie a opica, z ktorej sa budú republikáni dostávať ešte veľmi dlho.
V utorok 6. novembra 2012 ráno Barack Obama v štáte Iowa so slzami v očiach elektrizoval stúpencov a pod heslom Forward očakával svoj druhý príchod. Mitt Romney v Colorade elektrizoval relikviu americkej vlajky, ktorá prežila tragický rozpad raketoplánu Challenger krátko po štarte v roku 1986. Keď ju našli neporušenú v troskách, vrátili ju skautom, ktorý ju chceli vyslať do vesmíru. Symbolické pre kandidáta, ktorý vytiahol do boja s heslom Believe in America. Približne 60 percent voličov prichádzajúcich do volebných miestností v kľúčových štátoch označilo upadajúcu ekonomiku ako dôvod, prečo voliť. Zdalo sa, že to bude ďalšia volebná noc, ktorej víťaza určí povestný Clintonov slogan “It’s economy, stupid.”
V stredu 7. novembra 2012 prišiel stret s realitou. Prezident Barack Obama s viceprezidentom Joe Bidenom obhájili svoj druhý mandát s komfortnou väčšinou 332 hlasov voliteľov proti 208 hlasom pre Mitta Romneyho a jeho spolukandidáta Paula Ryana. V ľudovom hlasovaní to pre úradujúceho prezidenta tak komfortne nedopadlo. Republikána porazil len o približne tri milióny hlasov.
Optimizmus po primárkach a dravosť Ryana
Začiatkom roka 2012 všetko vyzeralo inak. Z primárok vyšiel Romney plný optimizmu, aj keď v ústach zostala pachuť republikánov rozdelených na umiernených pragmatikov a skalných prívržencov Tea Party. Neistotu dodávalo, že sa Romney v kľúčových kultúrno-etických otázkach vykrúcal. A tiež, že kontroverzný program reformy zdravotníctva Obamacare inšpiroval Romney vlastným experimentom v štáte Massachusetts. Stavil radšej na istotu a svoje nedostatky vykompenzoval nomináciou vychádzajúcej hviezdy konzervatívneho neba – energického Paula Ryana – za viceprezidenta.
Američania bez ohľadu na politickú príslušnosť považovali vyhliadky krajiny za negatívne a dôvera v Baracka Obamu padala rýchlejšie ako Felix Baumgartner zo stratosféry. Metaforou dňa sa stal otrhaný, zimou a dažďom vyblednutý ikonický portrét Obamu s prázdnymi sľubmi nádeje a zmeny z roku 2008. Deficit, metastázujúci štedrými verejnými výdavkami Obamovej administratívy, nabral tretiu kozmickú rýchlosť. Nezamestnanosť sa vyšplhala nad 8 percent, denne pribúdali slzavé príbehy o bankrotoch malých rodinných firiem. Už to viac nebola optimistická Amerika, ktorá každé ráno vztyčovala vlajku na priedomí ako v Reaganových časoch. A nádej na oživenie? V nedohľadne.
Romney a Ryan postavili svoju kampaň na prísľube ekonomického oživenia cez daňové úľavy pre motor amerického sna – malé a stredne veľké firmy tvoriace pracovné miesta. Sľúbili nekompromisné vyčistenie rozpočtového chlieva a postupný prechod do vyrovnaného rozpočtu. Obaja mohli citovať uveriteľné referencie. Ryan povesť rozpočtového dravca v Kongrese. Romney tvorbu tisícov pracovných miest v korporátnej kariére, resuscitáciu skrachovanej zimnej olympiády v Salt Lake City a vyrovnaný rozpočet v štáte Massachusetts, kde bol v minulosti guvernérom. Sebavedome mohol prehlásiť, že nebude len prvý veliteľ, ale aj prvý manažér, ktorý v prípade potreby vie upiecť dohodu s demokratmi.
Sandy & Obama vs. Romney
Napriek nelichotivým náladám Obama nad Romneym v prieskumoch počas celého roka viedol. V októbri prišiel prvý televízny duel a Romney z neistých vôd vylovil prekvapujúci comeback. Úradujúci prezident dostal na frak ako politický zelenáč. V ekonomických otázkach bol zatlačený hlboko do defenzívy. Aj keď v ďalších dvoch debatách Obama skóroval, Romney dokázal presvedčiť nedôverčivú americkú verejnosť, že je predsa len celkom sympatický prezidentský formát. Nechýbalo veľa a televízna debata mohla rozhodnúť voľby. Podobne ako v prípade opáleného Johna Kennedyho a unaveného Richarda Nixona v roku 1960.
Mesiac pred voľbami sa šance oboch kandidátov v prieskumoch vyrovnali a Obama znervóznel. Vytiahol ťažší kaliber. V rozhodujúcich štátoch zaplavila obrazovky domácností invázia negatívnej kampane. Ani najmenší Romneyho a Ryanov prešľap neostal bez povšimnutia. Od júna do októbra bolo až 62,9 percenta vysielaných kampaňových spotov negatívne útočiacich na osobnosť kandidáta. Oproti roku 2008 negatívna kampaň narástla takmer o polovicu.
Niekoľko dní pred voľbami zasiahol východné pobrežie hurikán Sandy, ktorého silné vetry nedali spať miliónom obyvateľov a z plachiet Mitta Romneyho vyfúkli aj posledný vánok. Prezident Obama dostal príležitosť vyniknúť ako líder. A v kontraste s nezvládnutým krízovým manažmentom v prípade hurikánu Katrina u predchodcu Georga Busha tak aj vyzeral. Romney a jeho lietajúci cirkus v kľúčovom čase ostal na vedľajšej koľaji. Posledný klinec do rakvy pridal populárny republikánsky guvernér hurikánom postihnutého štátu New Jersey Chris Christie, ktorý pod tlakom emócií z katastrofy nepriamo podporil Obamu.
Víťazná demografická koalícia
Republikáni stavili na posledné eso v rukáve. Nádej, že sa im podarí cez dobre koordinovanú operáciu zmobilizovať čo najviac nespokojných a nerozhodnutých Američanov počúvajúcich na potrebu ekonomického oživenia. Tento sen sa zhmotnenia nedočkal. Voľby nerozhodla mobilizácia, ani chradnúca ekonomika, ani hurikán Sandy. Do miestností prišlo menej voličov ako v roku 2008. Baracka Obamu do Bieleho domu vrátila demografická koalícia favorizujúca demokratov.
Skladba Obamovych voličov sa od roku 2008 nezmenila. Hispánci, Afroameričania, Aziati, mladí ľudia a vzdelané ženy prišli znova. Ich počet však narástol a naklonil misku váh pre Obamu. Od roku 2008 pribudlo 10 miliónov registrovaných voličov. Väčšinou mladých Hispáncov, ktorí v rozhodujúcich štátoch podržali stranu Obamovi. K urnám prišlo len o percento viac afroamerických voličov, rovnaký nárast zaznamenala kategória mladých ľudí. O tri percentá narástol podiel nízkopríjmových voličov, ktorí takmer do nohy hlasovali za Obamu. Tesné, ale kľúčové rozdiely.
Republikánske voličské skupiny naopak poklesli. Kým v roku 1992 bieli voliči tvorili 87 percent elektorátu, v roku 2008 to bolo už len 74 percent a v týchto voľbách o ďalšie dve percentá menej. Republikáni majú vážny problém. Ak nechcú skončiť ako strana vymierajúcich voličov koncentrovaných na juhu, v malých mestách a vidieckych oblastiach, budú si musieť nájsť cestu k rastúcej hispánskej komunite. A zmobilizovať náboženskú pravicu, do ktorej teraz márne vkladali nádeje. Nemá zmysel opúšťať stredopravé hodnoty, lebo ich zdieľa väčšina Američanov. Republikáni potrebujú nájsť spôsob, ako tieto hodnoty dekódovať pre nové demografické skupiny.
Nové nádeje
Kuvičie hlasy hovoria, že obľúbený republikánsky senátor a príslušník hispánskej menšiny Marco Rubio by ako kandidát na viceprezidenta pre Romneyho vybojoval nielen Floridu. Pravda, teraz predstavuje skôr maják nádeje do budúcnosti. Aj keď to v mediálnom ošiali z Obamovho znovuzvolenia zaniklo, republikáni predsa len uhájili nejeden triumf. Okrem atraktívnych guvernérskych stoličiek si v snemovni reprezentantov vybojovali tesnú väčšinu, ktorá môže slúžiť ako štartovacia rampa pre nové nádeje. A tiež ako záchranný val pred demokratmi kontrolovaným senátom a administratívou prezidenta Obamu.
Obama sa nechal v euforickom zápale po znovuzvolení počuť, že “to najlepšie je ešte len pred nami.” Keďže ďalší mandát obhájiť nepotrebuje, môže bez rizika skúsiť presadiť aj tie najnaivnejšie sociálno-inžinierske utópie. Alebo snáď zvolí bezpečnejšiu cestu pokračovania plíživého rastu dusiacich chápadiel vlády, ktoré jeho ideoví poradcovia Richard Thaler a Cass Sunstein eufemisticky nazývajú libertariánsky paternalizmus? Každopádne, účet zaplatí celý západný svet.
Autor je strategy planner v MARK BBDO a spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 11/2012.
