Španielsky profesor politickej ekonómie Jesús Huerta de Soto sa okrem predstaviteľa rakúskej ekonomickej školy považuje za anarchistu. Debatu o ekonómii prežíva vášnivo – pri rozhovore nechýbali veľké gestá, zvýšený hlas ani búchanie po stole. Na Slovensko prišiel na pozvanie Konzervatívneho inštitútu Milana Rastislava Štefánika a vystúpil v rámci prednáškového cyklu CEQLS.
Rakúska škola rozpráva zrozumiteľnou rečou, no v súčasnosti to skôr vyzerá, že úspešnejší v prehováraní k ľuďom sú keynesiánci ako Krugman či Stiglitz. Prečo?
Áno, rakúsky prístup je veľmi humanistický, keďže protagonistom analýzy je vždy človek a jeho schopnosť vyhľadávať nové možnosti na úspech v každej oblasti života. Tento prístup je dynamický, sledujeme ekonomické dianie v pohybe, ako proces. To odlišuje paradigmy rakúskej školy od ostatných škôl, napríklad chicagskej, ale aj od keynesiáncov. Podnikateľ je dynamický protagonista a trh je proces vznikania príležitostí, ktoré musia byť objavené. Nie je tak nikdy v rovnováhe. Z tohto hľadiska je protikladné hovoriť o dokonalom trhu.
Neexistuje?
Takzvaný dokonalý trh nie je trh, len akási zmrazená situácia, kde je zakázané objavovať podnikateľské príležitosti. Všetky ekonomické školy okrem rakúskej študujú rovnováhu, líšia sa len v prístupe k nej. Podľa chicagskej školy je trh všeobecne dokonalý a efektívny. Podľa nich je Paretovo optimum trhu veľmi blízko rovnovážnemu stavu. A to je omyl, pretože trh nie je nikdy v rovnováhe, ale v procese objavovania nových príležitostí. Keynesiánci si zas myslia, že trh nie je v rovnováhe pre množstvo zlyhaní. A veria, že cez vládne intervencie dokážu chyby napraviť. Nechápu, že trhový proces má schopnosť prekonávať nekoordinovanosť. Teda to, že sa niekde nevyužívajú obmedzené zdroje, ktoré sú inde vysoko hodnotené.
Pred dvadsiatimi rokmi počúvali vlády chicagskú školu, dnes viac keynesiáncov. Prečo nepožiadajú o pomoc rakúskych ekonómov?
Pretože ich prístup vládam vyhovuje. Statický rovnovážny prístup je prístup sociálneho inžiniera. Myslíte si, že môžete riadiť ekonomiku, pretože poznáte premenné a môžete ich upravovať. Zvýšiť zásobu peňazí, znížiť dane… Za tieto rady si vlády platia, aby mohli ospravedlniť vlastné motivácie. Politici tiež potrebujú z niečoho žiť. V úplne slobodnom trhu by nemali čo robiť, lebo by neprinášali pridanú hodnotu. Takže je tu dopyt po ekonomických receptoch a predpovediach. Podobne existuje aj dopyt po horoskopoch, preto ich noviny ponúkajú. Skutočný vedecký úspech však mala len rakúska škola.
No dobre, od začiatku upozorňovala na nemožnosť fungovania socializmu…
Rakúšania dokonca už dávno predvídali súčasnú krízu, keď upozorňovali na obchádzanie britského Peelovho bankového zákona z roku 1844. Ten vyžadoval, aby všetky vydávané peniaze boli stopercentne kryté zlatom, vláda však práve v časoch krízy, keď bolo nevyhnuté zachrániť banky, túto povinnosť pozastavovala. Zlato sa nedá vyrobiť z ničoho, takže sa vytlačili nekryté bankovky a rozdali sa bankám. Preto nastúpili zákony, ktoré zaviedli povinnosť prijímať papierovú menu. A banky zas pochopili, že potrebujú úverovateľa pre kritické časy, preto vznikla inštitúcia centrálnej banky. Pre tento omyl trpíme doteraz.
Myslíte prechod k bankovníctvu čiastočných rezerv?
Podnikatelia dostali možnosť získať nové zdroje nie ako výsledok predchádzajúceho sporenia, ale čisto cez úverovú expanziu bánk. Napríklad ostatný cyklus: posledných zhruba pätnásť rokov rástli úvery v Európe, ale hlavne v USA siedmimi až desiatimi percentami ročne. Vklady však nerástli či dokonca klesali. Ako si môžu podnikatelia čoraz viac požičiavať, ak nik peniaze v bankách neukladá? Len cez nové peniaze vytvorené bankovým systémom. Začali sa rozdávať úvery s nízkymi úrokmi. To je mimoriadne zlé: banky majú za úlohu nielen financovať projekty, ktoré sú životaschopné, ale aj nefinancovať tie nezmyselné. Potom si prečítate, že trh zlyhal a centrálna banka by mala viac intervenovať a regulovať. A že bankári pre svoje obrovské bonusy investovali do rizikových projektov.
To je momentálne populárny pohľad napríklad v rámci G20.
Lenže to sú všetko útoky na symptómy, nie na problém samotný. Zlé investovanie nespôsobili veľké bonusy, ale množstvo lacnej likvidity od centrálnych bánk. Čo potom teda centrálne banky očakávajú? Ich argumenty sú také stupídne, že som prekvapený, že im vôbec niekto venuje pozornosť. Základný problém je, že centrálna banka zamestnáva tisíce byrokratov, ktorí – nik presne nevie ako – sa snažia odhadnúť reálny dopyt po peniazoch a zabezpečiť ich optimálnu ponuku. Vytvára tisíce regulačných rámcov vrátane určovania úrokov, čo by malo byť čisto trhovou záležitosťou, keďže vyjadruje cenu peňazí. Toto predsa nie je voľný trh, toto je čisto stalinistické štátne plánovanie!
V USA i Európe sa však ako recept predostiera skôr viac regulácie. Kam to z vášho hľadiska povedie?
Toto sa predsa dialo v každej kríze. Všetka regulácia finančných trhov bola reakciou na minulé krízy a recesie. Potom prišla ďalšia recesia, pretože skutočný zdroj problému ostal nezistený a nenapravený. Navyše, politici milujú krízy, aby zdôvodnili svoju úlohu: Aha, kríza je dôsledkom voľného trhu, ale nebojte sa, my to napravíme a spasíme vás.
Váš recept je opustiť čiastočné rezervy bánk a všetko bude lepšie, cykly ustanú. Možno pekná predstava, ale sotva realizovateľná. Je tu demokracia, politické záujmy…
Neviem, či si celkom uvedomujete moje postavenie. Ja som si vedomý toho, ako funguje reálny život. Ale som profesor politickej ekonómie, môj záujem je teória a dejiny. Ponúkam svoje vedomosti. Moje myšlienky nie sú až také radikálne, len hovorím, že treba liberalizovať bankový systém. To je jediná vedecká možnosť, ako predísť v prostredí voľného trhu opakujúcim sa finančným krízam. Treba žiadať, aby bankári poskytovali úvery len do výšky dostupných vkladov. Päť držiteľov Nobelovej ceny za ekonómiu ju dostalo práve za obranu tohto princípu. Druhým dôležitým bodom podľa mňa je vrátiť sa k zlatému štandardu.
Neriskuje sa tým, že znehodnotíte ekonomiku objavením nových zdrojov zlata? Španielsko predsa zažilo obrovskú infláciu po objavení Ameriky a dovoze množstva zlata.
To je dôležitý príklad: za sto rokov vtedy stúpla zásoba peňazí na dvojnásobok. V súčasnosti sa však úverovou expanziou zdvojnásobuje svetová zásoba peňazí v dolároch každých sedem rokov. Ale vráťme sa k španielskej inflácii. Španielsko vtedy doviezlo zlato z Ameriky, narástli ceny, dalo sa nakupovať lacnejšie inde v Európe, zlato opustilo Španielsko, no ceny zostali vysoké. To viedlo k bankrotu mnohých výrobcov. Podobne sa to stalo aj v tejto kríze. Zásoba eur rástla, ale nebola rozložená rovnomerne v rámci EÚ. V Španielsku a Írsku rástla trikrát rýchlejšie než vo Francúzsku a v Nemecku. O to vyššie bolo i zlé investovanie, ceny narástli, bolo postavených milión domov, ktoré nik nechce. V Španielsku sme niekoľko rokov po sebe stavali 700-tisíc domov ročne – toľko, čo zvyšok EÚ dokopy. Neuveriteľné, nie? Našťastie nemáme menovú politiku, takže vláda musí niečo aj reálne robiť.
Čakáte, že Zapaterova vláda bude robiť štrukturálne reformy?
Spýtajme sa, čo by mal politik v súčasnej situácii robiť. Sú tri možnosti. Prvou je ideálny, optimálny politik. Taký však nejestvuje, možno tak raz za storočie. Ten by vysvetlil, že sme sa do súčasnej situácie dostali vinou systémových chýb. Druhým typom je plánovač, ktorý predstiera, že niečo robí, no v skutočnosti nič nemení.
To je asi aj premiér Zapatero.
Áno, Zapatero dosiaľ – v menovej politike nič spraviť nemohol a v ekonomike nič nespravil. Zdá sa, že chyby začal robiť len nedávno, lebo zdvihol dane na úspory, čo je presný opak toho, čo by mal robiť. Recesia prišla nie pre nedostatok spotreby, ale pre nedostatok dobrovoľných vkladov. Tretí typ politika je ten s veľkým plánom spásy.
Barack Obama?
Alebo aj Gordon Brown. Ak ich plány zafungujú, môžu viesť k japonizácii ekonomiky. Tým mám na mysli prístup Japonska, ktoré umožnilo spoločnostiam splatiť úvery novými úvermi. Akákoľvek motivácia k reštrukturalizácii firiem tak zastala a ekonomika je vo večnej recesii. Zastal totiž proces objavovania podnikateľských príležitostí. No taká Angela Merkelová napríklad vie, že nič by sa nemalo robiť, takže splní len také minimum, aby vyhrala voľby. A to sa jej i podarilo. Jej ministerstvo financií dobre vie, že grandiózne protikrízové plány sú čistá kravina.
Musí vás celkom frustrovať, že vyhráva opačný prístup, ako presadzujete.
Vyzerám podľa vás frustrovane? Som šťastný človek. Opakujem, moja úloha je byť profesor, tak ako vaša úloha je tento rozhovor dostať na verejnosť. Všetko ostatné treba nechať tak, ľudia si to prečítajú a možno jeden z čitateľov bude tým politikom o 20 či 30 rokov, čo zmení situáciu. Ak by niekto mal byť frustrovaný, tak šéfovia centrálnych bánk, premiéri, ministri. A tá armáda hlúpych akademikov, ktorí naďalej učia sociálne inžinierstvo rovnovážneho trhu.
Jesús Huerta de Soto (52) je doktor ekonomických vied, profesor a šéf Katedry politickej ekonómie na madridskej Univerzite Kráľa Juana Carlosa. Je predstaviteľ rakúskej školy, venuje sa teórii peňazí, úverov a ekonomických cyklov. V roku 2005 dostal Cenu Adama Smitha za celoživotné dielo od bruselského Centra pre novú Európu.
Bratislavu navštívil na pozvanie Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika. Dňa 28. septembra mal verejnú prednášku v rámci cyklu CEQLS. Viac o prednáške, vrátane jej prepisu, audio a videozáznamu, nájdete tu.
Rozhovor bol publikovaný v týždenníku TREND 40/2009 dňa 8. októbra 2009.
