“Ústredná konzervatívna pravda znie, že úspech spoločnosti určuje kultúra a nie politika. Ústredná liberálna pravda znie, že politika môže kultúru zmeniť a zachrániť pred sebou samou.”
Daniel Patrick Moynihan
Ak chceme hovoriť o kultúre, musíme si v prvom rade položiť otázku, čo tento pojem znamená. Používa sa totiž v najrozličnejších súvislostiach.
V najširšom zmysle sa kulúra vymedzuje voči prírode. V užšom zmysle slova sa vymedzuje voči technike a v konceptoch devätnásteho a dvadsiateho storočia sa nezriedka stavia proti civilizácii. Proti konceptu, v ktorom sa za kultúrne pokladá sociálne správanie človeka maniér a štýlu (gentil homme), teda proti civilizovanému človeku anglosaskej tradície, stojí pojem osobnej kultúry, ktorej produktom je kultúrny človek (Bildungsmensch) a národ (Kulturnation, Bildungsnation) nemeckej a stredoeurópskej tradície.
V najužšom význame sa kultúra stotožňuje s vysokou kultúrou a mienia sa ňou hudobné, umelecké a literárne výkony nejakej spoločnosti. V takomto zmysle sa používa slovo kultúra tradične aj u nás. Súčasní kultúrni antropológovia a medzi nimi predovšetkým Clifford Geertz chápu kultúru veľmi široko ako “celkový spôsob života nejakej spoločnosti: jej hodnoty, praktiky, symboly, inštitúcie a ľudské vzťahy”.
Samuel P. Huntington v predslove ku knihe Spor o hodnoty (Culture Matters, eds. Lawrence E. Harrison a Samuel P. Huntington, 2000) formuluje pojem kultúry trochu užšie ako “celok hodnôt, postojov, náboženských presvedčení, orientácií a základných predpokladov, ktoré formujú ľudí nejakej spoločnosti.” Myslí tým výchovu v rodine a v škole, formovanie náboženských presvedčení, vzdelávanie, ekonomické, pracovné a verejné (občianske) vzťahy, normy sociálneho správania, vzťahy k prostrediu, utváranie kolektívnych identít a kultúrnej pamäti, ale aj k vzťahy k tomu druhému a k inému. Etický rozmer kultúry tvorí spoločensky uznávaná a dodržiavaná miera záväznosti a lojality, uznanie kvality a rešpekt k výkonu, poctivosť, nepodkupnosť, zhoda medzi slovami a skutkami.
Kľúčovú úlohu tu plní vzdelanie. Oproti inštrumentalizovanému chápaniu vzdelania, orientovaného na poznatky a informácie ako aj predstave vzdelania, ktorá redukuje človeka na nástroj znalostnej ekonomiky, vedie kultúra vzdelania k schopnosti porozumieť svetu, orientovať sa a pôsobiť v ňom. Hodnotové orientácie spoločnosti vytvárajú pritom podložie jej sociálnej etiky. Čím kultúrnejšie sú hodnotové orientácie spoločnosti, tým vyššia je jej miera – čím vyššia je jej miera, tým kultúrnejšia je spoločnosť.
Orientácia na kultúru vzdelania je potom dvojsmerná. Čím ukotvenejšie sú v spoločnosti hodnotové orientácie, tým lepšie ich dokáže uplatňovať vo všetkých vzťahoch, do ktorých vstupuje, od ekonomických, cez sociálne až po občianske.
Platí to však aj naopak. V čím väčšej miere sa stáva súčasťou vzdelania porozumenie tým ekonomickým, sociálnym a občianskym vzťahom v spoločnosti, ktoré pôsobia na praktický život a jeho hodnotovú orientáciu, tým vyššia a kultúrnejšia bude vzdelanosť spoločnosti. Zjednodušene sa dá povedať, že schopnosť porozumieť textu, o ktorej sa toľko hovorí v súvislosti so vzdelaním, neznamená v konečnom dôsledku nič iné ako schopnosť porozumieť svetu, vyberať(selektovať), usporadúvať (kombinovať) a hodnotovo sa v ňom orientovať.
Za kultúru v užšom zmysle slova sa zvykne tradične pokladať tá časť kultúry, ktorá tvorí kultúrny kánon a kultúrnu pamäť spoločnosti. Kultúra sa ním stáva súčasťou ľudskej výbavy mnohých generácií.
Kultúrna pamäť nie je nemenná a podlieha v čase rekonštrukciám, dekonštrukciám a novým konštrukciám podľa meniacich sa hodnotových orientácií spoločnosti. Práve preto je z dnešného hľadiska taká dôležitá tvorba nového kultúrneho a umeleckého kánonu a nebezpečný pokus o “mäkké objatie socialistického realizmu a moderny”, o navrúbenie nového demokratického kultúrneho kánonu na starý kánon komunistického režimu, opierajúci sa o marxistickú ideológiu.
Tento spor prebieha bez jeho pomenovania, o čom svedčia encyklopédie, politické, sociálne a kultúrne dejiny Slovenska, dejiny umenia (filmu, divadla, výtvarného umenia, literatúry), ktoré vznikli za posledných pätnásť rokov. Podnes ostali len pokusom o kompromis medzi starým a novým pohľadom, ktorý je založený na falošnej premise kultúrnej kontinuity starého a nového režimu. Napokon, nové dejinné vetry neraz dujú zo starých, vyvetraných hláv a nevyvetraných pracovní.
Jadrom kultúrnej výbavy človeka je umenie, ktoré ho orientuje vo svete, lebo si kladie základné otázky zmyslu ľudského bytia. Pokiaľ sa však zužuje len na vysokú kultúru a na vysoké umenie, opomína dva faktory.
Prvý spočíva v tom, že súčasťou kultúry nie je len umenie, ale aj šport a zábava. Aj ich kultúra je výrazom kultúrnosti spoločnosti. Vynechať zábavu a šport z oblasti kultúry by znamenalo vylúčiť z nej hravosť a hrovosť, ktoré patria k základnej ľudskej charakteristike a mentálnej výbave. Šport a zábava by sa tým však okrem toho vyňali z oblasti hodnotovej orientácie, čím by sa jeden z kľúčových momentov, pôsobiacich v súčasnosti na človeka stal hodnotovo ľubovoľný či irelevantný. Prestalo by sa rozlišovať medzi dobrým a zlým športom, medzi kvalitnou a nekvalitnou zábavou.
Druhý faktor spočíva v tom, že kultúru a umenie netvorí len jej kánon a kultúrna pamäť (vysoká kultúra). Spoločenský záujem o kultúru nevyplýva len zo záujmu o spoločné hodnoty, výrazom ktorých je ich uchovávanie v kultúrnej pamäti. Generátorom umenia je individuálna tvorivosť, ktorá je nepredvídateľná. Pokiaľ nechápeme kultúrnu pamäť ako nemeniteľnú normu, ale ako orientáciu, ktorá nemá povahu predpisu, ale situovania, “topografického určenia stanovišťa” a podlieha zmenám, je ťažko vopred určiť, čo sa časom uplatní pri tvorbe nových hodnôt, ktorá nemá v súčasnosti autoritatívnu, ale diskurzívnu povahu.
Tvorivosť je riskantná. Ako to nové, neznáme, neetablované sa najčastejšie ocitá (podobne ako niektoré umelecké žánre) v menšinovej pozícii. Je však generátorom nových hodnotových orientácií, čím sa stáva pre pružnú spoločnosť s dynamickou kultúrou nepostrádateľná.
Kultúra a umenie sú lokalizovateľné – individuálne, miestne, regionálne, národne, v stredoeurópskom, európskom či svetovom kontexte. Základnou otázkou priestorových súradníc kultúry a umenia je to, či si so sebou a v sebe nesie v každom zo širších kontextov vlastnosti pôvodného idiómu – individuálneho, miestneho, regionálneho, národného – alebo či má byť výrazom najširšieho (európskeho, svetového) kontextu štandardizovaný rámec, vytvárajúci akýsi kozmopolitný euroštýl. Odpoveď je v podstate jednoduchá. Umenie je v prvom rade výrazom individuálneho prejavu a jeho jedinečnosti. Momentálny štandard v ňom môže mať okamžitý situačný úspech, v dlhodobejšej perspektíve sa však vo všetkých umeleckých kontextoch presadzuje individuálna tvorivosť.
Na konci opisu kultúrnej situácie sa môžeme pokúsiť o odpoveď na otázky, ktoré nás ako echo hlučnej publicistickej diskusie o kultúre a jej hodnotách ticho sprevádzali celou úvahou: Pokiaľ má spoločnosť záujem o vznik nových hodnôt, sú napriek riskantnosti hodné podpory z rozličných súkromných a verejných zdrojov. Pokiaľ má spoločnosť záujem o dlhodobejšiu hodnotovú orientáciu, bude podporovať tvorbu miestnej, regionálnej a národnej kultúrnej pamäti a bude mať ctižiadosť podielať sa jej prostredníctvom na tvorbe nadnárodnej kultúrnej pamäti a jej fondu.
Pokiaľ má spoločnosť záujem na vlastnej kultúrnosti, bude podporovať vzdelávanie, zamerané na osvojenie si kultúrnych hodnotových orientácií. Pokiaľ má spoločnosť záujem na to, aby sa tieto hodnoty uplatnili v čo najširšom spektre a rozsahu, bude mať zaujem na existencií verejnoprávnych médií a na ich pôsobení v oblasti tvorby a sprostredkovania informácií, názorov, verejného dialógu, kultúry a špecificky umenia.
Kultúrnosť a kultúra totiž tvoria v spoločnosti spojené nádoby. Kultúrna spoločnosť znamená viac kultúry, viac kultúry znamená kultúrnejšiu spoločnosť.
Autor je prezident Konzervatívneho inštitútu
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 06/2005 a v týždenníku .týždeň.
