Som rád, že môžem byť na Slovensku, v krajine s úžasnou históriou a v nádhernej Bratislave, ktoré som navštívil prvý krát. Jediné, na čo sa môžem sťažovať z Vašich dejín, je že máte hokejistov, ktorí boli schopní nastrieľať Švédsku príliš veľa gólov.
Som rád, že ma pozval Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika, aby som hovoril o dôležitých otázkach, týkajúcich sa reformy. Musím povedať, že môj pohľad vychádza z princípov slobodného jednotlivca, slobodného obchodu a slobodného hospodárstva. A nie je to tak iba preto, že sú to dobré pravidlá, ale preto, že slobodné spoločnosti vytvorili viac prosperity ako ktorékoľvek iné.
Samozrejme, že som s veľkým záujmom študoval, čo sa dialo vo východnej a strednej Európe počas posledných pätnástich rokov. Pamätám si, ako si mnohí ľudia mysleli, že veľká chudoba, obrovská nezamestnanosť a závislosť na zahraničnej pomoci na dlhé desaťročia do budúcnosti sa stanú osudom postkomunistických krajín.
Tento predpoklad bol chybný. Samozrejme, že boli a ešte aj sú problémy. Ale západná Európa môže závidieť silný nárast investícií, obchodu a ekonomický rast. Trhovo orientované reformy, ktoré prebehli, mali ohromujúci účinok. Rovná daň sa stala celosvetovou témou diskusií.
Viem, že teraz má Slovensko novú vládu. Neodvážim sa hodnotiť jej program. Môžem iba povedať, že reformy, ktoré Slovensko urobilo doteraz, boli úžasné a viedli k ohromným výsledkom. Viem, že teraz sa veľa očí obracia k severským krajinám, možno aj na Slovensku. A nato sa dnes zameriam.
Väčšina politikov vie, čo má robiť. Niekto povedal, že ”vieme, čo robiť, ale nevieme, ako by nás potom znovu zvolili.” A tak sa väčšina vlád snaží hľadať reformy, ktoré sú príjemné z krátkodobého hľadiska. Snažia sa nájsť ľahké východiská. A tak namiesto toho, aby sa pozreli na krajiny, ktoré urobili radikálne reformy a uspeli, snažia sa hľadať krajiny, ktoré asi nerobili radikálne reformy a aj tak sú zatiaľ úspešné.
Prečo krajiny neuskutočňujú radikálne reformy? Napríklad v západnej Európe je veľa ľudí závislých od štátu. Preto nebudú podporovať reformy, ktoré im znížia sociálne dávky. A títo ľudia, chránení reguláciami trhu práce, nebudú podporovať jeho liberalizáciu, ktorá by vytvárala prácu pre ďalších. Takto existuje veľa prekážok reforiem. Preto politici hľadajú ľahšie cesty.
Odpoveďou sa stali severské krajiny. Zdalo by sa, že sú schopné skombinovať vysokú mieru ekonomického rastu s veľkým sociálnym štátom, teda s vysokými daňami a rozsiahlymi systémami sociálnych služieb a sociálneho poistenia. Mnoho vlád si myslí, že tam našli cestu k úspechu bez nepohodlných reforiem.
To je však omyl z niekoľkých hľadísk. To je možné očakávať pri každom pokuse o riešenie problémov bez skutočného riešenia problémov. Ukážem, kde je chyba a aké je skutočné poučenie zo severských krajín.
– Predovšetkým, dovoľte aby som povedal, že neexistuje nič ako ”severský model”. Medzi severskými krajinami sú veľké rozdiely, ktoré ich stavajú na opačné extrémy v rámci Európy pokiaľ ide o mnohé relevantné oblasti, ako trh práce, dane a dôchodky.
– Po druhé, severské krajiny sú iba v určitých, ale rozdielnych aspektoch, úspešné. A ak chcete tento úspech zovšeobecniť, musíte zovšeobecniť rôznorodé dôvody, ktoré k nemu viedli.
– Po tretie, pokiaľ sú úspešné, je to vďaka trhovo orientovanej reforme opúšťajúcej tradičný štát blahobytu. A tam, kde problémy zostávajú, sú spôsobené neexistenciou reforiem.
Samozrejme, že je podstatné poučiť sa z tých správnych vecí – čo kopírovať a čomu sa vyhnúť. Ak budete napodobňovať fajčiarsky zlozvyk matematického génia, vaša matematická zručnosť sa nezlepší, ale vaše zdravie sa zhorší.
Zo severských krajín si netreba brať príklad, pokiaľ ide o rozsiahly štát s vysokými daňami, reguláciami a sociálnymi monopolmi – toto všetko je zdrojom problémov. Avšak zásadné trhovo orientované reformy, ktoré sa urobili v niekoľkých oblastiach, boli úspešné a rozhodne by mohli byť objektom štúdia.
Samozrejme, že medzi západoeurópskymi krajinami sú rozdiely rovnako ako aj medzi severskými krajinami. Existujú však aj spoločné črty.
Daňové zaťaženie je veľmi vysoké a z 20% v roku 1950 sa zvýšilo na 40 až 50% v roku 1980, kedy sa rast zastavil. Vlády financujú a tým či oným spôsobom poskytujú také sociálne služby ako vzdelávanie, zdravotnú starostlivosť o deti a starých ľudí. Tento model v rôznych podobách zahŕňa aj systém sociálneho zabezpečenia: štátom spravované dôchodkové systémy a podpory príjmu nezamestnaným, nemocenskú, predčasný dôchodok a pod. Trh práce je tiež veľmi regulovaný alebo upravený korporatívnym spôsobom.
Tento model vznikol najmä v medzi rokmi 1950 a 1980. Vždy sa vravelo, že to je pre blahobyt ľudí. Boli však za tým aj iné príčiny:
– Po prvé, vtedy mnohí politici na Západe verili v centrálne plánované hospodárstvo. Monopol by mal byť najlepším spôsobom efektívneho využívania zdrojov. A tak zo škôl, zdravotnej starostlivosti, starostlivosti o starých ľudí, dôchodkových systémov a podobne urobili štátne monopoly.
– Po druhé, máme verejnú voľbu. Aby vyhrali voľby, politici občanom sľúbili ešte viac dávok a iných „výhod“ od štátu. A tak rok čo rok, voľby za voľbami, sa dane zvyšovali a vláda zabezpečovala viac a viac. A to sme nespomenuli partikulárne záujmy, ktoré sa na tom podieľali.
Vlády bujneli, ale to nemalo nič spoločné s blahobytom občanov. Ťažiskový princíp modelu spočíval v tom, že iba jedna entita by mala poskytovať sociálne služby a sociálne zabezpečenie: štát.
To je zásadný rozdiel voči súkromnej spoločnosti. Súkromné firmy, súkromné vlastníctvo, slobodná konkurencia, zainteresovanosť na zisku – toto všetko je vo verejnej sfére zakázané.
Ako už bolo povedané, tento model má vážne hospodárske problémy. Niektoré čísla rozprávajú celý príbeh:
Známym cieľom Lisabonského procesu bolo zmazať ekonomické zaostávanie EÚ za USA do roku 2010. Odvtedy, od roku 2000, sa tento rozdiel zväčšil. V skutočnosti je priemerný obyvateľ v 38 amerických štátoch bohatší ako priemerná osoba v ktorejkoľvek krajine Európy s výnimkou Luxemburska. A priemerný Američan je o 35% bohatší ako Európan.
V Amerike je vyššia aj zamestnanosť. Od roku 1970 do 2003 sa zamestnanosť v USA zvýšila o 58,9 milióna, čo je nárast o 75%. Vo Francúzsku, Nemecku a Taliansku spolu narástla o 17,6 milióna, teda zvýšila o 26%.
Ale najlepšie porovnávanie sa dá robiť v rámci Európy. Dánsko má zamestnanosť 76%, ale Poľsko 53%. Nezamestnanosť mládeže je vyššia ako 20% v Grécku, Taliansku, Švédsku, Francúzsku, Belgicku a Fínsku a 5 až 8% v Írsku, Holandsku a Dánsku.
Rast a zamestnanosť sa najlepšie vyvíjali v Írsku, Holandsku, Británii spomedzi západoeurópskych krajín a v niektorých východoeurópskych krajinách. A bez rastu nie je možné zlepšiť žiadne sociálne podmienky. Ale najväčšie problémy sú v krajinách s najväčšími zásahmi štátu do spoločnosti: v Nemecku, Taliansku, Francúzsku.
Tieto problémy nie sú náhodné. Centrálne plánované hospodárstvo nikdy nikde nefungovalo a nemôže fungovať. Vieme, aké autá vyrábajú štátne monopoly; kto si myslí, že od nich dostane dobré zdravotníctvo? Zvyčajne používam príklad trabantu a BMW ako potvrdenie týchto rozdielov, ale keďže som teraz v Bratislave, tak porovnanie rozdielu medzi autom značky Škoda spred 20 rokov a dnes je tiež dobrý príklad.
Vysoké dane spôsobujú slabý hospodársky rast a sú brzdou tvorby pracovných miest. Toto jasne dokazujú mnohé ekonomické štúdie. Značné dávky pre nezamestnaných a ľudí na nemocenskej dovolenke odrádzajú od práce a vedú mnohých ľudí k parazitovaniu na štáte. Štátne monopoly sú rovnako zlé ako každé monopoly, keď majú niečo ponúknuť. A regulácie pracovného trhu ešte viac zastavujú tvorbu pracovných miest.
Severské krajiny v značnom rozsahu zaviedli extrémnu verziu tohto veľmi sociálneho modelu centrálne plánovaného veľkého štátu. Tak ako je potom možné, že na tieto krajiny sa teraz často pozerá so závisťou? Chcem to vysvetliť, najskôr pre každú krajinu zvlášť a potom spoločne a pomocou analýzy.
Nie je to len krajina pekných žien, slávností letného slnovratu, Björna Borga a – možno – najlepších hokejistov. Je tu aj príbeh krajiny so slobodným trhom, ktorá sa stala socialistickou a potom urobila pár krokov naspäť k slobodnej ekonomike. Keďže ide o moju domovinu, trochu sa na to zameriam viac.
V rokoch 1890 až 1950 malo Švédsko jednu z najvyšších mier rastu na svete, s priemerným daňovým zaťažením 10 až 20 percent. Toto obdobie je vysvetlením mnohého z dnešného bohatstva. Z 50 najväčších švédskych firiem iba jedna bola založená po roku 1970. Bola to krajina so slobodným trhom a obmedzenou úlohou štátu, ktorý sa zo žobráka stal boháčom.
Vtedy sa stalo Švédsko socialistickým. Daňové zaťaženie sa viac ako zdvojnásobilo, podniky boli znárodnené, štát rozširoval sociálne monopoly a pod. To malo tvrdé dôsledky. Podľa OECD sa HDP krajiny na hlavu prepadol zo štvrtého miesta v roku 1970 na dnešné 13. miesto. Inflácia a nezamestnanosť sa zvýšili.
Začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia boli však predsa uzákonené trhové reformy, ktoré zlepšili hospodársku výkonnosť Švédska. Bol liberalizovaný trh s telekomunikáciami, boli mierne znížené daňové sadzby, firmám sa dovolilo poskytovanie súkromnej zdravotnej starostlivosti, centrálna banka sa stala nezávislou a bol zreformovaný dôchodkový systém.
Vo všetkých liberalizovaných odvetviach bol zaznamenaný rast. Zamestnanosť sa vyvíjala lepšie a rady čakateľov v zdravotníctve sa skrátili. Ale teraz uplynulo už 10 – 15 rokov od týchto reforiem a výsledky vybledli. Nezreformované zostali rozsiahle oblasti, najmä trh práce. A tam máme problémy. Nezávislý odhad celkovej nezamestnanosti je 15 až 20%. Rast zamestnanosti bol štvrtý najnižší v EU15 od roku 1995 do roku 2004. Nezamestnanosť mládeže je v EU25 piata najvyššia a dosahuje 23%. Nedávno zvolená stredopravá vláda vo Švédsku zamerala väčšinu svojich sľubov na rozpočet a úsilie o reformu trhu práce. Úspešné reformy by boli logickým krokom v smerovaní úspešnej reformy smerom k slobodnému trhu vo Švédsku.
Dánsko
Dánsko je krajinou dizajnu, veterných elektrární a policajných trilerov. A ako keby to nestačilo, Dáni sú známi svojím modelom ”flexicurity”. Majú úspešný trh práce a mnohí dychtia po tom, aby sa poučili z ich inštitúcií. Takže, aké je to poučenie?
V roku 1970, pokiaľ ide o HDP na obyvateľa, Dánsko bolo treťou najbohatšou ekonomikou, predstihnuté iba USA a Švajčiarskom. V roku 2003 – po viac ako 30 rokoch rozpínavého sociálneho štátu – sa Dánsko prepadlo na siedme miesto. Nedávne zmeny, ako napríklad jednoduchšie pravidlá pri prepúšťaní, zaručili, že tento prepad prosperity nebol dramatickejší.
Dánsky trh práce je veľmi úspešný. Má najnižšiu nezamestnanosť mládeže v EÚ a jednu z najvyšších mier zamestnanosti vôbec. Každý rok príde o prácu približne pätina ľudí, ale novú si nájdu všetci rýchlo.
Tak čo je teda ”flexicurity” okrem zavádzajúceho slova? Hovoria, že je to kombinácia flexibility a istoty. Po prvé, pružný trh práce, bez obmedzení pri najímaní aj prepúšťaní. Po druhé, vysoké dávky v nezamestnanosti. Po tretie aktívna politika trhu práce vedúca k opätovnému zapojeniu nezamestnaných do práce.
Ktoré časti systému sú dôležité? Niektorí tvrdia, že zmes flexibility a istoty ”flexicurity” je úspešným modelom, ale z modelu je zrejmé, ktoré jeho časti sú tie úspešné. Krajiny, kde dominuje flexibilita, stále napredujú, zatiaľ čo v tých, kde dominuje sociálna istota a sociálne zabezpečenie, nie.
A tak niektorí tvrdia, že ľudia vám nedovolia presadzovať iba flexibilitu. Musíte im dať aj istotu. Ja osobne nevidím dôvod, pre ktorý by flexibilita vytvárajúca pracovné miesta nemala byť akceptovaná. Ale dokonca aj ak je akceptovaná, nemalo by sa akceptovať, aby istotu dával štát. Súkromné zisky a poistenie by to isté robili lepšie.
Fínsko
Krajina Mumina Trolla, tisícich jazier a Nokie. Ale aj krajina, ktorá bola nedobrovoľne úzko spätá so Sovietskym zväzom, tak v oblasti bezpečnostnej politiky ako aj ekonomiky a ktorá utrpela veľké straty, keď Sovietsky zväz skolaboval. A teraz je Fínsko známe svojou ekonomickou úspešnosťou.
Počas tejto krízy začala vláda škrtať výdavky, urýchlila privatizáciu a eliminovala dvojité zdaňovanie dividend. Verejné výdavky sa od roku 1993 do roku 2003 znížili o desať percentuálnych bodov. Dôsledkom bol závratný rast súkromného vlastníctva, firemných ziskov a daňových príjmov.
To umožnilo zníženie sadzieb dane z príjmu fyzických osôb o šesť percentuálnych bodov pre všetky príjmové skupiny, v priemere na 35% zo 41%. Fínsko je otvorené globalizácii, urobilo dôchodkovú reformu a vybudovalo novú jadrovú elektráreň. Tieto výrazné zmeny boli vzpruhou pre fínsku ekonomiku.
A znovu to boli reformy smerujúce k slobodnému trhu, ktoré vytvárali riešenia. Tradičný sociálny štát alebo skutočne sociálny model, zodpovedný za problémy, zostal v úzadí.
Nórsko
Nórsko je nádhernou krajinou fjordov, ropy a pletených svetrov. Je jednou z najbohatších krajín v Európe, pokiaľ ide o HDP na obyvateľa a má nízku nezamestnanosť. Je do značnej miery špeciálnym prípadom, lebo má obrovské príjmy z ropy a plynu. S takouto výsadou bude krajina primerane prosperovať dokonca aj pri veľkom sociálnom štáte.
Ale dokonca aj tu sa trhovo orientované myšlienky tešili určitému obrodeniu vtedy, keď Nórsko liberalizovalo finančné trhy, zrušilo štátny monopol na vysielanie a zaviedlo súkromné nemocnice. Keď sa už ”umiernenejšia” Strana práce vrátila späť k moci začiatkom deväťdesiatych rokov, rozhodla sa, že tieto kroky nezvráti.
Stredopravá koalícia sa vrátila k moci v roku 2001 a išla ďalej: zaviedla konkurenciu medzi súkromnými a verejnými školami. Ale súčasná socialistická koalícia vyhrala voľby v roku 2005 sľubujúc ”slabší trh a silnejší štát”.
Island
Gejzíry, sopky a pár rokov skutočného hospodárskeho úspechu – to je Island. Tento arktický ostrov je dnes jednou z najbohatších krajín na svete. Avšak do konca osemdesiatych rokov minulého storočia bola islandská spoločnosť výrazne socialistická, s vysokými daňami a nadmerným zasahovaním štátu do podnikania. Od začiatku deväťdesiatych rokov sa však Island výrazne liberalizoval.
Firemné dane boli znížené na 18% zo 45% v roku 1991 a daň z príjmu na 23,75% z 32,8%. V rovnakom období bola väčšina štátom vlastnených firiem sprivatizovaná a regulácie boli sprehľadnené. Islandský HDP narástol každý rok v priemere o 4,3% v období 1995 až 2005. Kúpna sila rástla každý rok od roku 1995 a nezamestnanosť je 1,6%.
V poslednej dekáde je Island jednou z najreformnejších krajín smerujúcich k slobodnému trhu. Opustili veľmi centralizovanú riadenú ekonomiku a liberalizovali. Napriek určitým hospodárskym turbulenciám v nedávnej dobe sa určite tešia z rýchleho nárastu prosperity.
Toto je len empirická štúdia úspechu na trhu a v reformách uvoľňujúcich slobodnú výmenu. Potvrdzuje početné vedecké štúdie o tom, ako nízke dane spôsobujú vysoký hospodársky rast a ako slobodný trh práce vytvára viac pracovných miest. Určite sa z toho môžu poučiť iné krajiny. Vyhnite sa veľkému socialistickému štátu blahobytu a pokračujte v trhovo orientovaných reformách.
Severské krajiny sa dávajú lekciu z vyhýbania sa veľkému štátu – pod jeho rôznymi názvami ako štát blahobytu alebo sociálny model – a z toho, že trhovo orientované reformy fungujú. Severské krajiny urobili veľmi rôznorodé reformy a žiadna z nich – azda okrem Islandu – nie je tak proreformná ako Írsko, Británia, Estónsko alebo Slovensko a tak nedosiahla porovnateľné výsledky.
Tak by ste mohli určite povedať, že severské krajiny sú veľmi úspešné rovnako, ako veľa ľudí na invalidnom vozíku je dobrých v tenise, dokonca lepších ako ja sám. To nie vďaka invalidnému vozíku, ale napriek nemu. Sú stále v nevýhode, ale snažia sa ju kompenzovať iným spôsobom. Severské krajiny si ponechali veľkú časť svojich sociálnych štátov, ale veľa zlepšili, aby kompenzovali problémy s tým súvisiace.
– Po prvé, máme globalizovanú svetovú ekonomiku, ktorá posilňuje obchod, investície, ekonomický rast a prosperitu. To zvyšuje konkurenciu a štrukturálne zmeny vo firmách a skladbe pracovných miest. A to je iba začiatok. Dodnes sa do svetového trhu práce zapojilo iba 20% Číňanov a Indov. To kladie na nás veľké nároky, aby sme boli konkurencieschopní, otvorení a predovšetkým, aby sme sa rýchlo prispôsobovali zmene. Reformy smerujúce k slobodnému trhu sú z tohto hľadiska ešte dôležitejšie.
– Po druhé, je tu demografický vývoj. Je samozrejme veľkým úspechom fakt, že žijeme dlhšie. Ale systémy vybudované pre iný typ spoločnosti sa musia zmeniť. Nemôžeme zachovať štátom financované dôchodky a zdravotníctvo, ak nechceme rapídne zvyšovať dane. A nemôžeme stále nútiť ľudí, aby v určitom veku prestali pracovať, ale podporovať ich v tom, aby pracovať neprestali.
– Po tretie, skladba našej produkcie sa mení čoraz viac od výroby k službám. Štúdie dokazujú, že čím väčší je podiel služieb na ekonomike krajiny, tým väčší je HDP a nižšia nezamestnanosť. Máme všetky dôvody k tomu, aby tento prechod bol uľahčený. Potom nemôžeme chrániť staré pracovné miesta a štruktúry. Musíme zmeny čo najviac uľahčovať a byť schopní preškoliť ľudí.
Ďakujem Vám!
Johnny Munkhammar je riaditeľom programu „Free Markets“ stockholmského think-tanku Timbro a autorom knihy European Dawn – after the social model. Prednáška odznela v rámci cyklu Conservative Economic Quarterly Lecture Series (CEQLS), ktorého pokračovanie organizoval Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika dňa 23. októbra 2006 v Bratislave.
Preložil Svetozár Gavora, spolupracovník KI.
