Demokratický svet a najmä demokratická Európa opäť rieši, čo s Bieloruskom a jeho prezidentom Alexandrom Lukašenkom. Človek, ktorý si vyslúžil prezývku posledný európsky diktátor, totiž opäť všetkých vodil za nos.
Nezávislé prieskumy verejnej mienky ukázali, že Lukašenko by minuloročné decembrové prezidentské voľby vyhral aj bez ich manipulácie. Ale ktorý diktátor by nechal víťazstvo vo voľbách na náhodu? A ako by to vyzeralo, keby získal vo voľbách o desať alebo dvadsať percent menej ako pred piatimi rokmi? A tak sa Lukašenko zariadil podľa hesla „nie je podstatné kto volí, ale kto spočítava hlasy“. O pochybných praktikách pri spočítavaní hlasov podali podrobné správy desiatky medzinárodných pozorovateľov. Kriticky sa k priebehu volieb vyjadrila aj Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE). A tak Lukašenko misiu OBSE hneď po voľbách vypovedal z krajiny.
Tristné déjà vu
Človek dlhodobo sledujúci bieloruskú politiku musí mať pocit viacnásobného déjà vu. Európska únia v odpovedi na zmanipulované voľby a následný zásah proti demonštrujúcej opozícii a uväznenie jej predstaviteľov uvalila na Lukašenka a ďalších predstaviteľov jeho režimu zákaz cestovania do EÚ. Stalo sa tak už štvrtýkrát za posledných trinásť rokov. Keď sa tak stalo prvýkrát v roku 1998, Lukašenko obvinil „Západ“ z konšpirácie proti Bielorusku (teda proti nemu). Druhýkrát sa stal Lukašenko v EÚ persona non grata v novembri 2002, keď z krajiny vypovedal misiu OBSE. Tretíkrát sa pred Lukašenkom uzavreli hranice EÚ v apríli 2006 po zmanipulovaných prezidentských voľbách a zatknutí predstaviteľov opozície.
Do Európy sa Lukašenko oficiálne dostal až v apríli 2009, keďže sme mu v EÚ opätovne otvorili dvere ako „odmenu“ za to, že prepustil časť väznených aktivistov. Paradoxne sa tak stalo mesiac po zmanipulovaných parlamentných voľbách. Zvláštna je logika EÚ. Lukašenko zmanipuluje prezidentské voľby – zakážeme mu vstup. Lukašenko zmanipuluje voľby do parlamentu – povolíme mu vstup.
EÚ na smiech
To, čo sa dialo v decembri 2010 počas a po voľbách naznačuje, že Lukašenkovi až tak na cestovaní do EÚ nezáleží. V roku 2002 tajne navštívil Rakúsko nie ako prezident Bieloruska ale ako prezident Bieloruského olympijského výboru. Lukašenkovi je EÚ jednoducho na smiech. Chvíľu sa tvári, že je pripravený „liberalizovať“ a „demokratizovať“, ale keď ide do tuhého, bez mihnutia oka zmanipuluje voľby a dá pozatvárať desiatky predstaviteľov opozície vrátane svojich prezidentských protikandidátov. A ďalších päť rokov môže hrať s EÚ hru na prepúšťanie politických väzňov a rokovanie o tom, čo mu únia ponúkne, keď dovolí opozícii aspoň trochu dýchať.
Platí heslo, že s teroristami sa nevyjednáva. Zrejme by sa malo uplatňovať aj v prípade diktátorov. Málokedy sa diktátori vďaka vyjednávaniu vzdajú moci. Mnohí, podobne ako Lukašenko, desaťročia úspešne hrajú s demokratickými krajinami hru na „reformy“. Situácia z decembra 2010 sa totiž až tak veľmi neodlišuje od situácie spred piatich rokov. To len niektorí európski politici a analytici uverili, že Lukašenko sa zmenil a bude ochotný postupne sa vzdať svojej absolútnej moci. Mnohí z nich sa teraz tvária, akoby zásah moci do priebehu volieb a zásah proti opozícii po oznámení ich výsledkov bol nečakaný. A čo iné čakali od posledného európskeho diktátora, ktorý vládne svojej krajine pevnou rukou od roku 1994?
V šachu?
Európski ministri zahraničných vecí koncom januára 2011 odsúhlasili ďalší zákaz cestovania prezidenta Lukašenka a ďalších vysokých predstaviteľov Bieloruska do EÚ, ako aj zmrazenie ich vkladov v európskych bankách. A tvária sa, akí sú tvrdí a zásadoví. Smiešne a trápne. Je čas prijať tvrdšie ekonomické sankcie. Lenže na to už nie je „politická vôľa“.
Oficiálne sa argumentuje tým, že sankcie by postihli predovšetkým obyčajných ľudí. To je pravdepodobné. Sloboda niečo stojí. Ak niekto dostane slobodu zadarmo, zvyčajne si ju neváži. V skutočnosti je za nevôľou k sankciám záujem viacerých krajín a niektorých podnikateľských kruhov zúčastniť sa na privatizácii, ktorá v Bielorusku môže prebehnúť (a vlastne už prebieha) ešte pred pádom Lukašenkovho režimu. Ďalším dôvodom je obava z ohrozenia dodávok ropy a plynu, ktoré do EÚ tečú aj cez Bielorusko. Lukašenko skrátka niektoré európske krajiny drží v šachu.
Späť k hodnotám
Zástancovia európskej integrácie tvrdia, že jedným z problémov Európy je, že v oblasti zahraničnej politiky nehovorí jednotným jazykom a preto je potrebné vytvorenie nových byrokratických diplomatických štruktúr. To je omyl. Problémom EÚ je to, že nie je v oblasti zahraničnej politiky dostatočne zásadová. A na tom žiadna „európska služba pre vonkajšiu činnosť“ na čele s bezzásadovou političkou bez politickej podpory a demokratickej legitimity nič nezmení.
Európske krajiny sa pri svojej zahraničnej politike musia v prvom rade vrátiť k zásadám a k svojej podstate – demokracii, občianskym slobodám a panstvu práva. Z týchto hodnôt musí vychádzať zahraničná politika krajín, ktoré tieto hodnoty majú zakotvené vo svojich ústavách. Ak to nespravia, história sa bude opakovať. Lukašenko po čase opäť prepustí predstaviteľov opozície z väzenia. EÚ mu zruší zákaz vstupu. A po nasledujúcich zmanipulovaných voľbách v roku 2015 budú analytici opäť vyjadrovať prekvapenie nad konaním diktátora a Európska rada na Lukašenka opäť uvalí zákaz cestovania do EÚ.
Autor je analytik KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 02/2011.
