„Hlavne konať, čím rýchlejšie a razantnejšie, tým lepšie!,“ počujú a aj počúvajú politici počas krízy hlasy voličov a záujmových skupín. Preto zasahujú a v USA, Európe či inde horlivo predkladajú čo najviac viditeľné „riešenia“ finančnej krízy: štátne zásahy do konkurencie a trhu.
Na Slovensku tiež v tomto duchu pribúdajú „ako huby po daždi“ protikrízové opatrenia. Na prvý pohľad vyvolávajú zdanie účinného zmierňovania dosahov krízy, hlbší pohľad to však vyvracia a odhaľuje aj niečo iné.
Neúčinné a škodlivé opatrenia
Slovenské protikrízové balíčky priniesli desiatky čiastkových opatrení bez spoločného zamerania na systémové zmiernenie dosahov finančnej krízy. Zdá sa, že ich jediným spoločným menovateľom je deklarácia akcieschopnosti vlády. Neprekvapuje preto, že v nich dominuje kvantita opatrení s krátkodobými a viditeľnými efektmi nad návrhmi na zásadné a univerzálne reformné zmeny s následným prejavom a dlhodobou účinnosťou.
Zdanlivo pozitívne vyznievajú niektoré opatrenia ponechávajúce viac peňazí vo vreckách ľudí, napríklad nepatrné zvýšenie nezdaniteľnej časti základu dane z príjmov fyzickej osoby a zníženie sadzby odvodu živnostníkov do rezervného fondu solidarity o 2,75% vymeriavacieho základu. Vytvárajú však tiež iba ilúziu reálnej podpory, keďže ide o čiastkové a dočasné opatrenia, prinášajúce zanedbateľný úžitok niektorým skupinám obyvateľov. Ekonomicky opodstatnená, ale nedostatočná, je snaha vlády o škrty v spotrebe rozpočtových kapitol. Avizované ušetrené prostriedky (cca 330 mil. eur) navyše plánuje rozpustiť v nových výdavkových programoch.
Závažné ekonomické a iné dlhodobé negatíva vyplývajú z väčšiny prijímaných protikrízových opatrení, ktoré majú z našich daní a odvodov „podporiť“ ekonomiku, najmä udržať zamestnanosť a „stimulovať“ dopyt. S pribúdajúcimi opatreniami z nich čoraz viac vytŕča duch centrálneho plánovača a regulátora, ktorého jedným z hlavných cieľov je slovami premiéra Fica „bojovať za každé zamestnanecké miesto“. Napriek mementu z histórie (aj našej z obdobia pred Novembrom 1989), či varovaniam Friedricha Hayeka o dôsledkoch nerešpektovania „hraníc rozumu a poznania jednotlivca“spúšťajú konštruktivistický kolotoč zásahov centra.
Vládni sociálni inžinieri na Slovensku „plodia“ zásahy do trhu, ktoré vyhovujú rôznym záujmovým skupinám: odborom, vybraným podnikom či segmentom ekonomiky (napríklad automobilovému priemyslu). Z najvypuklejších dočasných vládnych „podpôr“ deformujúcich podnikateľské prostredie pripomeňme dotáciu do tzv. sociálnych podnikov (umelo živených firiem, ktoré zamestnávajú aspoň 30% „znevýhodnených“), vládnu pomoc neefektívnym štátnym železničným spoločnostiam, šrotovné (finančnú podporu na obmenu starých áut novými) a príspevok na podporu udržania zamestnanosti (uhrádzanie odvodov za umelo držaných zamestnancov v podniku).
Ilúzia pomoci
Vláda čoraz viac prijíma opatrenia proti konkurencii, zdravému podnikateľskému prostrediu a proti podstate (nielen) ekonomickej logiky, predpokladajúcej posudzovanie kroku aj z pohľadu dlhodobých, nielen bezprostredných dôsledkov a posudzovanie dopadov na všetkých v spoločnosti, nielen na jednu skupinu. Presmerovávaním peňazí z daní k vybraným subjektom totiž poskytuje krátkodobú „výhodu“ na úkor iných a v dlhodobom horizonte znamená negatívne dôsledky pre všetkých, vrátane „podporovaných“. Absurdnosť zasahovania do konkurencie dokumentuje aj to, že konkurent z daní prispieva konkurentovi na dotáciu, napríklad i tým, že firmy prispejú z daní konkurentom na trhu v podobe sociálnych podnikov.
Väčšina dočasných vládnych opatrení môže priniesť účinky ďalšej dávky drogy, ktorá dáva narkomanovi falošné signály a ilúzie dočasnej pomoci a oživenia, ale po skončení jej účinnosti mu ostane väčšia závislosť a horší stav ako predtým. Selektívna vládna „pomoc“ niektorým subjektom v nich tiež vyvoláva určitú závislosť, ktorej sa nebudú chcieť tak ľahko vzdať. História potvrdzuje, že dočasne zavedené vládne programy sa zväčša menia na trvalé. Tak to bolo napríklad v čase Veľkej depresie v 30. rokoch 20. storočia. Selektívne podpory na trhu však rozširujú aj neetické očakávania a záujem iných o obdobnú vládnu podporu. Absurdnosť automobilového „šrotovného“ si možno predstaviť potenciálnym a ľahšie zdôvodniteľným záujmom iných o to isté, napríklad výrobcov bicyklov, televízorov či počítačov.
Balíčky opatrení na udržanie zamestnanosti a „stimulovanie“ dopytu predstavujú nesystémové pokusy, ktoré na úkor budúcnosti dočasne utlmia niektoré dosahy krízy, ale dlhodobejšie prehĺbia jej problémy a prinesú ďalšie negatívne dôsledky. V dlhodobejšom horizonte napríklad môžu odčerpať zdroje z produktívnejších segmentov ekonomiky, priniesť vysoké náklady ich financovania, zníženie racionálneho a efektívneho rozhodovania na základe falošných informácií a nižšiu tvorbu zdrojov a pracovných miest. Nezamýšľanými negatívnymi dôsledkami obdobných opatrení je tiež obmedzovanie slobody. Optikou ekonómie a osobnej slobody tak slovenské protikrízové opatrenia vyznievajú ako dlhodobejšie neúčinné a škodlivé, z ktorých väčšina je zbytočným míňaním peňazí daňovníkov.
Systémová alternatíva
Nijaká vláda nemá a ani nemôže mať v rukách špecifický liek na liečbu krízy. Dlhodobo účinne zmierniť jej dosahy by však bolo možné realizovaním univerzálnych systémových opatrení, ktoré prinášajú dlhodobý prospech ľuďom vždy, ale v čase krízy nadobúdajú ešte väčšie opodstatnenie. Ich spoločným smerovaním by mali byť razantný ústup a zníženie úlohy vlády, jej spotreby a zasahovania do životov ľudí a zároveň ponechanie domácnostiam a firmám čo najviac ekonomickej slobody a finančných zdrojov.
Takéto opatrenia na Slovensku by mohli byť súčasťou systémovej reformy verejných financií na dosiahnutie minimálnej vlády s nízkym zaťažením daňovníkov a liberalizácie a deregulácie trhov a iných podmienok zdravého podnikateľského prostredia.
Z pohľadu systémovej reformy verejných financií by sa vláda mala vyvarovať akýchkoľvek krátkodobo orientovaných výdavkových a iných sociálno-inžinierskych balíčkov, selektívne zasahujúcich do konkurencie a trhu. Naopak, mala by zásadným redukovaním verejných výdavkov viac šetriť, obmedziť spotrebu a investície, znížením a odbúraním deficitu verejných financií a nenaštartovaním finančne náročných projektov nezadlžovať daňovníkov do budúcnosti a podstatným znížením odvodového a prípadne aj daňového zaťaženia nechať ľuďom viac z vytvorených zdrojov.
Nutným základom systémových opatrení vo verejných financiách by mali byť podstatné škrty celkových verejných výdavkov, nie iba „hra“ s ich štruktúrou. To by mohlo byť podložené zámerom zmrazenia objemu verejných výdavkov na minuloročnej úrovni, resp. aspoň zastavením ich rastu na úrovni očakávanej inflácie, nie ponechávať ich enormný nárast oproti roku 2008. Účinným opatrením vo verejných financiách na zmiernenie dosahov krízy by mohlo byť razantné redukovanie a odbúravanie sociálnych odvodov a znižovanie k nim prislúchajúcich verejných výdavkov. To by prispelo k zvyšovaniu čistých miezd zamestnancov, produktívnych pracovných miest a tiež k znižovaniu finančných bariér podnikania.
Pre zdravé podnikateľské prostredie na Slovensku je kľúčové aj odbúravať (nie zavádzať ďalšie) vládne regulácie trhov, osobitne na trhu práce úpravami Zákonníka práce a zrušením minimálnej mzdy. Práve systémové ekonomické zmeny, ktoré zabezpečia, že ekonomické subjekty (napríklad pracovná sila) a ekonomické signály (osobitne ceny) dokážu pružne reagovať na externé šoky, môžu reálne zmierniť negatívny vplyv krízy na ekonomiku Slovenska, napríklad v podobe nezamestnanosti. Nemenej dôležitými faktormi sú ďalšie podmienky zdravého podnikateľského prostredia, napríklad na zlepšenie vymáhateľnosti práva a zníženie administratívnych bariér podnikania.
Kríza ako zámienka
S pribúdajúcimi sociálno-inžinierskymi návrhmi sa vynára podozrenie, že kríza sa pre vládu stáva vhodnou zámienkou na roztočenie kolotoča štátnych zásahov do trhu. Potvrdzujú to aj nedávno prezentované zmeny v súkromnom dôchodkovom sporení, vrátane výrazného zníženia poplatkov za správu úspor. Nie je to prekvapenie, lebo krízy sa v minulosti stávali vhodnou zámienkou na vytváranie vládnych inštitúcií a regulácií, tým i koncentráciu moci a obmedzovanie slobody. Mementom sú najmä dôsledky keynesiánskej „liečby“ Veľkej depresie.
Ak vlády chcú v čase kríz konať, tak by ich mohli využiť ako zámienku na reformy vytvárajúce podmienky neobmedzovaného fungovania slobodného trhu, vlastníctva a konkurencie. Ak naopak majú tendenciu konať s dočasnými a viditeľnými efektmi (ako je zvykom), tak by radšej nemali robiť nič, nespôsobovať škody a nechať ostatných popasovať sa s dosahmi finančnej krízy.
Autor je ekonóm KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 03/2009 a v skrátenej verzii v týždenníku TREND 12/2009 dňa 26. marca 2009.
