Kritéria členstva v eurozóne

„Iná alternatíva nie je!“, počuť z úst euronadšencov, keď propagujú čo najrýchlejšie nahradenie slovenskej koruny eurom. Možno vedia, možno nie, že z histórie nie je známy podobný prípad vzdania sa menovej suverenity v krajinách v prospech nadnárodnej centrálnej banky a udržania menovej únie bez spojenia so štátnou identitou. Zdá sa, že im nevadí, že o záväzku vstúpiť do eurozóny vedel pri hlasovaní v referende o vstupe Slovenska do EÚ len málokto, či napríklad to, že o tomto experimente s centrálnym a rýchlym zavádzaním spoločnej meny v Európe sa s dešpektom vyjadrujú aj uznávaní profesori ekonómie. Za všetkých spomeňme vyjadrenie profesora ekonómie na Université Paris-Dauphine Pascala Salina, že „euro je konštruktivistická mena“ a profesora ekonómie na University of Madrid Pedro Schwartza, že „euro je trúfalý a závratný experiment sociálneho inžinierstva.“

Diskutovať sa tak vraj má na Slovensku už iba o tom, ako a kedy splniť tzv. maastrichtské kritériá (nízku infláciu, stabilný výmenný kurz, nízke úrokové sadzby a „udržateľný“ deficit a dlh verejnej správy). Takýto zúžený pohľad by napríklad nemali akceptovať ekonómovia, keďže základom skúmania ekonómie je schopnosť rozpoznávať aj dlhodobejšie a nepriame dôsledky akéhokoľvek kroku. Posúdenie ne/výhodnosti potenciálneho členstva krajiny v eurozóne pre „jej“ obyvateľov však vyžaduje aj zhodnotenie súvislostí zavádzania eura v kontexte európskej integrácie, skúseností z minulosti, či problémov eurozóny v súčasnosti.

Napriek takmer kolapsu európskeho mechanizmu výmenných kurzov (ERM) v septembri 1992 (keď viaceré krajiny boli nútené devalvovať svoje meny a Veľká Británia a Taliansko opustiť ERM úplne) ostali maastrichtské kritériá smerodajné pre prijímanie krajín na vstup do eurozóny. Paradoxom je, pred štartom eurozóny v roku 1999 nesplnila väčšina v tom čase prijatých krajín niektoré hodnoty maastrictských kritérií. Kritériá boli i tak vtedy „šité na mieru“ porovnateľným ekonomikám, nie univerzálne aj pre budúcich členov (napríklad pre dynamicky sa rozvíjajúce, ale stále výrazne zaostávajúce ekonomiky). Dnes maastrichtské kritériá vypovedajú o prechodnej schopnosti prispôsobiť nastavenie menovej a fiskálnej politiky požiadavkám terajších členov eurozóny, nevypovedajú však nič o miere pripravenosti ekonomických subjektov a podmienok v SR na eurozónu a o funkčnosti samotnej eurozóny.

Maastrichtské kritériá nestačia napríklad ani pre Veľkú Britániu, ktorá používa päť ekonomických testov na posúdenie toho, či by bolo pre subjekty v Británii výhodnejšie nahradiť libru eurom a byť v eurozóne. Britský minister financií Gordon Brown ich sformuloval v roku 1997 a odvtedy Británia aj na základe ich vyhodnocovania nevstúpila do eurozóny. Príkladom doplňujúcich kritérií je tiež nedávny návrh prezidenta Českej republiky Václava Klausa a jeho troch „českolipských kritérií“ pre ne/prijatie eura v ČR. Ani Česká národná banka (ČNB) sa nespolieha iba na maastrichtské kritériá. I na základe iných kritérií neodporučila vstup ČR do ERM II v roku 2007 a do eurozóny v roku 2010. Podľa viceguvernéra ČNB Singera by „pri dnešnom stave českej ekonomiky bol vstup ČR do ERM II oproti súčasnému režimu iba riskantným dobrodružstvom a pravdepodobne nákladným šokom.“

Maastrichské kritériá nemali stačiť ani pre Slovensko. KI preto na základe niekoľkých analýz odporúča posudzovať ne/výhodnosť členstva Slovenska aj podľa siedmich kritérií. Sú postavené na logike odpovedí na otázky, ktoré by sme si mali klásť, ak sa chceme stať členom „(euro)klubu“, a či by členstvo v ňom znamenalo pre ľudí na Slovensku:

Prvé štyri kritéria sú systémové a vypovedajú o podmienkach v eurozóne a o miere „ne/pripravenosti Európy“ na fungujúcu menovú úniu. Posledné tri kritériá sú pragmatické a vypovedajú o miere pripravenosti ekonomických subjektov a podmienok v SR na eurozónu. Z pohľadu princípov klasického liberalizmu, tradičných hodnôt a pre blahobyt ľudí na Slovensku považujem za najdôležitejšie a nevyhnutné plnenie systémových kritérií. Venujme teda pozornosť ich stručnému popisu a rámcovému vyhodnoteniu ich plnenia.

Pri posudzovaní prvého kritéria je zrejmé, že po vstupe Slovenska do eurozóny v jej dnešnej podobe by došlo k obmedzeniu osobnej slobody a konkurencie najmä kvôli tomu, že administratívne nanútenie používania eura ako jediného zákonného platidla posilňuje politickú centralizáciu v EÚ, tým znamená silnejší tlak aj na harmonizáciu ostatných podmienok v únii a pre Slovensko tlak na vyššie, komplikovanejšie dane a finančne náročnejší sociálny systém.

Aj pre Slovensko platí, že členstvo v eurozóne nie je (automatickou) zárukou vyššieho ekonomického rastu, lebo zviazanosť fixným výmenným kurzom, nižšia účinnosť centralizovanejšej menovej politiky ECB vo vzťahu k podmienkam v krajine (na Slovensku), regulované trhy (osobitne trhy práce), finančne náročné sociálne systémy a nepružné a stále viac harmonizované podmienky v eurozóne prinajmenšom v strednodobom horizonte prevažujú nad tými faktormi, ktoré pozitívne vplývajú na ekonomický rast. Niektorí autori (napríklad Janáčková a Mach: Euro: dříve, nebo později?) vyvodzujú z porovnania ekonomického rastu krajín v eurozóne oproti tým, čo ostali mimo nej, že „euro prispieva k nižšiemu ekonomickému rastu“.

Euro nie je v súčasnej kombinácii národných fiskálnych politík s nadnárodnou menovou politikou v eurozóne zárukou fiskálnej zodpovednosti vlád. Naopak, „motivuje“ ich prenášať časť finančnej záťaže na ECB a vedie ich k menej efektívnemu a zodpovednému splácaniu verejných dlhov národných vlád v jednej spoločnej mene. Vlády nemajú motiváciu znižovať rozpočtové deficity. Naopak, prejavuje sa u nich (predovšetkým v najväčších krajinách eurozóny) tendencia k stále k vyšším deficitom až po (resp. nad) úroveň 3% HDP.

Ani ostatné systémové kritérium nie je z pohľadu súčasnosti splnené, keďže dnešná eurozóna nemá vytvorené pevné základy pre jej dlhodobé fungovanie bez cyklických výkyvov a/alebo finančných otrasov. Dôvodom toho sú regulované trhy (najmä trhy práce), nepružná a veľmi málo mobilná pracovná sila, značné a prirodzené rozdiely v ekonomickej výkonnosti, hospodárskych politikách a záujmoch vlád jednotlivých krajín EMU a nereformované sociálne systémy v Únii. V eurozóne sú „otvorené“ vážne finančné pnutia, vyplývajúce napríklad z euro-financovania nákladov nezreformovaných a zadlžených dôchodkových systémov.

Optikou súčasnej situácie aj bez matematicky náročnejších prepočtov treba uviesť, že systémové kritériá nie sú dnes splnené. Keďže z troch pragmatických kritérií možno jednoznačne považovať za splnené z pohľadu súčasnosti iba jedno (kritérium č. 5), tak z hodnotenia navrhnutých kritérií ne/výhodnosti členstva SR v eurozóne predbežne vyplýva, že zo siedmich zadefinovaných kritérií nie je v súčasnosti splnených až šesť z nich.

Členstvo Slovenska v eurozóne preto považujem z pohľadu súčasnosti pre občanov SR za nevýhodné a rizikové. Odložiť vstup Slovenska do eurozóny a podložiť ho nielen plnením maastrichtských konvergenčných kritérií, ale aj plnením napríklad navrhnutých siedmich systémových a pragmatických kritérií by preto malo byť základným korektným a uvážlivým rozhodnutím vlády vo vzťahu k „svojim obyvateľom“. Ďalšie kroky smerované napríklad k presadzovaniu princípov konkurencie aj v menovej oblasti by mohli prísť „na stôl“ neskôr.

Autor je ekonóm KI.

Štúdia Petra Gondu Kritériá ne/výhodnosti členstva Slovenska v eurozóne je dostupná tu.

Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 3/2007.