Máme za sebou ďalšie voľby. Po tých prezidentských a európskych v roku 2004, regionálnych v roku 2005 a parlamentných v roku 2006 prebehli i voľby komunálne, navyše s prívlastkom najdôležitejšie z volieb tohto rangu po roku 1989.
Účasť
Občania v jednom z prieskumov (FOCUS 2005) deklarovali, že spomedzi volených predstaviteľov verejného života požívajú najväčšmi ich dôveru starostovia obcí resp. primátori miest (59%) a poslanci obecného či mestského zastupiteľstva (47%). Dokonca, pokiaľ ide o otázku možností zlepšenia života v obciach a mestách, významná časť respondentov sa spolieha najmä na starostov a primátorov (44%) alebo na poslancov zastupiteľstiev (28%).
Spomínané čísla korešpondujú i s účasťou voličov na komunálnych voľbách. Tá síce od prvých slobodných komunálnych volieb v roku 1990, kedy dosiahla takmer 64%, postupne klesá, ale od roku 1994 sa drží na stabilnej úrovni oscilujúc okolo 50%. V roku 2002 prvý raz tesne nepresiahla 50% a tento trend pokračoval i v tomto roku, kedy voľby pritiahli k urnám necelých 48%, čo však bolo vnímané ako pozitívne prekvapenie.
Odlišná bola účasť na vidieku (62%) a v mestách (37%). Z 50 územných obvodov, na ktoré sa Slovensko administratívne delí, bola najnižšia účasť práve v dvoch našich veľkomestách: 27% v Košiciach a 33% v Bratislave. Je otázne, či má zmysel, aby každé z týchto miest spravovali približne štyri stovky poslancov, ak ľudia nemajú záujem poveriť ich takouto funkciou, a nakoľko legitímny je ich mandát.
S „podporou“ vlády
Na jednej strane je mierne klesajúci záujem ľudí využiť svoje právo voliť, na strane druhej je rastúci význam samospráv obcí a miest v rámci decentralizovaného Slovenska. Tie dnes požívajú nevídanú nezávislosť, a to vrátane fiškálnej autonómie. Keďže samosprávy získali právomoc určovať a vyrubovať na svojom území miestne dane a daňové príjmy prostredníctvom podielovej dane prichádzajú do rozpočtov samospráv na základe objektívne daných kritérií, centrálna vláda stratila viaceré páky, ako ovplyvňovať chod obcí a miest. Napriek tomu, vládne strany na čele so Smerom v kampani presviedčali ľudí v regiónoch, že sú to práve ich kandidáti, ktorí pre obec či mesto dokážu „zabezpečiť“ viac, ak budú zvolení. Ako sme sa mohli dočítať vo volebných novinách Náš Smer: „Ak treba hľadať zdroje, kde sa dá, aj lobing je namieste, ale je rozdiel, ak lobuje politický bezdomovec alebo kandidát za koaličné strany“. Odkaz bol jasný: ak to myslíte s rozvojom svojej obce či mesta úprimne, zvoľte si doma radšej tých, ktorých budú počas nasledujúcich štyroch rokov vítať na ministerstvách či župných úradoch ovládaných nominantmi koaličných strán s otvorenou náručou plnou eurofondov. Na tieto otvorene korupčné a klientelistické praktiky však spomedzi voličov krajských miest „skočili“ len Nitrania a Bystričania.
Stop „gubernátorom“
Šokom pre SNS musela byť prehra arogancie moci a koniec šestnásťročného vládnutia Jána Slotu v Žiline. Dosť si povedali i občania Považskej Bystrice a nezvolili ex-podpredsedu HZDS Ľuboša Lackoviča štvrtý raz po sebe. Nevyhral ani kandidát národného frontu Tibor Baran (SMK, SMER, SF, ANO, KSS, HZD, ASV, S.O.S., PS, Nádej, ZSNS) v Šali a stop tak dostali i jeho podivné metódy „outsourcingu“ nevýhodné pre mesto. No zďaleka nie všetci gubernátori dostali od občanov červenú. Svoj štát v štáte, kde neplatia v plnej miere zákony tejto krajiny, bude i nasledujúce obdobie v obci Brunovce „hájiť“ viacnásobný nepriateľ informácií Dušan Močko.
Kto je víťaz?
Odpoveď nie je jednoznačná. Videné len prizmou celkového počtu získaných postov starostov, primátorov a poslancov sa zaň môže vyhlasovať „štátostrana“ Smer. Avšak, pomer počtu voličov na jedného zvoleného poslanca v malých obciach oproti mestám je neporovnateľný. A ak sa pozrieme na zloženie samosprávy prvých desiatich najväčších miest – miest s najväčšími rozpočtami – Ficovi nasledovníci v komunále veru až tak víťazne nepochodili.
Ľahšie sa však identifikujú individuálne víťazstvá. Jedným z tých viditeľných a prekvapivých zároveň bol i úspech „oranžovej revolúcie“ v Prešove v podaní znovu nájdeného strateného syna Pavla Hagyariho. Ten voličom metropoly Šariša sľúbil okrem vybudovania metra snáď všetko. O to ostrejšie bude plnenie jeho sľubov sledované.
Bez volieb
Vopred bolo známe, že v 21 obciach komunálne voľby nebudú v plnej miere vykonané. Buď sa nenašiel ani jeden kandidát na funkciu starostu, alebo potrebný počet kandidátov na poslanca, a v 4 obciach sa voľby nekonali vôbec, keďže sa nenašiel čo i len jeden občan s ambíciou byť zvolený. Nie je náhodou, že ide zväčša o demograficky prestarnuté obce s menej než 200 obyvateľmi, a len niekoľko stotisícovými rozpočtami, no o to väčšími výzvami pre volených zástupcov zvládnuť balík legislatívy určujúcej kompetencie samosprávy, pracujúc len na čiastočný úväzok. Nie je náhodou, že sa tento problém prehliada a nepredchádza sa mu systémovým riešením, teda komunálnou reformou.
Namiesto združovania obcí, kde ľudia nemajú záujem spravovať veci verejné, sa v nich dočkáme vyhlásenia nových volieb. A tie sa budú konať opätovne a znovu až dovtedy, kým občania nezvolia svojich zástupcov. Na Slovensku je to tak.
Autor je analytik KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 12/2006.
