Bratislava | 21. august 2026 – Vláda pokračovala v minulom roku v ekonomicky nebezpečnom smere. Aj počas neho verejné výdavky výrazne vzrástli a opäť sa pokúsila konsolidovať verejné financie najmä zvyšovaním daní a odvodov. Zhoršila daňovú konkurencieschopnosť Slovenska a daňovým záťahom na podnikavejších a bohatších obmedzila ekonomický rast a prosperitu ľudí v budúcnosti. O veľkom a rastúcom rozsahu, vplyve a zaťažení štátu pritom vypovedá celkové bremeno povinných platieb. V roku 2025 bolo na takej úrovni, že na jeho zaplatenie by sme potrebovali, ilustračne zamestnanec s priemernou mzdou, 232,1 dňa. Až od 234-tého dňa od začiatku roka by sme nemuseli platiť nijaké administratívne vynútené platby. Deň daňového odbremenenia by tak symbolicky pripadol v tomto roku na 23. august, o deň neskôr ako v minulom roku a o trinásť dní neskôr ako v roku 2015.
Deň daňového odbremenenia v roku 2026 vyplýva z aktuálnych výpočtov celkového bremena ľudí povinnými platbami v roku 2025 podľa metodiky European Investment Centre (EIC) a Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika (KI). Ich zámerom je komplexne podchytiť reálne zaťaženie ľudí povinnými platbami v danom roku, ilustračne prepočítané na príklade zamestnanca s priemernou mzdou. Opierajú sa o vymedzenie daní ako akýchkoľvek administratívne vynútených (teda netrhových) platieb verejným alebo súkromným subjektom a ich prepojenie s rozsahom a intervenciami štátu. Poskytujú ľuďom orientačný pohľad, koľko ich stojí v konkrétnom roku správa, prevádzka a ingerencia verejného sektora a o akej časti ich zárobkov za nich rozhoduje štát a o akej rozhodujú sami.
Celkové bremeno daní v ekonomickej podstate ako administratívne vynútených platieb dosiahlo v roku 2025 podľa tejto metodiky EIC a KI 63,59 % k mzdovým nákladom na zamestnanca s priemernou mzdou. Len o zostatku peňazí, ktorý predstavoval v roku 2025 iba 36,41 % nákladov práce na zamestnanca s priemernou mzdou, rozhodujeme sami. Predstavuje to aj trhovú hodnotu tovarov a služieb, ktoré si mohli ľudia medzi sebou kúpiť a predať (viac v prílohe tlačovej správy).
Ako sme na tom oproti susedom?
Ľudia na Slovensku sú pritom v priemere viac zaťažení povinnými platbami ako ľudia v troch susedných krajinách – v Poľsku, Česku a Rakúsku. Rovnakou metodikou vypočítané celkové daňové bremeno bolo u nás vyššie oproti Rakúsku o 0,3 percentuálneho bodu (p. b.), Česku o 2,2 p. b. a Poľsku až o 7,4 p. b..
„Kým sa na Slovensku rok diskutuje o prorastových opatreniach, poľská a česká ekonomika rastú rýchlejšie ako tá naša. Nie je náhoda, že ide o ekonomiky s nižším bremenom povinných platieb v porovnaní so Slovenskom,“ konštatuje prezident Združenia podnikateľov Slovenska Ján Solík.
Ako sa zmenilo toto bremeno na Slovensku v čase?
Bremeno povinných platieb na Slovensku sa v minulom roku zvýšilo oproti roku 2024 o 0,2 p. b.. Dôvodom je, že zaplatené povinné platby (aj pod vplyvom druhého konsolidačného balíka) narástli v priemere viac ako bol nárast priemerných mzdových nákladov, aj priemernej hrubej mzdy.
Bremeno administratívne vynútených platieb sa tak v roku 2025 zvýšilo oproti roku 2014 až o 3,3 p. b. (graf nižšie). Počas tohto obdobia sa pritom podľa údajov Ministerstva financií SR zvýšili daňové a odvodové príjmy o 25,7 mld. eur a verejné výdavky až o 33,4 mld. eur (len v roku 2025 o 3,8 mld. eur), čo aj po očistení o infláciu zodpovedá nárastu o 63 % v prípade verejných výdavkov. Nie je to prekvapenie, keďže práve v tomto období došlo k expanzii „sociálnych balíčkov“, počnúc „vlakmi zadarmo“ až po enormne nákladné trináste dôchodky.
Výrazné zvyšovanie verejných výdavkov, prevyšujúce veľké nárasty verejných príjmov a tlačiace na nárast daňového bremena a rýchle zadlžovanie štátu, poukazuje na veľké plytvanie, neefektívne a príliš nákladné spravovanie peňazí daňovníkov verejnou správou. Tieto trendy by sa mali brať do úvahy pri serióznej a na faktoch založenej diskusii o daniach, verejných výdavkoch, kvalite poskytovaných verejných služieb či o konsolidácii verejných financií.
Ako to vychádza v ilustratívnom prepočte na priemerného zamestnanca?
Zamestnanec s priemernou hrubou mesačnou mzdou 1620 eur a so mzdovými nákladmi zamestnávateľa na neho (superhrubou mzdou) vo výške 2324 eur tak v minulom roku znášal bremeno povinných platieb v objeme necelých 1478 eur na mesiac. Aj v roku 2025 preto takmer o dvoch tretinách jeho celkovej odmeny za neho rozhodovali zástupcovia verejnej moci. Zodpovedá to aj podielu hodnoty tovarov a služieb z ich potenciálneho celkového množstva, ktoré si zamestnanec kvôli povinným platbám nemohol dovoliť. Len zostatok peňazí vo výške 846 eur mesačne (36,41 % mzdových nákladov) predstavuje de facto nezdanenú hodnotu tovarov a služieb, ktoré si mohol zamestnanec s priemernou mzdou za mesiac kúpiť.
Ako sme dospeli k týmto výsledkom?
K týmto výsledkom sme sa dostali tak, že od nákladov práce zamestnávateľa na zamestnanca s priemernou mesačnou mzdou (celkovej ceny jeho práce) vo výške 2324 eur sme postupne odpočítali a do celkového bremena zahrnuli vyše 50 administratívne vynútených platieb prevažne verejným subjektom, ktoré zaťažujú príjem, majetok, spotrebu, aj podnikanie (viac v prílohe tlačovej správy).
Východiskom sú priemerné mzdové náklady, ktoré zahŕňajú priemernú hrubú mzdu a zamestnávateľom platené sociálne a zdravotné odvody a povinné príspevky na stravu a rekreáciu zamestnanca s priemernou mzdou. Predstavujú náklady na pracovné miesto, ktoré musí mať zamestnávateľ k dispozícii na zamestnanca. Preto ich je potrebné považovať za celkové mzdové náklady zamestnávateľa a de facto odmenu za prácu zamestnanca.
Najskôr sme z nich odpočítali povinné príspevky zamestnávateľa na stravu a rekreáciu zamestnanca, sociálne a zdravotné odvody zamestnávateľa aj zamestnanca a daň z príjmov fyzických osôb. Toto zdanenie príjmu (tzv. daňový klin) odkrojilo v roku 2025 zamestnancovi s priemernou mzdou 46,1 % mzdových nákladov a ostala mu tak čistá mzda vo výške 53,9 % týchto mzdových nákladov (1252 eur na mesiac).
Následne sme z priemerných mzdových nákladov odrátali miestne dane a iné povinné poplatky, ktoré sa vzťahujú k majetku. Po ich zaplatení ostali zamestnancovi disponibilné peniaze na nákup tovarov a služieb. Tie predstavovali v roku 2025 1,4 % mzdových nákladov na zamestnanca s priemernou mzdou.
Potom sme odpočítali DPH a iné povinné platby viažuce sa k spotrebe, ktoré sú nabalené v cenách tovarov a služieb. Tie v roku 2025 zodpovedali 14,7 % mzdových nákladov na zamestnanca s priemernou mzdou.
Nakoniec sme odrátali z priemerných nákladov práce aj zdanenie podnikania, ktoré tiež platia vo vyšších cenách spotrebitelia, teda aj zamestnanci. V roku 2025 predstavovalo 1,4 % mzdových nákladov priemerného zamestnanca. Jeho súčasťou sú napríklad daň z príjmov právnických osôb, clo, elektronické mýto, daň z poistenia a novozavedená daň z finančných transakcií (de facto daň z bezhotovostných platieb). Práve zvýšenie základnej sadzby dane z príjmov právnických osôb na najvyššiu úroveň spomedzi postkomunistických krajín strednej a východnej Európy a zavedenie transakčnej dane významne znížilo atraktivitu Slovenska na podnikanie, investovanie a iné ekonomické aktivity.
Výsledkom týchto prepočtov je čistý príjem očistený o všetky povinné platby, teda de facto nezdanený zostatok peňazí. Ten v prípade zamestnanca s priemernou mzdou predstavoval v roku 2025 mesačne necelých 846 eur (36,4 % mzdových nákladov).
Z pohľadu členenia povinných platieb podľa súčasného právneho stavu predstavovali aj v roku 2025 najväčšie bremeno sociálne a zdravotné odvody, a to až 34,6 % mzdových nákladov zamestnanca s priemernou mzdou. Nasledovali DPH s podielom 8,3 %, daň z príjmov fyzických osôb (7,3 %), spotrebné dane podľa platnej legislatívy (2,9 %) a iné dane (10,6 %). Zostatok peňazí zodpovedal 36,4 % mzdových nákladov.
V minulom roku bol zároveň najviac zdanený príjem daňovníka (necelých 72,5 % z celkových daní ako všetkých povinných platieb), potom spotreba (23,1 %), majetok (2,2 %) a nakoniec podnikanie (2,1 %). Spomedzi príjemcov týchto administratívne vynútených platieb najviac nadobudol štát (77,3 %), potom obce (9,9 %), súkromné spoločnosti (9,6 %), VÚC (3,2 %) a nakoniec EÚ (menej ako 0,1 %).
„Bremeno sa nekončí pri štáte, mestá a obce inkasujú takmer desatinu všetkých daní. Pri podnikateľských nehnuteľnostiach patríme medzi krajiny s najvyšším zdanením v regióne a pokušenie zvýšiť ich po komunálnych voľbách je veľké. Reforma verejnej správy je v nedohľadne, šetrenie sa nekoná a štát prenáša na obce kompetencie bez peňazí. Siahnuť firmám do vrecka je najjednoduchšia skratka, ale zaplatíme ju všetci ďalšou stratou konkurencieschopnosti, útlmom investícií a vyššími cenami,“ upozorňuje Solík.
Záver
Ďalšie zvýšenie bremena povinných platieb znamená nielen to, že sa aktuálne zvyšuje zaťaženie daňovníkov, rozsahu a intervenčného vplyvu štátu. Zároveň podkopáva ekonomický rast a prosperitu ľudí na Slovensku do budúcnosti. Varovnými signálmi sú nepriaznivé zmeny výsledkov Slovenska v rôznych ekonomických rebríčkoch. Relevantným príkladom je minuloročný pokles Slovenska v Medzinárodnom indexe daňovej konkurencieschopnosti krajín OECD o štyri priečky na štrnáste miesto. Tým sme sa viac vzdialili daňovo najkonkurencieschopnejším krajinám, predovšetkým Estónsku, ktoré je dlhodobo na prvom mieste. K tomuto zhoršeniu postavenia Slovenska pritom významne prispel druhý vládny pokus o konsolidáciu. Ten priniesol napríklad zavedenie transakčnej dane a zvýšenie základnej dane z príjmov právnických osôb na najvyššiu úroveň spomedzi postkomunistických krajín.
Pre budúcnosť životnej úrovne ľudí je osobitne škodlivý práve vládny záťah na zdanenie kapitálu, podnikania a investovania, podnikavejších a bohatších, teda aj produktívnych a prospešných ľudí pre spoločnosť, ktorí sú často generátormi inovácií, ekonomického rastu a prosperity. Dane z podnikania a bohatstva majetnejších ľudí zvyšujú ich náklady, aj náklady podnikania. Záťaž však nakoniec nesú v podobe vyšších cien spotrebitelia. Zvyšovanie týchto daní bude viac brzdiť podnikateľské aktivity, snahy byť ekonomicky úspešnejší a tvoriť zisk, motiváciu a ochotu podnikať a investovať na Slovensku. Bude pritom tlačiť na odchod ďalších firiem, podnikateľov a iných ekonomicky dynamických ľudí zo Slovenska a zvyšovať motivácie zostávajúcich pre nárast aktivít v tieňovej ekonomike. Následne bude výraznejšie obmedzovať produktívnu zamestnanosť, výšku miezd a tlačiť na vyššiu infláciu, čo výrazne obmedzí životnú úroveň strednej a najnižšej vrstvy. Väčšie zdaňovanie bohatších a podnikavejších tak bude znamenať by celkové negatívne dôsledky, najvýraznejšie na ostatných.
Prehĺbi to ešte viac dlhodobý zásadný problém na Slovensku v podobe veľkého zaťaženia práce, ktoré významne brzdí podnikanie, zamestnanosť a investovanie. Daňové a osobitne odvodové náklady na slovenských zamestnancov pritom patria dnes medzi najvyššie v rámci krajín EÚ a OECD.
Náklady práce, podnikania a celkové bremeno daňovníkov pravdepodobne zdvihnú aj viaceré opatrenia tretieho konsolidačného balíka s účinnosťou od roku 2026, napríklad zvýšenie zdravotných odvodov pre zamestnancov, SZČO aj samoplatiteľov, zvýšenie progresivity dane z príjmov fyzických osôb doplnením dvoch vyšších sadzieb pre lepšie zarábajúcich, zvýšenie minimálnych sociálnych a zdravotných odvodov SZČO a zvýšenie sadzby dane z neživotného poistenia. Ďalšie tlaky na rast celkového bremena povinných platieb vyplývajú z pokračujúcich veľkých deficitov verejných financií, rýchlo rastúceho verejného dlhu, vládneho nešetrenia a z prípadných ďalších výdavkových programov. Osobitným rizikom ďalšieho kola výdavkového populizmu je predvolebný rok 2027.
Pre dlhodobú prosperitu potrebuje Slovensko opačný smer: zastaviť a znižovať rozsah, vplyv a bremeno štátu a zároveň uvoľňovať priestor ľuďom na tvorbu ekonomických zdrojov prostredníctvom podmienok vyššej ekonomickej slobody s univerzálnymi a vymáhateľnými pravidlami. Z pozície vlády to znamená reálnu konsolidáciu a udržateľné ozdravenie verejných financií s prorastovým vplyvom, teda šetriť, znižovať, zefektívniť a reformovať verejné výdavky, regulačné zásahy, aktíva a celkové daňové bremeno. Relevantná odborná debata o daniach, daňovom systéme a daňovej politike musí pritom zohľadňovať kontext verejných výdavkov, aktív štátu a iných súvislostí vo verejných financiách.
Základom je nastaviť pravidlá a limity objemu verejných výdavkov, nedeficitného hospodárenia a brzdenia verejného dlhu. Príkladmi môžu byť opatrenia ako zamedziť prijímaniu nových výdavkových programov bez kompenzácie redukcie iného výdavku, zaviesť povinnosť použiť dodatočné daňové príjmy počas roka iba na zníženie deficitu a splácanie dlhu a zrealizovať komplexný externý audit inštitúcií verejnej správy, spoločností vo väčšinovom vlastníctve ústrednej správy a samospráv. Ďalšími by mohli byť opatrenia, ktorými sa zabezpečí tvoriť rozpočty z príjmovej strany, sprísniť dlhovú brzdu odstránením výnimiek, zaviesť daňovú brzdu, používať výnosy z predaja štátnych aktív a prebytku iba na zníženie verejného dlhu a financovanie nákladov vyplývajúcich zo záväzkov dôchodkového systému, prijať prísnejšie výdavkové limity a po prechodnom období dodržiavať každoročne vyrovnané alebo prebytkové hospodárenie.
Opatrenia na výdavkovej strane by mali byť zamerané na zníženie plytvania, nadmernej spotreby a prevádzky štátu a výdavkov, ktoré by vláda nemala zabezpečovať (neadresné poskytovanie transferov ľuďom so strednými a vyššími príjmami, subvencie do hospodárstva a iné vládne dotácie). Osobitne je potrebné transformovať sociálny systém na menší, účinnejší a adresný, napríklad v dôchodkovom zabezpečení a v rodinnej politike. Začať by sa mohlo zrušením nesystémového trinásteho dôchodku a adresným poskytovaním prídavkov na deti. Znižovať ingerenciu štátu v ekonomike odporúčame aj prostredníctvom privatizácie jeho podnikov a redukcie iných aktív.
Redukovanie verejných výdavkov by uvoľnilo priestor pre súkromné iniciatívy a tvorbu produktívneho kapitálu, o to viac, ak ho budú časom sprevádzať reformy verejných výdavkov a daňovo-odvodového systému. Malo by ísť napríklad o reformy dôchodkového systému, zdravotníctva, školstva a sociálnych dávok a služieb, ktoré budú zamerané na odbúravanie nárokov ľudí na peniaze od iných z daní či odvodov a prenášanie zodpovednosť za ich životné podmienky z vlády na nich. A v prípade daní a odvodov by sa to malo týkať znižovania celkového bremena povinných platieb, najmä znížením zdanenia podnikania, kapitálu, práce a investovania. Začať by sa mohlo zrušením transakčnej dane a znížením enormne vysokej dane z príjmov právnických osôb.
Dúfame, že aj nami zverejnený prepočet bremena povinných platieb prispeje k širšiemu povedomiu o rozsahu, vplyve a celkovej záťaži štátu, ako aj ku komplexnejšej a argumentačne podloženej diskusii o prorastových reformách daňového mixu a verejných výdavkov.
Stručne o metodike výpočtu celkového daňového bremena na Slovensku
Daň definujeme v jej ekonomickom (nie právnom) chápaní, respektíve ekonomickej podstate ako akúkoľvek administratívne vynútenú platbu verejnému alebo súkromnému subjektu. Medzi dane tak zaraďujeme sociálne a zdravotné odvody, daň z príjmov fyzických osôb a iné príjmové dane, poplatky a iné dane z majetku, nevzťahujúce sa na DPH (miestne dane, povinné zmluvné poistenie a pod.), DPH, spotrebné dane, distribučné poplatky pri sieťových odvetviach a iné dane zo spotreby, ktoré sú nabalené v cenách tovarov a služieb a clo, poplatky, odvody a iné dane podnikateľov (dane z podnikania), ktoré tak ako dane zo spotreby prostredníctvom vyšších cien tovarov a služieb nakoniec platia spotrebitelia, vrátane zamestnancov (prehľad štruktúry daní podľa ich ekonomického charakteru a zoznam jednotlivých daní, ktoré sme identifikovali, je v tabuľke prílohy tlačovej správy).
Celková odmena patriaca zamestnancovi s priemernou hrubou mzdou (priemerné mzdové náklady) zahŕňa priemernú hrubú mzdu, sociálne a zdravotné odvody zamestnávateľa a povinné príspevky zamestnávateľa.
Celkové daňové bremeno (zaťaženie) ilustratívne vyjadruje percentuálny podiel všetkých významných daní v ich ekonomickej podstate zamestnanca s priemernou hrubou mzdou z celkovej odmeny patriacej takémuto zamestnancovi, teda priemerných mzdových nákladov.
Takéto celkové daňové bremeno (bremeno povinných platieb) poskytuje ľuďom najkomplexnejší prehľad, koľko ich stojí správa, prevádzka a ingerencia celého verejného sektora a o akej časti ich zárobkov za nich rozhoduje štát, respektíve verejná moc.
Zostatok peňazí predstavuje reálnu nezdanenú hodnotu tovarov a služieb, ktoré si zamestnanec s priemernou mzdou môže kúpiť zo svojej celkovej odmeny (mzdových nákladov). Viac k metodike je k dispozícii v článku Daňové zaťaženie občana SR.
- Príloha – dáta – na stiahnutie: formát .XLSX | formát PDF
- Príloha – infografy – na stiahnutie: formát .PPTX | formát PDF
Roman Scherhaufer, predseda predstavenstva EIC
Peter Gonda, riaditeľ a ekonóm KI
Ján Solík, prezident Združenia podnikateľov Slovenska
Jakub Šimek, spolupracovník KI
