Európska komisia (EK) odsúhlasila pridelenie emisných kvót oxidu uhličitého (CO2) pre producentov na Slovensku. Neakceptovala však pôvodný návrh Slovenskej republiky, ale návrh znížený o 14 % objemu emisií. Ten vznikol ako kompromis medzi EK a SR, ktorá navrhla kvótu podľa inej metodiky EÚ. Návrh schválený EK sa vzápätí stretol s výrazným nesúhlasom najväčších producentov tohto skleníkového plynu, predovšetkým U. S. Steelu a výrobcov cementu a vápna.
Systém obchodovania s kvótami emisií tzv. „skleníkových plynov“ vznikol ako dôsledok zdanlivo pochopiteľného, „environmentálneho“ rozhodnutia Európskej únie, ktorá prijala a začala legislatívne aplikovať Kjótsky protokol k rámcovému dohovoru o zmene klímy, avšak bez ohľadu na absenciu výraznejšieho vedeckého konsenzu o príčinách klimatických zmien, ako aj na skutočnosť, že účinok protokolu je spochybnený najmä nepripojením sa k nemu zo strany najväčšieho producenta skleníkových plynov USA. Bez rozsiahleho vedeckého konsenzu nie je možné považovať produkciu CO2 ani za „vedľajší účinok“ (externalitu), ktorého dopady by bolo potrebné regulovať.
Nepochopiteľné rozhodnutie EÚ viedlo k vzniku smernice, ktorá požaduje od členských štátov zavedenie systému obchodovania s kvótami podľa národných alokačných plánov. Spôsob, akým EK vyjednáva výsledné hodnoty plánu („konsenzom“ dvoch rôznych metodík výpočtu), nielenže svedčí o výraznej nejasnosti a nepotrebnosti systému stanovovania kritérií, ale načrtáva i iné smerovanie dôvodov zavedenia systému. Tie naznačuje materiál vlády SR tvrdením, že „požiadavku na zníženie celkového množstva uplatňuje EK na väčšinu predložených plánov, pretože pri nadmernom množstve kvót v systéme by obchodovanie s emisiami ako ekonomický nástroj znižovania emisií nebolo účinné.“ Akoby primárnou snahou opatrenia nebolo znížiť produkciu emisií (ak je kvót na zníženie emisií dostatok, prečo ich počet znižovať?), ale zaviesť obchodovanie s touto nezvyčajnou komoditou. Jeho reálny dôsledok síce môže znížiť produkciu CO2 (otázny však ostáva dôvod, prečo znižovať), ale učiní to spôsobom, ktorý pripomína akýsi „sociálny biznis“. Je totiž veľmi pravdepodobné, že z obchodu nebudú profitovať primárne tie firmy, ktoré investujú do ekologických technológií výroby, ale najmä tie, ktorých výroba bude v recesii a ktoré si konzultáciami s MŽP vyjednali ekonomicky výhodnejšie kvóty. To všetko na náklady prosperujúcich podnikov, pre ktorých je vzniknutý náklad len ďalšou daňou za úspech, ktorou ich zaťažuje štát (nehovoriac o nákladoch na podávanie žiadostí o kvóty, na vedenie emisnej agendy atď.).
Ťažko pochopiteľný je celý systém kritérií, na základe ktorých boli určované emisné kvóty pre jednotlivé firmy v alokačnom pláne. Tie boli určené na základe individuálnych rokovaní s Ministerstvom životného prostredia SR (MŽP SR), pričom podniky predložili „údaje o vývoji emisií za ostatné roky, spôsob výpočtu (podľa návrhu EK), plánovaný budúci rozvoj a jeho východiská a predpokladané zdôvodnené emisie CO2 na obdobie 2005 – 2007.“ Z hľadiska transparentnosti prideľovania kvót sú individuálne konzultácie s MŽP SR pomerne neštandardným správaním, navyše, kritériá nezohľadňujú ani to, či podniky majú zastaranú alebo špičkovú technológiu zameranú na ochranu životného prostredia.
Zavedenie systému obchodovania s emisiami je ďalším z environmentálne motivovaných opatrení štátu, ktorému chýba racionálne zdôvodnenie a ekonomické porovnanie nákladov a výnosov. Producenti CO2 sú zaťažení nezmyselnou európskou reguláciou, ktorej možnosti zrušenia sú minimálne.
MŽP by malo vyvinúť maximálne úsilie aspoň o elimináciu súčasného rozhodnutia Komisie a o čo najspravodlivejšie rozdelenie kvót producentom.
Autor je analytik Konzervatívneho inštitútu
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 12/2004
