V júni tohto roku, teda v čase, keď prezident Ivan Gašparovič uvítal na návšteve Slovenska prezidenta komunistickej Čínskej ľudovej republiky Chu Ťin-tchaa, uskutočnila Európska komisia ďalší zo série prieskumov verejnej mienky Eurobarometer, v ktorom sa prvýkrát pýtala občanov členských krajín Európskej únie (EÚ) na ich názor na postavenie ľudských práv v zahraničnej politike EÚ.
V čase, keď neznámi čínski „Men in Black“ napádali pred prezidentským palácom (a pred očami nečinnej slovenskej polície – viac tu) skupinu slovenských občanov s transparentmi upozorňujúcimi na porušovanie ľudských práv v Číne, iná, zo sociologického hľadiska reprezentatívna vzorka slovenských občanov, vyjadrila svoj názor na otázku ľudských práv v prieskume. A to názor, ktorý je odlišný od názoru občanov žijúcich v krajinách s dlhodobejšou tradíciou demokracie, ľudských práv a občianskych slobôd.
Slobodu prejavu si nevážime
Respondenti si mali vybrať tri oblasti týkajúce sa ľudských práv, ktoré by podľa nich mali byť najdôležitejšie pre zahraničnú politiku EÚ. Slováci, podobne ako občania iných členských krajín EÚ, si najčastejšie vyberali ekonomické a sociálne práva, boj proti obchodovaniu s ľuďmi a práva detí. Rozdiel bol iba v poradí a v dôraze na jednotlivé oblasti. Kým v celoeurópskom priemere najviac respondentov za prioritu označilo práva detí, na Slovensku to boli ekonomické a sociálne práva. Tie by mali byť prioritou zahraničnej politiky EÚ podľa 55% slovenských respondentov. Iba v Lotyšsku sa k tomuto názoru priklonilo viac respondentov (58%), v celoeurópskom priemere to bolo 33%.
Výrazný rozdiel bol aj v názoroch slovenských občanov a občanov iných členských krajín EÚ na slobodu prejavu. Tá by mala byť prioritou zahraničnej politiky EÚ podľa 30% respondentov v celoeurópskom priemere, zatiaľ čo u nás ju za prioritu považovalo iba 19%. Kým v priemere sa v EÚ sloboda prejavu umiestnila na štvrtom mieste, na Slovensku bola až na šiestom.
Pre porovnanie, v Česku si slobodu prejavu vybralo 27% a v Dánsku dokonca rovná polovica respondentov (čo je najviac v EÚ, nasleduje Veľká Británia so 44% a Švédsko so 43%). Pokiaľ ide o Dánsko, nie je to náhoda. V súvislosti s publikovaním karikatúr proroka Mohameda v dánskych novinách Jyllands-Posten v roku 2005 došlo k snahám islamských radikálov obmedziť slobodu prejavu a potrestať Dánsko za to, že tamojšia vláda odmietla zasahovať do slobody tlače.
Podporuje EÚ ľudské práva vo svete?
Respondenti tiež odpovedali na otázku, či EÚ podľa nich robí priveľa, primerane alebo nie dosť v oblasti podpory a presadzovania ľudských práv vo svete. Tu sa názory slovenských občanov ešte výraznejšie odlišovali od európskeho priemeru. Slovensko sa ocitlo na prvom mieste rebríčka, keďže až dve tretiny respondentov si myslí, že EÚ pôsobí v oblasti podpory a presadzovania ľudských práv vo svete primerane, kým v celoeurópskom priemere si to myslí iba 37% respondentov. Za Slovenskom nasledujú Estónsko (54%) a Česko s Maďarskom (49%). Na opačnom konci je Švédsko, v ktorom si iba 21% opýtaných myslí, že EÚ pôsobí v oblasti podpory a presadzovania ľudských práv vo svete primerane, a Francúzsko, kde takýto názor vyjadrilo 26% respondentov.
Tieto čísla môžeme spochybniť argumentom, že veľa ľudí ani nevie, čo vlastne EÚ v rámci svojej zahraničnej politiky v oblasti ľudských práv robí. A samotný prieskum Eurobarometer im v tomto smere dáva za pravdu. Na otázku, ako sa cítia byť informovaní o činnostiach, ktoré EÚ podniká na ochranu ľudských práv vo svete, totiž 66% slovenských respondentov odpovedalo, že nie sú veľmi dobre informovaní, prípadne vôbec nie sú informovaní. V rámci celej EÚ takto odpovedalo až 70% respondentov.
Prieskum ukázal, že občania SR, podobne ako občania ostatných členských krajín EÚ, majú určité predstavy a názory týkajúce sa postavenia témy ľudských práv v zahraničnej politike EÚ. Do akej miery tieto predstavy korešpondujú so skutočnosťou?
EÚ je združením výlučne demokratických štátov, v ktorých sa uplatňuje vláda zákona, a ktoré v ústavách a zákonoch zaručujú svojim občanom široký okruh ľudských práv a občianskych slobôd. Je preto prirodzené, že od takéhoto združenia očakávame, že bude hodnoty demokracie, vlády zákona a ochranu ľudských práv a občianskych slobôd presadzovať aj mimo svojho územia.
Najviditeľnejšie je to vo vzťahu ku krajinám, ktoré sa uchádzajú o členstvo v EÚ. Zažili sme to aj my v roku 1997, keď bolo Slovensko (právom) označené za krajinu, ktorá nespĺňa politickú časť kodanských kritérií (demokracia, ľudské práva, rešpektovanie práv menšín a právny štát). Ale aj voči ostatným krajinám, ktoré majú problémy s dodržiavaním ľudských práv, sa EÚ snaží vystupovať ako ich zástanca. Pričom dôraz kladie predovšetkým na „soft power“. Niekedy až príliš „soft.“
EÚ a Čína
Najväčšou krajinou na svete, ktorá systematicky porušuje ľudské práva, je Čína. Nedávno na pôde Európskej komisie prijali delegáciu z Číny vedenú prvým podpredsedom Národnej agentúry pre rozvoj a reformy Du Yingom. Komisár pre regionálnu politiku Paweł Sameckim pred stretnutím vyhlásil: „Dialóg o regionálnej politike je jedným z najúspešnejších aspektov spolupráce v rámci politického dialógu medzi EÚ a Čínou.“ S tým sa nedá nesúhlasiť. V porovnaní s dialógom o ľudských právach v Číne musí byť čokoľvek považované za úspech. Vyhlásenie komisára, že „pri riešení problémov regionálnej politiky sa stále ešte máme jeden od druhého veľa čo učiť,“ však vyvoláva nepríjemné pocity. Dúfam, že pán komisár sa nechce učiť i to, ako komunistická Čína rieši regionálnu politiku napríklad v Tibete.
Združenie krajín, ktoré samé seba považuje za najväčší priestor demokracie na svete, ako i za lídra v dodržiavaní, presadzovaní a dokonca rozširovaní ľudských práv, by sa malo viac ako regionálnej politike v Číne venovať otázke ľudských práv v tejto komunistickej diktatúre.
EÚ a Kuba
EÚ sa v nedávnej minulosti nevyznamenala ani v prípade Kuby. V roku 1996 síce Rada EÚ prijala dokument nazvaný Spoločná pozícia týkajúca sa Kuby, v úvode ktorého sa píše: „Cieľom Európskej únie v rámci jej vzťahov s Kubou je podporiť proces prechodu na pluralitnú demokraciu a rešpektovanie ľudských práv a základných slobôd.“ V praxi však toho EÚ veľa neurobila. „Nakoplo“ ju až pozatýkanie 75 kubánskych občianskych aktivistov v roku 2003. EÚ následne prijala diplomatické sankcie voči Kube (nie však obchodnú blokádu), ale už v roku 2005 ich pozastavila, a to napriek tomu, že takmer všetci zatknutí disidenti boli naďalej vo väzení.
V júni 2008 Rada EÚ rozhodla o uvoľnení opatrení z roku 2003 s cieľom „presadzovať komplexný politický dialóg s kubánskou vládou s nádejou, že povzbudí kubánsku vládu aby prijala európsky pohľad na demokraciu, univerzálne ľudské práva a základné slobody.“ Ako však v máji tohto roku upozornila sieť európskych mimovládnych organizácií Europe-Cuba NGO Network, od zrušenia diplomatických sankcií v júni 2008 sa ani jedna vysokopostavená delegácia z EÚ nestretla s členmi pro-demokratického hnutia alebo nezávislej kubánskej občianskej spoločnosti. Európskej komisii zrejme do „komplexného politického dialógu“ nezapadli. Mimochodom, proti zrušeniu diplomatických sankcií vystupovali z členských krajín EÚ aktívne iba Česko a Švédsko.
Napriek tomu, že na Kube nedošlo k zlepšeniu v oblasti dodržiavania ľudských práv, Európska komisia chce investovať milióny eur do rozvojovej pomoci na Kube. Reálne hrozí, že značná časť týchto peňazí skončí v inštitúciách zriadených a riadených komunistickou diktatúrou.
Spomenuli sme len pár príkladov toho, čo EÚ v rámci svojej zahraničnej politiky robí a čo nerobí v oblasti ľudských práv. Zdá sa, že podobne ako v pohľade na iné politiky, majú i v tomto prípade slovenskí občania – na rozdiel napríklad od takých Dánov alebo Švédov – neprimerane zidealizovaný pohľad na EÚ.
Autor je analytik KI a autor národnej správy o výsledkoch prieskumu Eurobarometer za SR.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 10/2009.
