José Piñera je prezidentom Medzinárodného centra pre penzijnú reformu a pôsobí i ako jeden z expertov amerického Cato Institute. Je najznámejším reformátorom dôchodkového systému na svete. Ako minister sociálnych vecí v Čile začiatkom 80. rokov 20. storočia vytvoril úspešný model dôchodkovej reformy, v ktorom si sporí každý sám na svoj dôchodok na svojom osobnom dôchodkovom účte. Jeho alternatíva priebežného financovania penzijného zabezpečenia, ktoré ešte v 19. storočí vymyslel nemecký kancelár Otto von Bismarck, stojí na troch princípoch: minimálny dôchodok pre všetkých prispievateľov bez ohľadu na výšku príspevku, odvodzovanie výšky dôchodku z naakumulovaných príspevkov (tie predstavujú 10 % mzdy) a správa týchto prostriedkov súkromnými spoločnosťami. Dnes je v tomto systéme v Čile zapojených až 95 % pracujúcich.
Pán Piñera, mohli by ste našim čitateľom ozrejmiť, v čom spočívali problémy čílskej ekonomiky pred rokom 1975 a čo obsahoval Váš základný reformný balík na jej ozdravenie?
Čile malo napoly socialistickú ekonomiku. Z tohto dôvodu bol pred rokom 1975 po celé desaťročia medziročný rast hrubého národného príjmu na obyvateľa v priemere 1 %. S takýmto chabým rastom jednoducho nemôžete poraziť chudobu a vyriešiť sociálne problémy, nech by boli úmysly predchádzajúcich vlád akokoľvek dobré.
Rozdiely medzi sľubmi politikov a realitou viedli krajinu do občianskej vojny. V roku 1975 sme sa my, skupina klasických liberálnych ekonómov, rozhodli uskutočniť „priateľské prevzatie“ nadchádzajúcej dočasnej vlády počas výnimočného stavu a zorganizovať revolúciu „slobodného trhu“ s cieľom priniesť blahobyt, slobodu a demokraciu. Urobili sme to a zvyšok už poznáte. Čile opustilo krajiny tretieho sveta a je na ceste stať sa krajinou „prvého“ sveta. Kľúčovou reformou, niektorí ju nazývajú tiež „matkou všetkých reforiem,“ bolo vytvorenie súkromného systému osobných dôchodkových účtov.
To je dobrý spôsob ako zmeniť priebežný systém financovania dôchodkov. Čo sú podľa Vás najzákladnejšie problémy tohto systému, ktorý je v Európe tak pevne zakotvený?
Ničí dôležité spojenie medzi príspevkami a nárokmi na dávky, v konečnom dôsledku medzi snahou a odmenou. To otvára dvere k „inflácii“ nárokov na sociálne dávky, ktorými si politici kupujú volebné hlasy za peniaze iných. Toto všetko je dnes zhoršené dvoma demografickými trendmi: nižšou pôrodnosťou a vyššou priemernou dĺžkou života.
Vráťme sa ešte k systému osobných dôchodkových účtov. Sledujeme, že súkromné penzijné fondy sa stávajú viac a viac populárnymi. Kde vidíte kľúčovú výhodu osobných dôchodkových účtov a prínos súkromných penzijných fondov, ktoré ich spravujú?
Systém osobných dôchodkových účtov je v súlade s ľudskou povahou a poskytuje všetky správne stimuly človeka pre prácu a sporenie. Súkromný sektor je efektívnejší v nadobúdaní najlepších výnosov na osobných účtoch pracujúcich a v minimalizovaní nákladov. Úloha vlády spočíva len v dohliadaní na pravidlá hry a v poskytovaní záchrannej siete.
Oponenti súkromnej iniciatívy nedôverujú týmto fondom zo súkromného sektoru. Je vôbec možné mať úspešný systém osobných dôchodkových účtov bez skutočne konkurenčného trhu penzijných fondov? Aký bol príbeh Čile?
Konkurencia je najpodstatnejšia. V Čile je od prvého dňa voľný vstup do odvetvia manažovania penzijných fondov. Dnes sú náklady manažovania fondov 50 základných bodov (0,5 % manažovaných aktív). A fondy poskytli pracujúcim priemernú zloženú mieru reálnej výnosnosti vo výške 10 % za dobu 26 rokov!
Aká bola reakcia ľudí a ekonomiky v Čile na systém osobných dôchodkových účtov v roku 1980 a čo si myslia dnes?
Dali sme každému pracujúcemu slobodnú voľbu ostať v štátnom priebežnom systéme, alebo vystúpiť z neho a prejsť do súkromného systému osobných dôchodkových účtov. Iba za prvý mesiac prevádzky sa 25 % pracovnej sily presunulo do súkromného systému. V súčasnosti je v tomto systéme až 95 % pracovnej sily. Možno máme 5 % pracujúcich, ktorí sú geneticky komunisti a nenávidia zhromažďovať si kapitál pre svoju starobu. To je v poriadku, pokiaľ nebránia zvyšku pracujúcich stať sa vlastníkmi kapitálu a mať svoje budúce penzie plne hradené. V súčasnosti je systéme naakumulovaných 120 miliárd dolárov (80 % čílskeho HDP), pracujúci vlastnia obrovský kapitál, z ktorého vyplývajú i zdravé kapitálové trhy, ktoré boli podstatným prvkom pre posilnenie ekonomiky a poskytnutie dlhodobého financovania pre nové investície do priemyslu, baníctva, poľnohospodárstva, bytovej výstavby a tiež infraštruktúry.
A čo systém osobných dôchodkových účtov a demografia – vieme, že populácia v rozvinutom svete čoraz viac starne. Vidíte nejaké potenciálne problémy s penzijnými systémami založenými na trhovom princípe vo vzťahu ku klesajúcej zložke ekonomicky aktívnej populácie v rozvinutých ekonomikách ako sú napríklad tie v EÚ?
Naopak. Jediná záchrana pre penzijné systémy týchto krajín je ich presunutie k príspevkovo definovaným, plne kapitalizačným schémam. Inak ich priebežne financované Titaniky narazia na ľadovec staroby a nastane ekonomická, sociálna a politická nestabilita.
Objasnite nám, prosím, prečo sa tak snažíte odstrániť dedičstvo Bismarckovho štátu blahobytu?
Lebo Marx je mŕtvy, pochovaný hroznou pohromou komunizmu. No dedičstvo Bismarckovho štátu blahobytu je stále živé a prostredníctvom kultúry nárokov na sociálne dávky deštruuje spojenie medzi snahou a odmenou, pričom podkopáva prastarú kultúru Západu, ktorá tkvie v individuálnej slobode a osobnej zodpovednosti.
Na záver, čo je konečným cieľom Vašej „krížovej výpravy“ za vytvorenie plne hradeného penzijného systému založeného na osobných dôchodkových účtoch, čo je najväčšou hodnotou?
Vytvorenie sveta pracujúcich – kapitalistov. Sveta, v ktorom každý pracujúci vlastní ľudský kapitál prostredníctvom svojho vzdelania a zdravia, a finančný kapitál prostredníctvom svojho osobného dôchodkového účtu. Sveta slobodných mužov a žien, pretože niet slobody bez vlastníctva.
Rozhovor viedol Mitja Steinbacher pôsobiaci v rámci Free Society Institute (FSI), Slovinsko. Pôvodne publikované dňa 27. septembra 2007 v dvojtýždenníku Tribunal, ktorý vydáva FSI, www.fsi-institute.si.
Preložil Ľuboš Mikuška.
Rozhovor bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 11/2007.
