Socialistický Zákonník práce nestačil. Počúvajúc o novom návrhu z dielne ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorý má zrušiť strop vymeriavacích základov pri výpočte odvodov a zvýšiť už aj tak vysoké mzdové náklady zamestnávateľov, sa slušný daňový a odvodový poplatník neubráni dojmu, že pani ministerka Tomanová a jej družina berú jánošíkovské legendy až príliš doslovne. Nečudo, brať bohatým a dávať chudobným vždy slovenskej náture lahodilo, najmä pokiaľ sa dotyčný neocitol v tej prvej kategórii a nemusel vyvinúť ani štipku úsilia. Táto tradícia dala prežiť rakovine socializmu dovtedy, kým už nebolo koho ozbíjať a dnes dáva prežiť jeho metastázam, ktoré na tele Slovenska vyprodukovali masovú podporu pre antisociálnu agendu vládnej strany Smer.
Prečo antisociálnu, keď takmer 90 percent legitimity snaženia Ficovej vlády stojí na princípe sociálnosti, solidárnosti a zlepšovaní životnej úrovne nízkopríjmových občanov? Keby dnes žil brilantný francúzsky ekonóm Frédéric Bastiat, určite by nosnú ideu svojej eseje Čo je vidieť a čo nie (o alternatívnych nákladoch – vo formáte PDF na stiahnutie tu) postavil namiesto rozbitého okna na bezútešnej falošnej sociálnosti v slovenských podmienkach.
Je vidieť, že Ficova vláda deklaruje snahu pomáhať chudobným cez znižovanie príjmových rozdielov tak, že odoberá príjmy a zisky lepšie zarábajúcim, ktorí dokážu zhodnotiť svoje vzdelanie, talent a šikovnosť. Čo nie je vidieť, aspoň očami väčšinovej spoločnosti, je dosah v nahradení nerovnomerne rozloženého bohatstva za rovnomerne rozloženú priemernosť a chudobu. Čo nie je vidieť, je fakt, že namiesto „spravodlivejšieho prerozdelenia“ príjmov pílime pod nízkopríjmovými občanmi konár, keď ich ožobračujeme o príležitosť zamestnať sa a udržať si zdroj príjmu. Skutočná sociálna politika, ktorá vedie k zlepšeniu životnej úrovne chudobného občana a k znovuzískaniu jeho podkopaného sebavedomia, je práca v súkromnom sektore. A reálne pracovné miesta tvoria tí, ktorí sú bohatí, šikovní a úspešní, lebo si môžu dovoliť rásť a investovať bez ohľadu na to, či ide o veľkú korporáciu alebo o malé a stredné podniky, ktoré na Slovensku ešte svoj boom očakávajú.
Tento univerzálny zákon platí v Spojených štátoch aj u nás. Prednedávnom americký think-tank Texas Public Policy Foundation publikoval štúdiu, v ktorej porovnával úroveň zdanenia a verejných výdavkov jednotlivých amerických štátov a ich dosah na celkovú mieru chudoby v rokoch 1990 až 2000. Štúdia na empirických dátach potvrdila, že tie štáty, ktoré obmedzili verejné výdavky, prestali vytláčať súkromný sektor verejnými investíciami a znížili daňové zaťaženie, výrazne potlačili celkovú mieru chudoby a detskej chudoby.
Na rozdiel od štátov, ktoré investovali milióny zdanených dolárov do programov na pomoc chudobným, tak miera chudoby v nich do veľkej miery ešte narástla. Bohatý súkromný sektor dokázal zabezpečiť dynamický ekonomický rast a pre sociálne znevýhodnených vytvoriť tisíce pracovných miest. Najmä pre nízkokvalifikovanú pracovnú silu, ktorá je medzi chudobnými najpočetnejšia.
V štúdii je tiež zaujímavý postreh ekonóma Tylera Cowena z George Mason University. Ten vypočítal, že pri ročnom hrubom ekonomickom raste vo výške 5 percent trvá krajine 80 rokov, aby z HDP na osobu vo výške 500 dolárov dosiahla úroveň 25 000 dolárov. Pri jednopercentnom raste je rovnaký rast možné dosiahnuť až za 393 rokov. Jedinou cestou, ako ekonomicky dobehnúť krajiny EÚ a zároveň výrazne zlepšiť životnú úroveň aj najchudobnejších občanov, je pomôcť súkromnému sektoru vytvárať rast a pracovné miesta.
Štát cez svoje nástroje rast a pracovné miesta nevytvára, ak áno, tak na papieri. Ak chce byť vláda Roberta Fica skutočne sociálna a priniesť ekonomicky znevýhodneným občanom nádej, musí opustiť jánošíkovské tradície, vidieť aj to, čo na prvý pohľad vidieť nie je, obmedziť svoje vlastné megalomanské výdavky, chrániť súkromný majetok a nedusiť tých, ktorí hodnoty vytvárajú.
Autor je živnostník a spolupracovník Konzervatívneho Inštitútu M. R. Štefánika.
Článok bol publikovaný v denníku Hospodárske noviny dňa 31. júla 2007.
