Nemecko je fascinujúca krajina. Po druhej svetovej vojne vstala jej západná časť, zničená a oddelená od východnej, z popola a za štyridsať rokov sa stala otvorenou krajinou a európskym ekonomickým lídrom.
Za tri generácie sa v Spolkovej republike Nemecko zakorenilo niekoľko axióm, spojených najmä s prívlastkom sociálny.
Tvorí ich ústavný patriotizmus a demokratické cítenie, sociálny štát, sociálna trhová ekonomika, sociálne orientovaná kultúra, sociálne orientovaná európskosť. Tento model priviedol Nemecko k rozkvetu a Európu k mieru. Spolková republika dokázala zaceliť generačné trhliny, zasypať sociálne priekopy a zvyknúť si na múr medzi dvoma nemeckými štátmi. Po úľaku zo študentských vzbúr a z terorizmu však začala v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch pestovať striedmy hedonizmus.
Prevládlo sebauspokojenie. Problémy sa hromadili a ostávali neriešené. Nemci si neuvedomili, že slovo sociálny nie je čarovným prútikom a mentálne sa rozhodli pre stratégiu odkladu. Prepásli tak prvú šancu na zmenu.
Druhý odklad znamenalo zjednotenie. Fakticky pritom nešlo o zjednotenie, ale o ústavné, menové, ekonomické a sociálne včlenenie nových krajín do starých. Východná časť Nemecka tým stratila svojprávnosť. Prevzala štruktúry západnej časti, ale nie jej hodnotové orientácie. Za pätnásť rokov spoločného života si ľudia vo východných krajinách vytvorili odlišnú mentalitu, založenú na sklamaní, frustrácii a resentimente. Západná časť Nemecka premenila hedonizmus osemdesiatych rokov na dnešnú Spaßgesellschaft a vcelku sa tvárila, že ona veľké zmeny nepotrebuje. Veď o zábavu a vzrušenie sa starajú súkromné elektronické médiá, popri nich kultivujú demokratické prostredie verejnoprávna ARD a ZDF, funguje tlač, univerzity, vydavateľstvá a oproti východným krajinám, kde je všetko ako na stavenisku, mestá rastú, krajina sa zveľaďuje. Tento svet ešte stále vyvoláva pocit, že je v poriadku. Zmeny sa v ňom odohrávajú nebadane, aby nikoho neiritovali. Tento svet má však základný problém: obraz a skutočnosť do seba nezapadajú.
Svet východných krajín je plný trhlín a lomov. Na jednej strane sa puzzle Berlína stalo fascinujúcou metropolou. Kvitne Lipsko, Erfurt, Zwickau. Na druhej strane východ Nemecka sa vyľudňuje, krajina sa pomaly začína meniť na skanzen. Ľudia si zvykli, že im patrí rovnaký štandard ako západným Nemcom, zvykli si na pomoc, ale nezvykli si na samostatné rozhodovanie.
Staršia, ale aj stredná generácia má často a neraz oprávnene pocit zmareného života, mladá generácia je neukotvená. Ani jedna generácia neočakáva zmenu sama od seba, ale od druhých, najmä od štátu. Z tohto postoja sa zrodila zvláštna kombinácia pasivity, nesvojprávnosti a agresivity, ktorej amalgámom je zvýšená náklonnosť k ľavici a radikalizmu.
Nemecko je v paradoxnej situácii. Nemci si uvedomujú potrebnosť zmeny, existuje aj vôľa k zmenám, ale nie sila uskutočniť ich. Každý by bol najradšej, keby boli bezbolestné. Nemecko sa stalo krajinou obáv. Obáv z toho, že všetko ostane po starom, lebo to znamená vlastné ohrozenie a stratu postavenia Nemecka vo svete, ale ešte väčších obáv zo zmien.
Nemecko má dnes patovú mentalitu. Chýba v ňom povojnová odvaha, priveľa ľudí myslí na straty viac ako na zisk. Preto dnes Nemecko hovorí jein – áno aj nie.
Autor je prezident Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 39/2005 dňa 26. septembra 2005.
