Človek dnes síce žije v omnoho väčšej miere vo viacerých identitách, ale ani dnes nežije tak, že by sa v prospech jednej identity zriekal inej.
Ulrich Beck a Anthony Giddens hovoria v prvej vete svojej úvahy o budúcnosti Európskej únie Na troskách už nikdy nič nevystaviame (Fórum, 8. 10. 2005), že návrh európskej ústavy je mŕtvy. To je od zástancov európskej ústavy pokrok. Väčšina ľudí, na ktorých sa obaja autori obracajú, sa totiž tvári, že sa nič nestalo, že francúzske a holandské referendum treba nechať uležať a potom sa opäť vrátiť ku každodennému poriadku.
Z tohoto hľadiska možno oceniť ich triezvy prístup a názor, že by sme si nemali mýliť Európsku úniu s “neukončeným federálnym štátom” a že Európa nemôže byť postavená na troskách národov. To svedčí na rozdiel od vierozviestov Európy bez národov o historickom realizme Ulricha Becka a Anthonyho Giddensa, ktorí si uvedomujú, že Európa sa vyvíjala v posledných dvoch storočiach v dobrom i zlom vo forme národných štátov a že tento vývoj nemožno umelo prerušiť a nahradiť konštruktom európskeho občianstva a štátu. Dejiny totiž spoľahlivo ukazujú, ako sa končia pokusy, ktoré sa neopierajú o historickú skúsenosť, ale o ilúzie utopických experimentátorov.
Z tohoto hľadiska je celkom charakteristické, že dnešný nacionalizmus sa rodí v Európe práve v krajinách pyšných na svoju multikulturalitu.
Skúsenosť neplatí?
Veľká väčšina ľudí, aj keď je otvorená podnetom z iných kultúr, žije stále na jednom mieste, v jednom jazyku, v jednej kultúrnej a národnej identite a je ochotná migrantov akceptovať, ak sú migranti pripravení nielen si vo svojich enklávach pestovať pôvodnú identitu, ale prijať aj identitu nového domova.
Oproti multikultúrnej ideológii je preto oveľa užitočnejšie držať sa reálnej skúsenosti. Tá hovorí, že človek dnes síce žije na rozdiel od minulosti v omnoho väčšej miere vo viacerých identitách, v osobnej, lokálnej, regionálnej, národnej i nadnárodnej, ale ani dnes nežije tak, že by sa v prospech jednej identity zriekal inej. Aj dnes preňho tvorí príslušnosť k národu základný rámec kolektívnej identity, hoci ju nemusí každodenne potvrdzovať či utvrdzovať.
Výklad, že sa pre európsky mier treba národnej identity vzdať, odporuje reálnej skúsenosti. Dve posledné vojny neboli dôsledkami uplatňovania národných identít, ale vznikli tam, kde sa národné identity potláčali a popierali aj vtedy, keď sa chápali totalitne, alebo sa totalitná národná idea nahrádzala rovnako totalitnou ideou rasy, triedy či masy.
Vo svete vzniká v poslednom čase na rozdiel od tradičnej emigrácie skupina nových migrantov, trvale pendlujúcich medzi viacerými miestami a krajinami a s ňou nová forma hybridnej identity. Je to skupina početne malá, hoci mienkotvorne významná a aj ona si väčšinovo uchováva dvojdomý pocit identity s miestom, z ktorého pochádza a s miestami, na ktorých prebýva.
Kameň úrazu
Všetko by bolo v poriadku, keby vo svojej úvahe neurobili Ulrich Beck s Anthony Giddensom salto mortale a neprihlásili sa k “novej” ústave. Nevedno však, čo by malo byť jej obsahom. Nikto to nevie definovať a preto to môže byť len všeobjímajúci dokument, ak si odmyslíme zjavné mocenské nároky, na základe ktorých “by sa Európska únia mohla stať jedným z najdôležitejších aktérov globálnej scény dvadsiateho prvého storočia, ak nie najdôležitejším”.
Práve mocenské nároky, ktorými je presiaknutý celý Beckov a Giddensov text, však vedú k vnútornej rozporuplnosti ich článku. Myšlienka Európskej únie vznikla po druhej svetovej vojne. Bola to dobrá myšlienka, pokým smerovala k hospodárskej únii. Až neskôr pod vplyvom narastajúcej bruselskej byrokracie si začala nárokovať väčšie práva ako ekonomické, predovšetkým politické. Akonáhle sa však začali rozširovať politické práva Európskej únie, viedlo to k tvorbe dokumentov, ktoré si začali robiť ústavné nároky, platné len v jednom štáte.
V súvislosti s rozširovaním Európskej únie vzniklo perpetuum mobile, podľa ktorého malo platiť: čím väčšie rozširovanie, tým vyššia miera integrácie, čím vyššia miera integrácia, tým väčšia potreba všeobecne záväzného dokumentu s vysokou mierou symbolickej hodnoty, takýmto textom je ústava, ktorá upravuje základné vzťahy – ale, a to je prekážka celého uvažovania – v jednom štáte. Tým sa totiž slučka uzatvára a stáva pascou.
Tu vzniká zjavné Beckovo a Giddensovo vnútorné protirečenie. Ak rešpektujú demokratickú legitimitu národných štátov, a zároveň odmietajú európsku štátnosť, nemôžu neodmietnuť ústavu, ktorá v sebe vždy obsahuje vlastnosti štátnosti.
Základný európsky zákon má oficiálne 488 článkov, 12 dodatkov. Je veľmi komplikovaný, stráviteľný možno len pre odborníkov a úradníkov. Text je veľmi často všeobecný v pojmosloví a názvosloví a môže sa stať, že prijmeme niečo všeobecné, čo nebudeme vedieť naplniť a jednoducho to nebudeme dodržiavať. V Európe, ale fakticky na celom svete sa okrem toho začína diktatúra sudcov, z čoho vzniká nárok na veľké práva Európskeho súdneho dvora, ktorý by mal ústavu vysvetľovať, dokonca proti vôli jednotlivých európskych štátov, proti ich ústavným súdom.
Ulrich Beck s Anthonym Giddensom akoby chceli štátnosť bez štátu: už dnes však existuje spoločné územie, menová únia, vytvára sa nová spoločná zahraničná politika, vzniká jednotná legislatíva, základným princípom Európskej únie je prednosť jej práva pred právom národných štátov, Európsky súdny dvor v Luxemburgu môže dôjsť k záveru nad rámec ústav jednotlivých národných štátov. Tu vzniká živná pôda pre konflikty, zatiaľ sa to obchádza pojmami ako vzájomná kooperácia, ale reálny fakt je, že európske právo má dnes prednosť pred národným. Je už napríklad aj európsky zatýkací rozkaz a v rámci boja proti terorizmu sa môžu vydávať občania jednotlivých štátov.
Sen s ručením obmedzeným
Vnútorné rozpory Beckovho a Giddensovho uvažovania vidno najlepšie na nespojiteľnosti predstavy dynamickej ekonomiky s tradičným sociálnym štátom prerozdeľovania. Tento model krachuje v Nemecku a vo Francúzsku. Nemožno harmonizovať a zvyšovať dane, a zároveň si myslieť, že to podporuje slobodnú súťaž a povedie k rastu ekonomiky. Je pohodlné mať 35-hodinový pracovný týždeň, ale pri obmedzenom počte pracovných dní sa potom nemožno porovnávať s tými, čo pracujú 45 hodín týždenne. Je pekné hovoriť o práve na prácu, keď ho nemožno zaručiť. Je príjemné snívať o vzdelanosti, keď sa na ňu zároveň redukujú finančné zdroje. Dobrá staroba je úžasná, ale spája sa s ňou aj starnutie Európy, nevyhnutnosť dovozu pracovných síl, imigrácia. Je to vlastne sen o európskej veľkosti s ručením obmedzeným.
Skúsenosť namiesto utópie
Najčastejšie sa kladú zle položené otázky, na ktoré potom nemožno dať uspokojivú odpoveď. Správne položená otázka by mala znieť tak, či má vôbec zmysel vytvoriť novú európsku ústavu. Treba jednoducho odpovedať, že ak nehovoríme o európskom štáte, zmysel to nemá. A pokiaľ sa týka Beckovho a Giddensovho strašiaka na malé stredoeurópske štáty, že si nebudú môcť uchovať suverenitu, netreba zabúdať, že na to slúži NATO, a nie Európska únia.
Tak ako netreba písať novú ústavu, netreba ani budovať novú Európsku úniu na troskách starej. Namiesto sna o veľkej Európe ako “najdôležitejšom aktérovi globálnej scény dvadsiateho prvého storočia” treba zmeniť dnešnú realitu zápecníckej Európy: dynamizovať ekonomiku, zefektívniť administratívu. Nevydávať prerozdeľovanie automaticky za solidaritu a vrátiť sa k ideám, z ktorých Európska únia vzišla: pochopiť ju ako historický priestor kultúry a vzdelanosti so spoločnou historickou pamäťou a súčasnou orientáciou, premeniť ju na skutočné hodnotové spoločenstvo, ktoré nepotrebuje smernice o cukre v rozsahu 25-tisíc slov, ale istotu v takých základných veciach ako: nezabiješ a nepokradneš. Presne o tom to je.
Ernest Valko (1953), právnik. Žije v Bratislave. V právnej praxi sa zameriava najmä na obchodné právo, právo cenných papierov, bankové právo, občianske právo, ústavné, pracovné a trestné právo. Bol prvým a jediným predsedom Federálneho ústavného súdu po novembri 1989.
Peter Zajac (1946), literárny vedec, prezident Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika. Žije v Bratislave. Je profesorom slavistiky na Humboldtovej univerzite v Berlíne a vedecký pracovník ÚSL SAV v Bratislave. Jeho poslednou knihou sú eseje Krajina bez sna.
Článok bol publikovaný v denníku SME, príloha Fórum, dňa 19. novembra 2005.
