V decembri 2005 sa po niekoľkomesačnej snahe lídri členských krajín EÚ nakoniec dohodli na rozpočte, ktorý bude Brusel prerozdeľovať počas nasledujúcich siedmich rokov. Z pohľadu nových členov únie, Slovensko nevynímajúc, sa bitka o rozpočet zúžila najmä na výšku zdrojov, ktoré budú rezervované pre regionálny rozvoj, a teda pre eurofondy.
Podľa dohody, ktorá by mala byť inštitúciami EÚ formálne potvrdená v najbližších dňoch, bude Slovensko môcť čerpať v nasledovnej sedemročnici takmer 400 miliárd korún. Celonárodná veselica sa môže začať. Na aké operačné programy (rozumej priority) sa tento balík peňazí minie a ako sa prerozdelí, by však mal dať odpoveď až dokument s názvom Národný strategický referenčný rámec SR. Ten mal byť predmetom rokovania vlády minulý týždeň. No nakoniec nebol. Jednotlivé ministerstvá, resp. vládne strany, sa totiž sporia o to, aký má byť počet operačných programov a ktoré ministerstvá majú byť zodpovedné za ich riadenie.
Podľa návrhu ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja, ktoré eurofondy u nás na centrálnej úrovni koordinuje, by sa peniaze z Bruselu na Slovensku mali v rokoch 2007 – 2013 prerozdeľovať na základe priorít stanovených v siedmich operačných programoch. V pôsobnosti ministerstva výstavby by mali byť operačné programy Bratislavský kraj, Technická pomoc a Regionálny operačný program; ministerstvo práce by malo zodpovedať za program Ľudské zdroje; ministerstvo financií je navrhuté ako riadiaci orgán pre program Znalostná ekonomika; v pôsobnosti ministerstva dopravy by mal byť operačný program Doprava a ministerstvo životného prostredia by malo riadiť program Životné prostredie. Zväčša ide o operačné programy v oblastiach, s ktorými sa žiadatelia o spolufinancovanie projektov z eurofondov na ministerstvách stretávajú i v súčasnom programovacom období 2004 – 2006.
V návrhu operačných programov na roky 2007 – 2013 sa však už neráta s programom Priemysel a služby, za realizáciu ktorého je v súčasnosti zodpovedné ministerstvo hospodárstva. I napriek tomu však rezort pod vedením Jirka Malchárka (exANO, Nádej) uzavrel vo februári 2006 zmluvu s firmou Deloitte Audit, s. r. o., na základe ktorej má táto spoločnosť pre ministerstvo dodať služby súvisiace so zabezpečením efektívneho riadenia a využívania eurofondov v období 2007 – 2013. Za neuveriteľných takmer 135 miliónov korún má Deloitte Audit, s. r. o., vypomáhať ministerstvu pri úlohách, ktoré by podľa aktuálneho návrhu národného referenčného rámca vlastne vôbec ani plniť nemalo.
Odhliadnuc od otázky, načo je nám vlastne ministerstvo, ktoré i tak nie je schopné bez externej pomoci napĺňať zverené kompetencie, sa vynárajú i pochybnosti o čistote výberu. Ministerstvo hospodárstva totiž pri verejnom obstarávaní použilo neslávne známu metódu rokovacieho konania bez zverejnenia, ktorá je všeobecne považovaná za najmenej transparentnú. A v odôvodnení použitia tejto metódy sa od ministerstva ako zadávateľa dozvedáme, že táto “služba bola obstaraná po neúspešnej verejnej súťaži a z dôvodu časovej tiesne vyplývajúcej z nevyhnutnosti obstarania služby k termínu, ktorý sa nedal uskutočniť inými postupmi obstarania.” Akáže však časová tieseň, keď vláda dosiaľ nerozhodla o tom, či by ministerstvo hospodárstva malo mať v budúcnosti vo svojej pôsobnosti vôbec nejaký operačný program? A na pováženie je i fakt, že štátna tajomníčka ministerstva Eva Šimková, ktorá je ako nominantka ANO súčasťou politického vedenia rezortu, prišla na tento post práve z pôsobenia v spoločnosti Deloitte & Touche, súčasťou ktorej je i víťazný Deloitte Audit, s. r. o.
Nedostatok transparentnosti so sebou logicky vždy prináša rôzne podozrenia. Tento prípad je len jedným z mnohých, ktoré nám napovedajú o zbytočnom mrhaní verejnými zdrojmi, či už zo štátneho rozpočtu, alebo z eurofondov. Ba často to priam smrdí až zlodejstvom.
I toto je nedeliteľná súčasť príbehu politiky spätej s eurofondmi, skrývanej za fasádu ľúbivých rečí o znižovaní regionálnych rozdielov. Cena je však často privysoká a výsledok pochybný.
Článok bol publikovaný v denníku SME dňa 20. apríla 2006.
