Prítomnosť korupcie na eurofondovom lôžku zakázať nedokážeme, možno len obmedziť frekvenciu návštev.
Správy o tom, že prerozdeľovanie eurofondov je nielen na Slovensku prerastené korupciou, sa stali natoľko bežnými, že naša pozornosť už voči novým a ďalším takým zmienkam otupuje. A to i preto, že nik významný u nás nešiel za zjavné zlodejčiny za mreže, a to ani načas, ako doktor Rath u susedov.
Spoločenská zmluva zerodovala na prach, nálepka právneho štátu vytrvalo bledne a namiesto ojedinele sa vyskytujúcich „naprávačov“ neutešeného stavu vecí verejných si nepoučiteľné Slovensko opakovane vyberá nových spasiteľov. Tak čo by sme s tou korupciou v eurofondoch mohli urobiť, keď raz, nebodaj, prestane platiť „nedá sa“?
Miesta činu
V prvom rade platí, že kým tu eurofondy budú, dovtedy bude s nimi v jednej posteli spávať i korupcia. Jej prítomnosť na eurofondovom lôžku zakázať nedokážeme, možno len obmedziť frekvenciu návštev. Laškovanie sa začína vo fáze, keď sa vyberajú hodnotitelia projektov. Tí môžu byť buď interní, teda z radov zamestnancov ministerstiev, s kvalifikačnými predpokladmi a neraz i bez nich, alebo externí.
Pri výbere externistov sme boli opakovane svedkami hry na transparentnosť. To vtedy, keď ministerstvo tu na zastrčenej nástenke alebo tam na nenápadnej podstránke rezortného webu piatok zverejní a pondelok hneď zvesí informáciu o tom, že hľadá hodnotiteľov.
Krátko formálne verejnou informáciou disponujú teda najmä tí, ktorým je prednostne posunutá. Vybrať z takto selektovaných záujemcov tých „vhodných“, už býva hračka.
Flirtovanie pokračuje, keď takto vybraní hodnotitelia rozhodujú, ktoré projekty skončia nad čiarou a ktoré sa do medzí finančného balíka danej výzvy už zmestiť nedokážu, a peniaze na žiadosť o ich spolufinancovanie tak už nezvýšia. A priam nemravne naostro sa ide do toho vo fáze tendrov, teda verejného obstarávania tovarov, prác a služieb v rámci realizácie projektov.
Ak sa v podmienkach obstarávanie zadefinuje príliš špecificky a úzko, stáva sa verejne dostupným len pre pár vyvolených. Alebo dobre, povedzme, že pre troch, ak treba. Tí sú, ako zisťujeme zväčša až ex post, ak vôbec, neraz dohodnutí s obstarávateľom i navzájom. A ak sa im podmienky ušijú na telo, často veľa nezmôže ani následná elektronická aukcia.
V predstieranej hre na konkurenciu tak vyhrá raz jeden, inokedy druhý. Nielen sociálne podniky z éry prvej Ficovej vlády by o tom vedeli hovoriť.
Ako tie návštevy obmedziť?
Začať treba tým, že skoncujeme s hodnotiteľmi a ich subjektívnym udeľovaním bodov. Žiadateľ, ktorý splní podmienky stanovené vo výzve, by mal mať nárok na pridelenie eurofondov po prejavení záujmu predložením jednoduchej stručnej žiadosti. Firmy by žiadateľmi byť nemali, aby nedochádzalo k trhovým deformáciám.
Operačných programov a – aj vďaka požiadavkám Európskej únie – nezmyselne širokých hierarchií priorít v ich rámci by malo byť menej. A menej by malo byť i výziev, boli by priebežné a balík zdrojov na jednu by mal byť objemnejší. Poradie žiadateľov by sa malo určovať napríklad na základe koeficientu podľa miery nezamestnanosti obce, okresu či kraja (podľa typu projektu), pričom so záujemcami z regiónov s vyššou mierou nezamestnanosti by sa mali uzavrieť zmluvy prednostne. Analogicky by sa použil i iný vhodný štatistický indikátor podľa typu danej výzvy, nie všetko súvisí s nezamestnanosťou.
Nemali by sa predkladať desiatky strán a desiatky príloh ako v súčasnosti. Žiadateľ by mal preukázať, že nie je dlžníkom štátu a je schopný projekt manažovať a spolufinancovať.
Ak úradníci na ministerstve pri kontrole formálnych náležitostí a oprávnenosti žiadosti zistia nesúlad, kontaktujú žiadateľa. Ak dôjde k jeho vyradeniu, žiadateľ by mal mať možnosť odvolať sa. Ak ministerstvo ako riadiaci orgán odvolaniu nevyhovie, mal by mať žiadateľ možnosť obrátiť sa ohľadom preskúmania rozhodnutia napríklad na Úrad vlády ako centrálny koordinačný orgán.
Celý proces prerozdeľovania eurofondov vrátane žiadostí, rozhodnutí, odvolaní a ich odôvodnení by mal byť priebežne verejne dostupný na osobitnom portáli.
Pokiaľ ide o verejné obstarávanie, treba pokračovať po správnej ceste zverejňovania zmlúv, na ktorú Slovensko nasmerovala Radičovej vláda, a v ich orientovaní sa ľuďom výrazne napomohli projekty otvorených dát z prostredia Aliancie Fair-play a Transparency International Slovensko.
Aby sme odkryli praktiky zmanipulovaných tendrov, mali by sa povinne zverejňovať i všetci uchádzači v jednotlivých obstarávaniach. Oveľa ľahšie by sa tak poukázalo na prípady, keď sa obstarávateľ a (tri) firmy na súťaž len hrajú.
Autor je analytik KI.
Článok bol publikovaný v denníku SME dňa 15. novembra 2013.
