Koncept spravodlivosti: je sociálna spravodlivosť spravodlivá?

Spravodlivosť je primárnym predmetom politickej filozofie. Sme náchylní používať slová, ktoré môžu vytvárať konsenzus v tej najabstraktnejšej rovine, ale zároveň vyvolať nezhodu v konkrétnejších formách. A so „spravodlivosťou“ je to tak odvždy. Počas občianskej vojny alebo intenzívneho politického konfliktu budú obe strany hlásať spravodlivosť tej svojej kauzy, a žiadna z nich nebude tvrdiť, že je na strane „nespravodlivosti“.

Do tej miery, do akej politickí filozofi obhajovali konkrétne koncepty spravodlivosti, zároveň atakovali tie konkurenčné buď ako nespravodlivé alebo ako obsahujúce systematické chyby. V Koncepte spravodlivosti sa Thomas Patrick Burke pridal k tej druhej skupine, argumentujúc, že to, čo sa obvykle popisuje ako „sociálna spravodlivosť,“ je v skutočnosti úplne iné ako „rýdza spravodlivosť“.

Znaky rýdzej spravodlivosti

Pre Burkeho má rýdza spravodlivosť štyri charakteristické znaky. Po prvé, je to morálny súd. Môže popisovať iba skutky jednotlivcov a nie stav vecí. „Iba jednotlivci a ich skutky môžu byť nemorálne, hovoriť o stave vecí ako o nemorálnom, nezávisle na akomkoľvek nemorálnom skutku, ktorý k nemu viedol, je omyl,“ uvádza Burke. Bob môže vykonať nespravodlivý skutok, ten však nemôže byť nespravodlivý, ak sa Bob narodil s mozgovou obrnou. Ide o stav vecí, z ktorého existencie nemožno obviniť nikoho. Keďže by bolo zvláštne popísať Bobov stav ako „nemorálny“, rovnako je zvláštne popísať ho ako „nespravodlivý“ .

Po druhé, spravodlivosť je „vzťahom vôlí“, ktorý si vyžaduje nielen skutky, ale aj vnútorné nastavenie mysle a svedomie rozlišujúce, či je skutok spravodlivý alebo nespravodlivý. Útok námesačného alebo vôľou neovládané šklbanie svalov, ktoré spôsobia ujmu druhému, nespadajú do kategórie „spravodlivosti“.

Tretím kritériom, ktoré vyplýva z predchádzajúcich dvoch, je, že „spravodlivosť a nespravodlivosť znamenajú osobnú zodpovednosť a povinnosť skladať účty.“ „Zodpovednosť“ je možné pripísať iba úmyselným skutkom, ktoré sú produktom vôle. Nespravodlivosť môže byť napravená braním na zodpovednosť tých, ktorí sú za ňu zodpovední.

Posledný znak tiež vyplýva z predchádzajúcich troch, keďže „ak sú konanie, vôľa a zodpovednosť kľúčovými prvkami spravodlivosti, môže tak byť len za predpokladu, že vôľa je slobodná.“ Slobodná vôľa je nevyhnutná na určenie spravodlivosti alebo nespravodlivosti, lebo „morálne hodnotenie náleží iba slobodnej vôli“.

Koncept sociálnej spravodlivosti podľa Burkeho nielenže nezahŕňa tieto znaky „rýdzej“ spravodlivosti, ale aktívne ich popiera. Tí, čo sa snažia o sociálnu spravodlivosť, často popisujú určitý stav vecí, povedzme relatívnu chudobu, ako nespravodlivý. Hoci chudoba môže vyplynúť z ľudského konania, obvykle nie je zamýšľaná, a teda nie je produktom ľudskej vôle. Podnikateľ môže schudobnieť v dôsledku príchodu nových konkurentov, ale tí, ktorí len robia svoju živnosť, nemajú v úmysle ho ochudobniť.

Burke preveruje i zvyšujúci sa dôraz na koncept sociálnej spravodlivosti z cirkevných kruhov, ktorý sa dostal aj do oficiálnych vyjadrení náboženských autorít. Jeho rozbor tejto histórie je ilustratívny. Správne sa zameriava viac na pojem ako na jednoduché spojenie „sociálna spravodlivosť“ a zisťuje, že význam sa časom zmenil na taký, ktorý popiera osobnú zodpovednosť a zameriava sa viac na stav vecí ako na úmyselné ľudské konanie. Táto moderná koncepcia sociálnej spravodlivosti dostala svoj najjasnejší výraz v encyklike pápeža Pia XI. Quadragesimo anno, ktorá spôsobila absolútne odsúdenie ekonomickej nerovnosti, nazývajúc ju „porušením spravodlivosti“.

Burke vs. Rawls

Hoci Burkeho zameranie sa na cirkevnú tradíciu je podnetné, prekvapujúco vynechal Johna Rawlsa, autora diela Teória spravodlivosti a najvýznamnejšieho mysliteľa tradície sociálnej spravodlivosti posledných piatich dekád. Burke nazýva Rawlsov pohľad na sociálnu spravodlivosť „príznačným“ a pripisuje mu k dobru, že začal viac filozofickú ako náboženskú diskusiu o sociálnej spravodlivosti. Toto tvrdenie spôsobuje, že absencia Rawlsa v jeho knihe je ešte zvláštnejšia. Dokonca ani v malej časti venovanej konceptu „poctivosti“ nie je Rawls spomenutý.

V Rawlsovom systéme princíp rozlišovania funguje tak, že zaisťuje, aby tí, ktorí sú na tom v spoločnosti najhoršie, boli v centre pozornosti. Nerovnosti sú dovolené, ale iba vtedy, ak fungujú v prospech tých ľudí, ktorí majú najmenej. Tento systém je odôvodnený položením otázky: „Ak by ľudia nevedeli, aké výhody alebo nevýhody budú v živote mať, a pritom by mali určovať pravidlá spoločnosti, aký typ pravidiel by vytvorili?“ Takýmto pseudokantovským mechanizmom sa prvky elementárnej poctivosti zmenili na princípy spravodlivosti.

Burke schvaľuje poctivosť, nazývajúc ju „cnosťou“. V určitom zmysle Rawls hľadá poctivý systém, v ktorom sú črty irelevantné pre spravodlivosť eliminované z úvah o nej. Výrazné nerovnosti prenikajú cez všetko, ale ovplyvňujú aj východiskové vyhliadky človeka v živote a asi nemôžu byť odôvodnené odkazom na pojem zásluhovosti. Na tieto nerovnosti sa vzťahujú princípy sociálnej spravodlivosti. Inými slovami, ľudia by nemali byť braní na zodpovednosť za veci, za ktoré nie sú zodpovední. Keďže idea zodpovednosti je v Koncepte spravodlivosti výrazná, je dosť udivujúce, že toto dielo nepojednáva o rawlsovskom pohľade.

Hegemónia filozofie

Burke pozoruje, že apologéti sociálnej spravodlivosti tvrdia, že „bohatí alebo mocní sú považovaní za zodpovedných za osud chudobných alebo menej mocných dokonca aj vtedy, keď tento osud nezapríčinili.“ Tí, ktorí sa zamýšľajú nad sociálnou spravodlivosťou hlbšie, by mohli povedať, že bohatí a mocní nie sú zodpovední, ale majú skladať účty tým, ktorí spadli na dno nie vlastnou vinou. Robíme tak len preto, že neexistuje iný dostupný prostriedok nápravy tohto stavu. Napokon, straty sú vždy rozdelené nerovnomerne a viac na hlavách tých, ktorí majú najmenej sily na to, aby ich znášali. Hoci s týmto argumentom nesúhlasím, nepopieram jeho presvedčivosť. Keď sa Burke zameriava na donucovanie, sústreďuje svoju analýzu viac na štátnu moc ako na dobrovoľné konanie. Obávam sa však, že Burkeho kniha, so svojím zameraním na odvážne tvrdenia o morálnych pravdách a novoaristotelovských pohľadoch na cnosť, nerieši priamo mnohé z týchto bodov. Nie radikálne rovnostárska a antikapitalistická vízia Pia XI. si vyžaduje analýzu, ale skôr vízie moderných sociálnych demokratov.

Niekedy hrozí, že Burkeho rozbor bude viac sémantický ako vecný. Mnohí sociálni inžinieri, od Marxa cez Mussoliniho po Maa, tvrdili, že staré spôsoby nazerania na svet a ľudskú povahu musia byť radikálne prepracované, ak má byť nastolený lepší svet. Námietky proti sociálnej spravodlivosti vychádzajúce z klasickej filozofie a nároku na prirodzené právo budú pravdepodobne vnímané ako ďalší pokus o posilnenie hegemónie filozofie Západu nad svetom. Burkeho kniha je aj tak cenná pre tých, ktorí takúto „hegemóniu filozofie“ rešpektujú a veria, že múdrosť vekov by nemala byť zavrhnutá. Burkeho náhľad z pozície prirodzeného práva je cennou inšpiráciou na zamyslenie sa.

Autor pôsobí v Center for Constitutional Studies pri Cato Institute.

Článok je krátený a prevzatý z Cato Journal. Preložil Svetozár Gavora, spolupracovník KI.