Keď Slovensko vstupovalo do EÚ, mnohí politici nás presviedčali, že to bude dobré pre krajinu. A keďže výhody spoločného trhu, nevraviac o nevýhodách bruselskej byrokracie a regulácie, sa vysvetľujú Slovači ťažšie, pomohli rukolapnejšie príklady. Napríklad eurofondy a miliardy, ktoré z EÚ pritečú do regiónov. Budeme čerpať, ťažiť a míňať. Teda, netýka sa to až tak nás, ako tých politikov, čo nám to sľubovali. Či skôr sebe a svojim?
Relatívne pokojné vody nášho vnútrozemia, kde sa už roky eurofondy (rozumej peniaze daňovníkov členských krajín EÚ) nielenže prelievajú na nezmysly, prideľujú kade-tade bez ohľadu na plnenie sľubov z oblasti fantazmagórie o znižovaní regionálnych rozdielov, ale i rozkrádajú (ne)verejným obstarávaním, rozčerila nehoráznosť, s akou dobre utajený nástenkový tender na ministerstve výstavby a regionálneho rozvoja prekročil i doteraz známe medze, v ktorých sa „licencie“ na kradnutie z verejných zdrojov zvykli udeľovať. Mal by minister Marian Janušek (SNS) za tento škandál odstúpiť? Iste. No vyrieši zmena figúrky v kresle ministra vôbec niečo?
Hmla okolo nástenky
Zopakujme si základné fakty: ministerstvo sa rozhodlo „obstarať“ právne, tlmočnícke a prekladateľské služby, propagáciu, informačné a vzdelávacie programy za účelom realizácie tzv. technickej pomoci v oblasti eurofondov pre programovacie obdobie 2007 až 2013. Za tento balík služieb bolo ministerstvo ochotné z eurofondov zaplatiť približne tri miliardy korún. Keďže ide zjavne len o drobné, rozhodlo sa, že postačí, ak nevyhlási verejnú súťaž, v ktorej by záujemcovia o túto zákazku zviedli súboj, z ktorého by víťazne mohla vyjsť najlepšia ponuka a nebodaj i nižšia cena pre objednávateľa. Ministerstvo sa rozhodlo, že postačí, ak informáciu o miliardovom tendri zverejní len na nástenke vo svojej budove na prvom poschodí. A že postačí, keď sa tam ten oznam zverejní v sobotu a bude tam takto utajene visieť len šesť dní.
Vskutku prekvapivo sa do takto vyhlásenej „súťaže“ prihlásil len jeden záujemca, ktorému ministerstvo zákazku hneď i prikleplo. Tiež bolo prekvapením, že vo víťaznom konzorciu sú zastúpené firmy, ktoré majú viac než blízko k SNS, ktorá zhodou okolností bačuje práve na onom ministerstve. Uchádzač bol predsa zjavne najlepšou možnosťou z jedinej ponúkanej.
Transparentnosť brzdou?
Ministerstvo bolo na svoj výber také hrdé, že keď výsledok „obstarávania“ oznamovalo Úradu pre verejné obstarávanie, žiadalo ho utajiť. Rovnako zahmlievalo i potom, keď sa o záležitosť začali zaujímať médiá. Keďže minister ba ani jeho tlačový odbor s médiami nekomunikoval dostatočne promptne a ak, tak skôr vyhýbavo, novinári si museli vypomáhať i žiadosťami o zodpovedanie otázok prostredníctvom infozákona. Reakcia bezradného ministra Janušeka bola, že médiá tým brzdia prácu ministerstva, keďže zamestnanci sa nemôžu venovať tomu, čomu majú, pretože vypracovávajú odpovede, a vraj „makajú do večera“.
Je zrejme zbytočné snažiť sa súdruhom z SNS poradiť, kde sa stala chyba. Ak by bol záujem zaviesť v eurofondoch aspoň základnú transparentnosť, ministerstvá by automaticky zverejňovali výsledky všetkých tendrov ako i hodnotiacich procesov výberu projektov v rámci jednotlivých výziev na svojich webstránkach. Potom by úplne postačovalo, ak by na tom úradníci z ministerstiev „makali“ priebežne, nie nárazovo do večera.
Publicita podľa Bruselu
Výsledkom v súčasnosti známeho pátrania nielen „mediálnych hyen“ je napríklad i poznanie, že ministerstvo dosiaľ víťazovi spomínanej „súťaže“ stihlo zaplatiť milióny za predražené právne služby, ďalšie milióny za jednoduché logá, ktorých reálna cena je len zlomkom tej fakturovanej, ako i milióny za reklamy v televíziách za premrštené ceny. Pýtate sa, načo sú napríklad ministerstvu reklamné spoty v médiách? No, vedzte, že geniálnu propagáciu typu „v minulom roku sme podporili toľko a toľko projektov za toľko a toľko miliárd, s pozdravom vaše milované ministerstvo, fondy a EÚ“ vymysleli eurobyrokrati v Bruseli, aby bolo občanom jasné, čo dobrého pre nich tá EÚ vlastne robí. Propagandy nikdy nie je dosť, a čo je už vtipnejšie, ako inzerovať za peniaze daňovníkov informácie o tom, koľko z ich peňazí bolo cez eurofondy rozkradnutých. V eurospeaku sa tomu vraví publicita.
Legalizovaná krádež
Povedzme si to na rovinu: eurofondy sú zlodejina, ktorá prebieha v podstate na dvoch úrovniach. Prvou je výberový proces, kedy sa na ministerstvách rozhoduje o tom, ktorý projekt získa podporu. Bežní smrteľníci sa zväčša nedozvedia, kto hodnotí, ako a prečo práve tak hodnotí, a prečo niekto podporu získa a iný nie. V šedej zóne sa pohybujú tí, ktorí vedia viac, všeličo vedia zabezpečiť a ťahajú za nitky v tejto „súťaži“. A profitujú.
Druhou úrovňou prerozdeľovania „koristi“ je verejné obstarávanie, teda dodávky konkrétnych tovarov a služieb v rámci jednotlivých projektov financovaných z eurofondov. Nevyžaduje sa transparentnosť a efektivita. Žiadna povinnosť elektronickej aukcie, prostredníctvom ktorej by ste vedeli vysúťažiť najlepšieho dodávateľa či cenu. Zväčša stačí predložiť aspoň tri cenové ponuky. Ba niekedy stačí dokonca len oznam na korkovej nástenke. Verejné obstarávanie je v tomto štáte legalizovanou krádežou.
Brno, Londýn, Žilina
Mediálna bitka o odvolanie ministra Janušeka je mimo misu. Metódy, ktorými sa eurofondy prerozdeľujú, a zďaleka nejde len o spomínaný škandalózny tender, ktorý Vladimír Mečiar označil za „klientelizmus ako Brno“ a neskôr ho povýšil na „klientelizmus ako Londýn“, sa výmenou ministra vôbec nezmenia. A teda, keď už, nejde tu skôr o klientelizmus ako Žilina?
Autor je analytik KI.
Článok bol publikovaný v skrátenej verzii v denníku SME dňa 28. januára 2009 (viac tu) a v rozšírenej podobe v Konzervatívnych listoch 01/2009.
