V najbližších dňoch môžeme v parlamente očakávať ďalšie kolo handlovania o sídla úradov v nekonečnom procese decentralizácie a dekoncentrácie verejnej správy. Tento proces bol iniciovaný v roku 1990 zdola, opätovným ustanovením samosprávy na úrovni obcí. Až do roku 2002 najmä pre neochotu Mečiarových vlád vzdať sa časti štátnej moci nevznikla samospráva na úrovni regiónov.
Keďže reformný proces sa vlečie a dávno stratil svoju principiálnosť, v súčasnosti sa občania môžu „tešiť“ z existencie neprirodzene vymedzených krajov, ktorých orgány síce postupne získavajú právomoci, avšak Dzurindove vlády „zmeny“ a „programovej zhody“ doposiaľ neprikročili k fiskálnej decentralizácii, teda k presunu významnejšej časti príjmov z daní priamo na miestnu a regionálnu samosprávu. V takejto situácii si naše regióny len ťažko budujú vážnosť a dôveru svojich obyvateľov.
Onou vážnosťou však disponujú regióny členských krajín EÚ, keďže do ich prirodzeného vývoja nezasiahla kradmá ruka totalitnej komunistickej moci. Kvôli úlohám, ktoré vykonávajú pri uplatňovaní politiky EÚ, regióny členských krajín EÚ žiadajú už desaťročia získanie výraznejšej pozície v procese jej tvorby. Hlas regionálnych lobistov bol čiastočne vypočutý začiatkom 90. rokov minulého storočia, keď po vstúpení Maastrichtskej zmluvy do platnosti pribudol do architektúry centrálnych orgánov EÚ Výbor regiónov.
Úlohou tohoto poradného orgánu, združujúceho 222 zástupcov miestnej a regionálnej samosprávy jednotlivých štátov EÚ, je vznášať svoje stanoviská ku konaniu Komisie, Rady a podľa návrhu ústavnej zmluvy i Európskeho parlamentu. Stanoviská, ktoré však majú nulovú záväznosť, sa týkajú zväčša oblasti vzdelávania, kultúry, zdravotníctva, transeurópskych sietí a predovšetkým regionálnej politiky a cezhraničnej spolupráce.
Odhliadnuc od absurdného rozpočtu tejto inštitúcie – presahuje v prepočte miliardu korún – a zvýšenia počtu členov na neuveriteľných 321 v nadväznosti na rozšírenie EÚ, je samotná legitímnosť existencie takéhoto orgánu na centrálnej úrovni EÚ viac než pochybná. Keďže Výbor regiónov v dnešnej EÚ strach o prežitie mať nemusí, za asistencie rôznych európskych združení regiónov sa snaží lobovať za ďalšie rozširovanie svojej pôsobnosti. Ako ďalší z očakávaných krokov sa črtá požiadavka na zisk skutočných právomocí, z čoho možno na úrovni EÚ časom vzíde vznik ďalšej komory Európskeho parlamentu či iný podobný nezmysel.
Pod rúškom často prapodivne interpretovanej subsidiarity a s heslom „Európa regiónov“ aliancia Bruselu a regiónov nenápadne podkopáva úlohu vlád národných štátov a postupne tak mení medzivládny charakter EÚ na centralizovaný superštát, spravujúci regióny.
Dušan Sloboda, regionálny geograf.
Článok bol publikovaný v rubrike Konzervatívny pohľad týždenníka Domino fórum 43/2003 dňa 22.10.2003
