Ministerstvo pôdohospodárstva pripravilo legislatívnu reformu lesného hospodárstva, ktorá oslabuje výkon vlastníckych práv a hospodárskeho využitia lesov v prospech štátneho dirigizmu a nejasných „verejných záujmov“.
Súčasná lesnícka politika je stanovená dvoma základnými normami: zákonom o lesoch a zákonom o hospodárení v lesoch a štátnej správe lesného hospodárstva. Vo svojej podstate je pokračovaním koncepcie spred roka 1989, založenej na politike, v ktorej štát koncentruje rozsiahle právomoci nad riadením a kontrolou hospodárenia v lese. Realizuje ich prostredníctvom vnútených povinností pre vlastníkov lesa (najmä povinnosťou platenia odbornej správy a dodržiavania lesných hospodárskych plánov – LHP), v obmedzeniach vo využívaní lesa (najmä definovaním spôsobov užívania lesov, limitmi ťažby, zákazom činností na lesných pozemkoch a podobne) a v ďalších reštrikciách vlastníckych práv (napríklad práva na finančnú kompenzáciu za voľný zber plodín).
Priveľa štátu
O nadmernej úlohe štátu v lesníckej politike u nás svedčí aj štúdia bývalého riaditeľa Lesov ČR Jiřího Olivu, ktorá analyzuje legislatívy desiatich európskych krajín z hľadiska vplyvu štátu na výkon vlastníckych práv a slobodu podnikania. Podľa tejto štúdie sú slovenská a česká lesnícka politika najreštriktívnejšie zo sledovaných krajín vo všetkých základných cieľoch štátnej lesníckej politiky (napríklad v ochrane pred odlesňovaním, obmedzovaní holorubov, určovaní lesných hospodárskych plánov či stanovovaní povinnosti odbornej správy lesov).
Vari najnepríjemnejším zistením je fakt, že nový, reformný zákon navrhuje zakázať privatizáciu všetkých lesov vo vlastníctve Slovenskej republiky. Keďže súkromné vlastníctvo lesov je preukázateľne najefektívnejšou formou hospodárenia, nie je možné nevidieť nepriaznivý lobistický vplyv zo strany správcov štátnych lesov. Tie činia takmer 44 percent celkovej výmery lesov, čo je istotne dosť lukratívny balík záujmov pre štátny podnik Lesy SR, ktorý v ostatných rokoch zápasil najmä s hlbokou stratovosťou podnikania a s mnohými korupčnými podozreniami. Iným výsledkom nežiaduceho lobingu je paragraf, vynucujúci existenciu výskumného ústavu a rozsiahle štátne financovanie lesníckeho výskumu. Väčšina výskumných ústavov v rezorte už bola zrušená alebo pretransformovaná, preto úmysel tvorcov zákona zmeniť tento racionálny trend je celkom nepochopiteľný. Okrem toho, fungovanie vedy a výskumu na Slovensku je už predmetom iných platných noriem.
Charakteristickou črtou nového zákona je rozrastanie štátnej kontroly nad akoukoľvek činnosťou v lese. Podstatou celého zákona je totiž opis povinností vlastníkov lesa voči orgánom štátnej správy a kompetencií týchto orgánov na schvaľovanie činnosti, udeľovanie výnimiek a sankcií, ako aj zákazov činnosti. Nový návrh síce zlučuje dva pôvodné zákony do jednej normy, ale rozsah textu vzrastie o ďalšiu polovicu… Celkom paradoxne však ponecháva v kompetencii ministerstva pripraviť až 18 (!) vykonávacích predpisov k zákonu. Akákoľvek pochybná je podstata množstva opatrení v lesnom hospodárstve, ich absencia v riadnom zákone sa stane vysokým rizikom pre vznik korumpovateľných znení vyhlášok zo strany ministerstva. Ide najmä o opatrenia upravujúce postup pri vyňatí a obmedzení využívania lesných pozemkov, pri vyhlasovaní kategórií lesov alebo o podrobnostiach lesného hospodárskeho plánu, ktoré sú pre biznis v lesnom hospodárstve veľmi dôležité.
Hubári a verejné záujmy
Zákon nerieši dlhodobý konflikt vlastníkov lesov so zberateľmi lesných plodín. Hubári (ale i turisti a ďalší „nevlastníci“) tak naďalej môžu voľne vstupovať na cudzie pozemky a bezplatne užívať ich majetok, čo ostáva sporným bodom i vo vzťahu k ústavou garantovaným právam vlastníkov. Koncepcia vlastníckeho práva je obchádzaná celou podstatou zákona tým, že definuje funkcie lesa, v ktorých následne vnucuje spôsob hospodárenia. Týmto spôsobom udržuje i nezmyselnú existenciu „lesov osobitného určenia“, ktorá vyhradzuje právo na užívanie časti lesného majetku pre poľovníkov, vodohospodárov, kúpeľníctvo, školy a rôzne nejasné „verejné záujmy“ (napríklad environmentálne). Väčšinu z nich však tvoria konkrétne podnikateľské subjekty, ktoré by mali vstúpiť s vlastníkmi do trhového vzťahu a neostávať zvýhodnené zákonom.
Každý vlastník lesa s rozlohou nad 50 hektárov musí zamestnávať špecialistu-hospodára, pre ktorého zákon celkom iracionálne sprísňuje kritériá odbornej spôsobilosti. Napriek rozsiahlym a často byrokratickým povinnostiam jeho práce však zodpovednosť za nedostatky v hospodárení nenesie on, ale sám vlastník lesa, čo do veľkej miery spochybňuje účinnosť tejto koncepcie.
Smer byrokracia
Nový lesný zákon je sporný v množstve ďalších zbytočných reštrikcií (napríklad v ťažbe holorubom, v zákaze športových podujatí v lese či v založení lesníckej ochranárskej služby). Zdá sa, že ministerstvo pôdohospodárstva premrhalo príležitosť pripraviť zákon, ktorý by viedol k zvýšeniu efektivity využitia lesov. Návrh legislatívnej reformy lesníctva je krokom späť, smerom k byrokracii, lobizmom a korupciou ovplyvniteľným kompetenciám štátnych úradníkov a obmedzeniam súkromného vlastníctva. Minister Zsolt Simon sa tak popri šéfovi environrezortu stáva ďalším ministrom z SMK, ktorý nerealizuje reformy, ale socialistickú agendu.
Radovan Kazda
Autor pôsobí v Konzervatívnom inštitúte M. R. Štefánika.
Článok bol uverejnený v týždenníku Domino Fórum, č. 28, 14.7.2004
