Mariann Fischerová-Boelová, komisárka Európskej komisie pre poľnohospodárstvo a rozvoj vidieka, na margo zverejneného návrhu reformy spoločnej poľnohospodárskej politiky týkajúcej sa ovocia a zeleniny vyhlásila: „Svetová zdravotnícka organizácia odporúča dennú spotrebu ovocia a zeleniny v dávke minimálne 400 gramov. Iba dve krajiny – Grécko a Taliansko – to dosahujú. Myslím si, že je to neuveriteľné a musíme niečo urobiť, aby sme to zmenili.“ Návrh komisie, podľa ktorého má únia uhrádzať farmárom v plnej výške časť produkcie ovocia a zeleniny, ktorá bude distribuovaná školám, nemocniciam alebo väzniciam, nie je z hľadiska politických nástrojov vlád veľmi inovatívny. Snaha vlád o bezodplatné zabezpečovanie niektorých tovarov a služieb pre širokú verejnosť patrí k tradičnému talónu ľavicových politických prúdov. Napokon, vo „verejnom záujme“ umožňujú i dnes mnohé demokratické vlády napríklad voľný vstup verejnosti do lesov či „bezplatné“ štúdium na vysokých školách – teda opatrenia, ktoré rozhodne nepatria medzi prirodzené úlohy vlád. V prípade rozdávania „zdraviu prospešných“ potravín uskutočnila podobný pokus v tzv. mliečnom programe, teda bezodplatnej distribúcii mlieka deťom na základných školách, i komunistická vláda v Československu v 80. rokoch, ale i britská labouristická vláda v 70. rokoch minulého storočia.
O príčinách pomerne skorého zrušenia komunistického „mliečneho programu“ asi nenájdeme veľa informácií, avšak stačí nebyť ekonomicky naivný, aby sme pochopili, že zrejme neboli veľmi odlišné od rozhodnutia britskej vlády, ktoré iniciovala Margaret Thatcherová, vtedy ešte ministerka školstva (za čo si v médiách vyslúžila hanlivú prezývku „Thatcher – Milk Snatcher“). Tieto dotačné programy tvoria totiž príliš veľkú výdavkovú záťaž pre verejné financie a ich dôsledok má viac populistický význam ako reálny efekt na zdravie detí.
Tí, čo zažili 80. roky na základných školách, si isto spomenú na neuveriteľné mrhanie mliekom, ktoré bolo porozlievané azda po všetkých kútoch školy. To bol totiž typický dôsledok cenovej regulácie, teda snahy vlády presadzovať jej predstavu o „správnej“ hranici ponuky a dopytu po nejakom tovare. Ekonomická veda však mala v tomto smere už vtedy jasné poznatky: ak vlády začnú preferovať plánovanie a regulácie cien pred ponechaním tejto činnosti na pôsobenie slobodného trhu, dôsledkom bude buď nedostatok tovaru (vtedajšie bicykle, banány či toaletný papier), alebo jeho veľký prebytok („komunistické“ mlieko, ale aj súčasný európsky trh zaplavený nadbytkom predotovaného cukru). Rozhodnutie toryovcov spred tridsiatich rokov, v čase britskej hospodárskej recesie, bolo postavené na racionálnych ekonomických argumentoch.
V súvislosti s uvedením návrhu reformy predviedla Mariann Fischerová-Boelová rétoriku až príliš pripomínajúcu éru plnú „lojality“, „plánovania“, „potreby koordinácie“, a sociálneho cítenia voči farmárom, ktorí sú „pod tlakom konkurencie“. Komisárka zjavne nechápe, že jej riešenie povedie k mrhaniu potravinami, ktoré nebude nikto chcieť. Zodpovednosť voči svojmu zdraviu sa totiž nedá vnútiť európskou reguláciou, ale práve naopak, posilnením slobody voľby.
Návrh reformy je preto amorálny, škodlivý a hlúpy.
Článok bol publikovaný v denníku Hospodárske noviny dňa 1. februára 2007.
