Keď mal 31 rokov, stal sa profesorom financií na jednej z najlepších univerzít sveta so zástupom nositeľov Nobelovej ceny za ekonómiu. Hovorí, že Slovensko má na lepšie ekonomické vzdelávanie než dnes. Slovák Ľuboš Pástor.
.vo veľmi mladom veku ste sa stali profesorom na prestížnej univerzite v USA. Ako môže Slovák niečo také dosiahnuť?
V mojom prípade išlo o kombináciu šťastia a snahy. Mal som najmä šťastie, že som sa z medzinárodne neznámych škôl dostal do špičkového PhD. programu na Wharton School na Pensylvánskej univerzite.
.koľko ste vtedy mali rokov?
Mal som 21.
.ako si absolventa Univerzity Komenského vyhliadla Chicagska univerzita?
Po absolvovaní Wharton School som sa už mohol preukázať vlastným výskumom, mal som štyri odborné články vrátane článku o výbere portfólia, ktorý som odprezentoval na všetkých hlavných univerzitách. Dostal som osem ponúk zo špičkových univerzít. Vybral som si, a v roku 1999 sa presťahoval do Chicaga.
.kedy ste sa vlastne začali zaujímať o ekonómiu?
Koncom gymnázia. Na základnej škole som hrával šach, na strednej ma zaujímala matematika. To boli moje hlavné záľuby. Určujúcim zlomom bola nežná revolúcia. Keby prišla o rok-dva neskôr, išiel by som na vysokú školu študovať matematiku. Mimochodom, spätne si čoraz viac uvedomujem, ako sa práve na našej generácii táto zmena odrazila. Boli sme na strednej škole, kde sa formovali naše základné hodnoty a pohľad na spoločnosť. Pre ľudí, ktorí v takomto období zistia, že sú zrazu možné obrovské zmeny spoločnosti, je možné všetko.
.vidíte to aj na vašich rovesníkoch zo strednej školy?
Áno, sú to dravci, často veľmi úspešní.
…zrejme úspešní podnikatelia, no prečo ste sa rozhodli práve pre ekonomickú vedu?
S príchodom revolúcie vzrástol môj záujem o spoločnosť. Chcel som matematiku aplikovať na problémy spoločnosti, čo ma automaticky ťahalo k ekonómii. V rámci nej sa mi zapáčila finančná ekonómia, ktorá má presnejšiu štruktúru.
.po šiestich rokoch pôsobenia v Chicagu, vo veku 31 rokov, ste sa stali profesorom. Čo ste dovtedy museli dosiahnuť?
Musel som vyprodukovať výskum, ktorý sa u nás pokladal za dosť dôležitý. Uverejnil som tucet odborných článkov, ktoré posudzovali naši profesori aj profesori zvonka. Pozerali sa na počet citácií, na to, či ten výskum má budúcnosť. Získal som aj niekoľko cien o najlepšie publikácie roka.
.ako vyzerá váš akademický život v Chicagu?
Veľkú časť trávim vlastným výskumom. Čím ďalej, tým viac času trávim posudzovaním výskumu ostatných. Sedím v redakčných radách rôznych časopisov a rukami mi prechádza veľa odborných článkov, kde sa spolupodieľam na rozhodovaní, či budú články publikované. Samozrejme, aj učím, najmä študentov MBA a Executive MBA, ale výučba zaberá menej času než v kontinentálnej Európe.
.koľko?
Tento rok som učil iba desať týždňov. Je fakt, že keďže učím veľa študentov, v tom období neviem, čo skôr. Jeden týždeň ešte skúšam, ale zvyšných 41 týždňov mám na výskum, cestovanie a všeličo iné, napríklad podieľam sa na najímaní nových profesorov pre našu školu.
.čomu sa venujete vo výskume?
Odborne najmä otázkam finančných trhov. Môj zatiaľ najcitovanejší článok je o likvidite trhu. O tom, ako sa likvidita mení v čase a ako to vedie k systematickému riziku, ktoré sa odráža v cenách aktív. Dám vám príklad: máte lietadlo, ktoré má 50 pasažierov a iba 20 padákov. Keď sa rozhodne tu a tam niekto vyskočiť, nie je nijaký problém. Takto fungujú finančné trhy, keď sú úplne likvidné. Z času na čas sa však likvidita vyparí, a to je vtedy, keď sa všetci rozhodnú vyskočiť. Vtedy je veľmi ťažké obchodovať s cennými papiermi, málokto je ochotný ich kúpiť. Keď sa likvidita vyparí, odrazí sa to v cenách aktív a rôzne aktíva reagujú rôznym spôsobom. Podľa toho sa pokúšam kvantifikovať riziká. Venujem sa aj iným témam, napríklad bublinám na akciových trhoch, úspešnosti investičných fondov, výberu optimálneho portfólia a podobne…
.dajú sa výsledky vašich výskumov aplikovať aj na Slovensku?
Slovenský kapitálový trh je rozvinutý podstatne menej ako v USA. Veľa konkrétnych vecí, ktoré študujem, sa tu teda nedá aplikovať, dajú sa však aplikovať na Európu. A Slovensko je už čoraz viac súčasťou európskych finančných trhov.
.zaujímavé je, že hoci chodíte prednášať po celom svete, teraz ste boli na Slovensko pozvaný iba druhýkrát. Prečo vás naša akademická obec nevyužíva viac?
Možno práve preto, že u nás nie sú rozvinuté finančné trhy a nerobí sa tu o nich základný výskum.
.ako hodnotíte ekonomické vzdelávanie na Slovensku?
Môžem to hodnotiť iba zvonka na základe niektorých faktov. Nevídam publikácie slovenských profesorov v ekonomických odborných časopisoch. Myslím si, že na Slovensku sa nerobí základný výskum, ale najmä aplikovaný výskum pre lokálne pomery. Bolo by dobré posunúť ekonomické vzdelávanie vpred. Tým väčšmi, že v dnešnej dobe sa návratnosť investícií do vzdelávania zvyšuje a tým väčšmi, že čoraz bohatšie Slovensko už pre zahraničie prestáva byť atraktívne len ako lacná pracovná sila.
.zastávate názor, že spoplatnenie univerzít by pomohlo?
Áno. Podľa šanghajského rebríčka je 17 z 20 najlepších univerzít práve v USA, kde sa vyberá školné. Keď študenti platia školné, školu viac berú vážne a viac za svoje peniaze požadujú. Chápem, že keby sa teraz na Slovensku zaviedlo školné, prvá generácia študentov-poplatníkov by viac dala než dostala. Ale spravila by veľké plus pre ďalšie generácie, ktoré by už zažívali reálne zmeny na školách.
.vy si teda myslíte, že keby bolo vysokoškolské štúdium po roku 1989 spoplatnené, tak by napríklad Ekonomická univerzita bola dnes podstatne lepšou školou?
Áno, najmä ak by sa vďaka školnému zvýšili príjmy vyučujúcich. Pri súčasných platových podmienkach pôsobia na našich univerzitách ľudia, ktorí sú neraz nadšencami. Predstavte si však šikovného mladého človeka, ktorý rozmýšľa, či bude učiť na univerzite. A tento mladý človek si raz chce založiť rodinu, našetriť si na byt alebo dom. To si naozaj neviem predstaviť, ako by to zvládol. Mnohí si preto zabezpečujú bočné príjmy, ale potom im už neostáva čas na výskum.
.ale aj keby sa zlepšili platové podmienky, malo by Slovensko, s počtom obyvateľov asi ako Chicago, vôbec na dobrú ekonomickú univerzitu, kde by sa robil i v širšom okolí uznávaný základný výskum?
Možno nie je potrebné, aby tu bol špičkový doktorandský program, ktorý by konkuroval tým najlepším. Ale myslím si, že Slovensko potrebuje a má na dobrú ekonomickú univerzitu.
.mimochodom, je zaujímavé, že v poslednom období niektoré špičkové americké univerzity prestávajú vyberať školné. Ako je to možné?
USA v tom prešli mimoriadnym vývojom. Na začiatku, pri zrode univerzít, boli diskusie, či vyberať poplatky od študentov. Napokon sa išlo touto cestou, ktorou sa dosiahlo, že študenti boli viac motivovaní študovať a univerzity si mohli dovoliť kvalitných profesorov. To produkovalo takých úspešných absolventov, že tí neskôr dobrovoľnými darmi vracali univerzitám peniaze v takom množstve, že v súčasnosti najbohatšie univerzity sveta nepotrebujú školné. Napríklad na Harvarde, ktorého majetok presahuje 30 miliárd dolárov, už odpúšťajú školné študentom z pomerne chudobných rodín, ktoré sú definované ako rodiny s príjmami do 60 tisíc dolárov ročne.
.na vašej univerzite pôsobilo 25 nositeľov Nobelovej ceny za ekonómiu, mená ako Milton Friedman, Gary Becker. Aký je to pocit pôsobiť v takomto prostredí?
Je to vzrušujúce. Cítite okolo seba obrovskú intenzitu debaty o ekonómii. Okolo vás sú ľudia, ktorí žijú a dýchajú ekonómiou. Idete s niekým na obed a zasa sa bavíte o ekonómii, ako keby ste toho nemali nikdy dosť.
.takto žijú ekonómiou aj vaši študenti?
Tá atmosféra sa prenáša aj na študentov. Napokon, k nám do Chicaga chodia takí študenti, ktorí chcú vedieť, kde práve stojí ekonomické myslenie a vedia, že to dostanú.
.nejdú najmä za diplomom, ktorý im potom doširoka otvorí dvere do sveta biznisu?
Idú za niečím viac, než len za diplomom. To je mi jasné aj z e-mailov, ktoré dostávam od študentov, keď mi oznámia, že nemôžu prísť na prednášku, lebo… Jednoducho chodia na prednášky preto, aby z nich niečo mali. Občas sa hovorí, že americké biznis školy berú svojich študentov ako zákazníkov. To však platí iba do istej miery. Berieme ich ako zákazníkov v tom zmysle, že im poskytneme najlepšie priestory, študovne, učebne, športoviská. Neberieme ich však ako zákazníkov, čo sa týka vzdelania. Zákazník má totiž vždy pravdu, no nie u nás. Tu študent nemá vždy pravdu. Často príde študent s názorom, ktorý mu treba spochybniť.
.aký je tlak na učiteľov, aby nestagnovali, zvlášť keď ste profesor …?
… s definitívou. (smiech). Na konci každého kurzu študenti hodnotia profesora. Dávajú mu známky, a spriemerované hodnotenia sú k dispozícii všetkým na internete. Takže keď si o rok neskôr študenti vyberajú, ktoré prednášky si zapíšu, vyberú si profesorov s najlepším hodnotením. Ak odučíte nekvalitne, nahlási sa k vám menej študentov. Potom dostanete jednu sekciu namiesto troch a musíte si pripraviť nové prednášky. Je teda jednoduchšie byť dobrým učiteľom, lebo vám to uľahčí život.
.nehrozí riziko, že v takom systéme sa bude dariť populárnym učiteľom, ktorí budú študentom nadbiehať a znižovať latku vysokých nárokov?
Kvalitatívne tam to riziko je, kvantitatívne však nie je vysoké. Ľudia, ktorí učia u nás, sú nadšení ekonomickým výskumom a nedajú sa skompromitovať týmto spôsobom.
.je pravda, že americkí univerzitní študenti na písomkách neodpisujú?
Výnimky sa iste nájdu, ale po príchode do USA ma šokoval fakt, že americkí študenti sú nesmierne poctiví. Študent na našej škole si uvedomuje, že keď sa pozrie susedovi do písomky, získa možno bod navyše, ale zároveň si uvedomuje, že by sa mohol ponížiť v očiach budúceho potenciálneho biznispartnera. Ja sám počas písomiek svojich študentov odchádzam z miestnosti s pokojným vedomím.
.bežne sa na pracovisku stretávate s nositeľmi Nobelových cien za ekonómiu, akí sú to ľudia?
Sú to ľudia s ľudskými vlastnosťami… V tomto čase u nás pôsobia šiesti nositelia tejto ceny, ďalej ľudia, ktorí ešte túto cenu získajú, je to široké spektrum ľudí. Ja sám si lepšie rozumiem s tými, ktorí nemajú Nobelovu cenu, pretože sa s nimi častejšie stretávam. „Nobelovkári“ sú starší a dosť rozcestovaní…
.nemajú panské maniere?
Tých manierov je prekvapivo menej, ako by ste čakali. Konkrétne Gary Becker je veľmi prístupný a na to, koľko má rokov, má mimoriadne ostré myslenie.
.práve váš kolega Becker skúmal aj oblasť rodiny. V Európe zažívame demografickú krízu, keď sa rodí málo detí a pôvodné európske populácie sú pod tlakom prisťahovalcov, často z civilizačne nekompatibilných častí sveta. Pozná chicagska škola myslenia, ktorá sa zrodila na vašej univerzite, ekonomickú odpoveď na tento demografický problém?
To samo osebe nie je žiadny veľký problém. Ľudia majú toľko detí, koľko chcú. Akurát systémy sociálneho štátu, ako priebežný systém dôchodkového sporenia, sa v dôsledku demografického vývoja stávajú nefinancovateľnými. Podľa našej školy je ideálny spôsob sporenia na dôchodok dobrovoľný. Človek si má sám sporiť na dôchodok a mať nad ním plnú kontrolu. Samozrejme, aj dobrovoľný systém by mal mať minimálnu záchrannú sieť.
.vašej škole sa vyčíta ekonomický redukcionizmus. Teda že absolutizujete ekonomický pohľad na nejaký problém, ktorý má aj iné rozmery, a tým redukujete realitu. Napokon aj demografický úpadok Európy ste práve označili za problém iba v súvislosti s udržateľnosťou dôchodkového systému…
S touto výčitkou nesúhlasím. Pohľad ekonóma by sa mal obmedziť na ekonómiu. Chicagska ekonomická škola sa usiluje nájsť najlepšie ekonomické riešenie daného problému bez ohľadu na to, aká je politická situácia, či je to politicky schodné, alebo neschodné.
.sám fakt vymierania ľudí v Európe teda nie je problémom?
Z ekonomického pohľadu nie, dokonca má výhody z hľadiska životného prostredia. Nezabúdajme na to, že potrebujeme čoraz menej ľudí, aby sme boli schopní uspokojiť naše základné potreby. Ešte pred 150 rokmi 90 percent Američanov pracovalo v poľnohospodárstve, dnes asi dve percentá. Ďalších zopár percent potrebujeme na to, aby sme mali kde bývať a čo si obliecť a väčšina zvyšku sú služby. V znižovaní populácie nevidím zásadný problém.
.ani v jej starnutí?
Nie vtedy, ak si ľudia šetria na vlastný dôchodok. Celý tento problém s priebežným dôchodkovým systémom začal v roku 1889 Bismarck, ktorý stanovil vek odchodu do dôchodku na 70 rokov. Vždy sa môžeme vrátiť tam, kde začal on. Pritom to bolo v čase, keď sa ľudia dožívali menej a populácia rástla, takže vtedy to bol ľahko udržateľný systém. Nie však dnes, keď populácia nerastie. Preto treba zmeniť systém.
.milton Friedman takmer pred piatimi rokmi predpovedal, že euro v budúcom desaťročí skolabuje. To sa však zatiaľ vôbec nepotvrdzuje. Vidíme, že euro sa stáva vedľa dolára rešpektovanou menou, s ktorou obchoduje čoraz viac krajín. Ako vidíte budúcnosť eura?
Európska menová únia naozaj nezodpovedá teoretickému ideálu optimálnej menovej únie, pretože v nej nie sú dostatočne flexibilné mzdy ani ceny a vnútorná mobilita ľudí nie je taká rozsiahla, aby mohla vyrovnať všetky asymetrické šoky v rámci regiónu. Tým, že sa tieto krajiny napriek všetkej nedokonalosti spojili, vytvára sa tlak na to, aby sa raz podmienky optimálnej menovej únie splnili. Takže som eurooptimista.
.podporujete teda vstup Slovenska do eurozóny?
Áno, i keď určite existujú nevýhody. Slovensko stratí suverenitu v monetárnej politike, stratí pružnosť výmenného kurzu, čím sa zbaví istých ochranných mechanizmov. Je teda dosť možné, že krátkodobo porastie inflácia. Na druhej strane však padnú ďalšie bariéry pre voľný trh. Vstupom do eurozóny sa zintenzívni konkurencia medzi slovenskými a zahraničnými firmami, budú viac súťažiť na domácich aj zahraničných trhoch. To by malo byť pre slovenské firmy aj spotrebiteľov dlhodobo veľmi prospešné. Samozrejme, predpokladom tohto pozitíva je, aby aj zvyšok eurozóny mal kvalitný slobodný trh, čo zatiaľ úplne neplatí. Avšak každá krajina, ktorá sa pripojí k eurozóne, vyvinie dodatočný tlak, aby sa v eurozóne vyvinulo konkurencieschopnejšie prostredie.
.ale nie je možný aj opak, teda nie, že nové členské krajiny pohnú tie staré k väčšiemu liberalizmu, ale že Francúzsko a Nemecko nás popoženie k ich väčšiemu socializmu?
Dúfam, že nie. Myslím, že je povinnosťou nových členských štátov, aby urobili veľa pre transformáciu sociálneho štátu a bruselskej byrokracie.
.ekonómovia sa všeobecne v kritike európskeho sociálneho štátu zhodujú. Dá sa povedať, že ak v 50. – 60. rokoch vládol ekonomickej vede keynesianizmus, dnes sa berie za axiómu, že slobodný trh je najlepším riešením pre ekonomické problémy?
Áno. Trh je dnes mainstream. Ekonómovia skúmajú vlastnosti trhu a, samozrejme, aj jeho zlyhania. Zaoberajú sa asymetrickými informáciami či rizikami, ktoré sa nedajú poistiť. Sú to však už len drobné úpravy niečoho, čo je v centre pozornosti, a to je trh.
.do popredia sa však dostáva aj takzvaný „mäkký paternalizmus“, v ktorého rámci mnohí ekonómovia podporujú také zásahy štátu do trhu, ktoré vedú ľudí k lepšiemu správaniu. S týmto nemá chicagská škola vážny problém?
Naša škola je známa tým, že je otvorená rôznorodým názorom. Ak spomínate „mäkký paternalizmus“, jedným z jeho hlavných predstaviteľov je môj kolega Richard Thaler. Presnejšie povedané, Thaler obhajuje „libertárny paternalizmus“, ktorý oproti svojmu mäkkému menovcovi prenecháva ľuďom viac slobody. Ide o naťuknutie na správnu voľbu pri takých zložitých veciach, ako je sporenie na dôchodok. Thaler hovorí, že štát by mal dať ľuďom signál, aké riešenie je pre nich najlepšie, tak ako to vyplýva z najnovších vedeckých štúdií. To je podľa mňa úplne v poriadku. Hoci Milton Friedman by to možno označil za arogantné.
.kde je hranica tohto paternalizmu? Pre ľudí je určite objektívne lepšie, aby neboli obézni alebo nefajčili. Môže teda štát naviesť ľudí na zdravší životný štýl tým, že viac zdaní potraviny s vyšším obsahom cukru či tuku alebo zakáže fajčiť na verejnosti?
Pozor, tu už hovoríme o niečom, čo nie je dobrovoľné. To určite nie je z kategórie libertárneho paternalizmu, ktorý obhajuje Thaler. Ten necháva ľuďom plnú slobodu konečného rozhodovania, len ich chce lepšie informovať.
.v 20. storočí bola možno najväčšou ranou pre kapitalizmus veľká hospodárska kríza v 30. rokoch, ktorá sa začala chybami na akciovom trhu. Teraz boli najmä v USA problémy na trhu s nehnuteľnosťami. Nehrozí opäť nejaký čierny štvrtok?
Myslím, že nie. Oproti kríze z 30. rokov je toto iba taká „krízička“. Iste, krízu 30. rokov zapríčinil aj pád akciových trhov, ale bola zvýraznená tým, že desať rokov predtým sa veľmi zdvihol protekcionizmus. Aj preto chýbala pružnosť, aby sa ten akciový šok zvládol. Dnes tu tá pružnosť je. Do budúcnosti nemám obavy, myslím si, že trhy sa budú ďalej rozvíjať.
.donekonečna?
To určite nie. Existuje istá maximálna miera globalizácie, čo je ideálny teoretický svet, keď každá krajina s každou voľne obchoduje bez akýchkoľvek bariér. Keď sa dosiahne tento stav, tak sa globalizácia skončí. To má celkom zaujímavé implikácie. Vieme, ako v poslednom čase klesá dolár a napriek tomu v USA dramaticky nerastie inflácia. Jedným z dôvodov, prečo sa inflácia nezvyšuje, je práve globalizácia. Ten benefit sa však raz musí stratiť.
.cesta k čoraz väčšej globalizácii je nezvratná…?
Asi nie, vždy bude tlak, aby sa svet vrátil trochu naspäť. Nemyslím si, že stopercentne slobodné trhy sú spôsobom, akým by mala spoločnosť fungovať. Slobodný trh totiž vyvoláva veľa stresu, núti vás, aby ste sa naháňali za ostatnými, aby ste boli úspešní. Ľudstvo si môže dovoliť využiť nadbytok z kapitalizmu rôznymi spôsobmi. Napríklad si môže povedať: využime časť nadbytku na to, aby sme si zmiernili stres v živote. Zaveďme trošku viac z toho sociálneho štátu, obmedzme trochu konkurenciu, nepracujme 60, ale 50 hodín týždenne.
.takto sa rozhodli Európania…
Áno, ale zdá sa, že to nie je udržateľné, lebo iné štáty, ako USA alebo Čína to tak nerobia a napredujú o dosť rýchlejšie.
.myslíte si, že napriek súčasnému zaostávaniu Európy sa budú USA dlhodobo práve z dôvodu znižovania stresu približovať viac k Európe než naopak?
To neviem. Ale nečudoval by som sa, keby raz nejaký demokrat navrhol zavedenie osemtýždňovej dovolenky.
.ste profesor s definitívou v mladom veku, aké sú vaše ďalšie ambície?
Tu vás sklamem. Nemám konkrétne dlhodobé ambície. Moja súčasná práca ma baví a snažím sa jej plne venovať.
.keby ste dostali lukratívnu ponuku z Wall Street, nerozmýšľali by ste nad zmenou?
To by musela byť neuveriteľne lukratívna ponuka. Univerzity si uvedomujú, že čelia tlaku, a preto sa snažia vytvárať pre profesorov také podmienky, aby neodchádzali. A v tom sa im celkom darí, či už zvyšovaním platov alebo znižovaním vyučovacích povinností.
.keby bola ponuka, neprišli by ste k nám robiť ministra financií?
(Smiech). Na Slovensku sú ľudia, ktorí slovenským problémom rozumejú lepšie, lebo tu žijú. Nič také teda v pláne nemám.
Ľuboš Pástor sa narodil v roku 1974 v Košiciach. Vo svojich žiackych rokoch zvíťazil v niekoľkých súťažiach šachu a matematiky. Absolvoval Fakultu manažmentu Univerzity Komenského a PhD. program na Wharton School, University of Pennsylvania. Za tému dizertačnej práce si zvolil optimálny výber portfólia. Jeho práca vyšla v Journal of Finance a vďaka nej dostal ponuku učiť na viacerých amerických univerzitách. Vybral si Chicagsku univerzitu, kde učí od roku 1999. Po docentúre v roku 2003 tu získal aj titul profesora v roku 2005. Je ženatý, má dve deti.
Rozhovor bol publikovaný v týždenníku .týždeň 2/2008 dňa 7. januára 2008.
Dňa 17. decembra 2007 prednášal Ľuboš Pástor v Bratislave na pozvanie KI v rámci cyklu prednášok CEQLS na tému Chicagská ekonomická škola a jej význam pre súčasnosť. Abstrakt prednášky a prezentáciu Ľuboša Pástora nájdete tu.
