Martin Kríž je stredoškolským učiteľom dejepisu a náuky o spoločnosti. Učil na viacerých gymnáziách po celom Slovensku. Istý čas pôsobil aj na Štátnom pedagogickom ústave, kde bol členom tímu pripravujúceho kurikulárnu reformu. Dlhodobo spolupracuje so spoločnosťou EXAM testing pri tvorbe testov z dejepisu a náuky o spoločnosti. Je tiež ekxterným spolupracovníkom Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika. Za Dobrú školu ho spovedal Vladimír Burjan.
Za tých zhruba šesť rokov, čo sa poznáme, ste vystriedali asi štyri školy. Čo je za tým? Robíte problémy?
To by sa bolo treba opýtať riaditeľov tých škôl. V skutočnosti som dvakrát menil pôsobisko preto, že sme sa ako rodina sťahovali (kvôli povolaniu mojej manželky). Obe tieto zmeny som musel vnútorne spracovať, lebo som opúšťal školy, kde som sa cítil dobre a dostávalo sa mi aj ocenenie a podpora zo strany vedenia. Zvyšné dve zmeny boli spôsobené asi naozaj tým, že som nevedel nájsť spoločnú reč s nadriadenými. Jeden z týchto odchodov súvisel aj s politickými turbulenciami – to keď som odchádzal resp. „bol odchádzaný” zo Štátneho pedagogického ústavu.
O našom školstve sa hovorí, že je veľmi unifikované. Vy ste mali možnosť porovnať viacero škôl, takpovediac „zvnútra“. Líšili sa navzájom? V čom predovšetkým?
Áno, myslím si, že tieto zmeny mi pomohli získať plastickejší obraz o tom, aké je naše gymnaziálne školstvo. Vždy je dobré mať možnosť pozrieť sa na veci z rôznych uhlov pohľadu. Školy, na ktorých som pôsobil, sa od seba líšili pomerne dosť. Zažil som veľké štátne gymnázium v krajskom meste, elitné neštátne gymnázium v Bratislave, malé vidiecke gymnázium na samom západe Slovenska a podobne malé gymnázium v Košickom kraji. Už len to, samozrejme, robí veľký rozdiel. Potreby a očakávania žiakov i prostredia, z ktorého pochádzajú, sú veľmi odlišné. A práve preto mi prekáža prílišná unifikácia školstva, lebo ani jednej z tých škôl štátna predstava o obsahu vzdelávania celkom nevyhovovala. Ale každej z iného dôvodu. Štát by mal ustúpiť do úzadia – definovať základné, jednotné minimum a zvyšok nechať na školy. Moja manželka si ma vždy cestou z východu na západ, keď prechádzame okresom Levoča, doberá vetou, ktorú som vyslovil ešte ako pracovník ŠPÚ: „Čo môžu úradníci v Bratislave vedieť o tom, čo sa potrebujú učiť deti v Spišskom Hrhove?“
V súčasnosti učíte (hoci iba na čiastočný úväzok) aj na cirkevnom gymnáziu. V čom je to iné ako na štátnej ne-cirkevnej škole?
Žiaľ, už neučím. Táto kapitola sa skončila, resp. prinajmenšom prerušila. Gymnázium C. S. Lewisa sa podľa mňa zásadne líši aj od väčšiny cirkevných škôl. Predovšetkým tým, že nie je uzavretým svetom, že je v kontakte s reálnym životom a v dobrom zmysle slova núti učiteľov, aby robili veci nie rutinne, ale vždy s ohľadom na potreby „klienta”. Toto sa v štátnej škole, kde je všetko zviazané rôznymi tabuľkami a smernicami, môže podariť iba veľmi ťažko. V tom je podľa mňa výhoda neštátnych škôl. Na druhej strane, učitelia sú zaťažení na hranici únosnosti a táto záťaž spôsobuje pomerne veľkú fluktuáciu v pedagogickom zbore.
Majú cirkevné školy vôbec opodstatnenie? Slovenčina, matematika či chémia sú predsa univerzálne a hodiny náboženstva môžu mať žiaci aj na štátnych školách. Čo poskytuje cirkevná škola navyše?
18. novembra 2009 som bol v Národnom divadle na jednom podujatí s Václavom Havlom a jeho slovenskými priateľmi. Bol to veľmi príjemný večer. Dve veci mi zostali v srdci hlbšie ako tie zvyšné. Jednou z nich bolo zamyslenie Václava Havla o tom, že morálka musí byť niekde ukotvená. V niečom, čo presahuje tento svet. A na to vraj treba dve veci: večnosť a nekonečnosť. Tu je asi hlavné poslanie cirkevných škôl, ktoré by mohlo byť zrozumiteľné aj sekulárnemu človeku – aby sme nezabudli poznávať a konať s ohľadom na večnosť a nekonečnosť.
Ako kresťan a učiteľ dejepisu dobre viete, že v histórii ľudstva bolo viacero momentov, kedy bolo správanie cirkvi prinajmenšom problematické. Ako sa na cirkevných školách na hodinách dejepisu preberajú križiacke vojny, upálenie Jána Husa či Giordana Bruna, 30-ročná vojna, protireformácia, mlčanie Vatikánu voči Hitlerovmu režimu a pod.?
Nemôžem hovoriť za všetky cirkevné školy. Ale ja osobne som neučil o týchto veciach inak na cirkevnej škole a inak na štátnej. Jediný rozdiel bol asi v tom, že keď som učil skupinu žiakov, z ktorých takmer všetci boli aktívni praktizujúci kresťania, tak som si dovolil malý teologický vhľad. Možno vás k tejto otázke inšpirovala častá predstava, že kresťania by sa radi prezentovali ako lepší ľudia než nekresťania, a preto môžu mať problém priznať si zlyhania. Podľa mňa sa kresťan odlišuje od nekresťana nie bezhriešnym životom, ale pokáním a vierou v zástupnú smrť Kristovu. Tieto témy by teda mohli byť príležitosťou na pokánie. To ale nemusí znamenať sypať si popol na hlavu, alebo odsudzovať tých, ktorí konali chybne. Niekedy sa dá pochopiť, niekedy odpustiť.
Naša dlhoročná spolupráca vzišla z toho, že sa nám veľmi páčili testové otázky z dejepisu a náuky o spoločnosti, ktoré ste pre EXAM vytvorili. Bolo z nich zrejmé, že dejepis pre vás nepredstavuje iba súhrn faktov, ale že žiakov vediete k hlbšiemu porozumeniu súvislostí. Nájsť takého dejepisára však nebolo ľahké. Čo si myslíte o tom, ako sa u nás žiaci zoznamujú s dejinami?
Ďakujem za tie slová. Čo povedať? Ťažko generalizovať. Ja som pôvodne dejepis nechcel študovať, lebo som neznášal bifľovanie zoznamov faktov. A ešte viac som neznášal bifľovanie poučení, ktoré z tých faktov plynuli a ktoré vymyslel niekto iný. Keby sa v roku 1992 bolo dalo na nejakej univerzite v ČSFR nastúpiť na odbor filozofia – matematika, dnes by som nebol dejepisárom. Doslova vyslobodením zo zakliateho zámku bol pre mňa až štvrtý ročník na VŠ. Vtedy som konečne stretol dvoch učiteľov, ktorí mi pomohli porozumieť, o čom je dejepis – tak, ako ste to sformulovali vo svojej otázke.
Ako sme na tom s učebnicami dejepisu a náuky o spoločnosti? Používate ich pri vyučovaní? Sú dobré?
Stručne a jasne: používam učebnice dejepisu pre ZŠ. Tie znesú prísne kritériá. Ostatné učebnice dejepisu a občianskej náuky nepoužívam, alebo len veľmi okrajovo.
Predpokladám, že kvôli reforme sa píšu nové učebnice dejepisu. Budú lepšie ako tie predošlé? A bolo vôbec potrebné písať nové učebnice?
Na túto otázku by som radšej neodpovedal – nechcem hodnotiť skôr, ako ich uvidím. Mal som v rukách zatiaľ len občiansku náuku pre 6. ročník ZŠ, ktorá nie je lepšia ani horšia ako tie predošlé. Bojím sa o dejepis, ale nechcem strašiť, kým neuvidím výsledok.
Je ťažké, ba priam nemožné, vyhnúť sa v takomto rozhovore téme školskej reformy. Podieľali ste sa nejako oficiálne na jej príprave?
31. januára 2008 som sa zúčastnil na rokovaní Ústrednej predmetovej komisie občianskej náuky. Povedali nám, že 13. februára 2008 chcú mať reformné štátne vzdelávacie programy na stole. Pritom komisii chýbalo viacero dôležitých vstupných dát, ako napríklad časová dotácia predmetu. Prítomný člen vedenia ŠPÚ na otázky odpovedal arogantne a podráždene. Na druhý deň som sa preto listom vzdal členstva v tejto komisii. Tým sa moja účasť na príprave tejto reformy skončila.
Svojho času ste boli pracovníkom Štátneho pedagogického ústavu, kde ste sa ako člen projektového tímu vedené-ho P. Černekom venovali príprave kurikulárnej reformy. Do akej miery vychádza súčasná reforma z myšlienok a materiálov, ktoré tento tím rozpracoval?
V mnohom prevzali terminológiu, ktorú sme používali aj my. Pokúsili sa prevziať aj niektoré myšlienky. Ale túto re-formu pripravili a riadia ľudia, ktorých nastavenie mysle je dosť odlišné od toho, ktoré sme mali my s P. Černekom, takže mnohé myšlienky nakoniec vyznievajú dosť odlišne. Na druhej strane mnohí ľudia z nášho tímu pracovali aj v Mikolajovom tíme, takže určité prvky sú zachované. Môj prevažujúci pocit je však smútok z toho, ako tvorcovia tejto reformy naložili s našou prácou.
V ostatnom čase ste mali niekoľko prednášok, v ktorých ste učiteľov inšpirovali, ako môžu využiť voľnosť poskytnutú školskými vzdelávacími programami. Čo by ste teda školám poradili ‒ ako s ňou majú naložiť?
Chcete odo mňa, aby som tri hodiny rozprávania zhrnul do niekoľkých viet. Ale dobre, tak aspoň jedna hlavná myšlienka. Fedor Gál povedal, že slobodu nám nikto nedá. Každý jej má len toľko, koľko si vezme. Moja najdôležitejšia rada školám znie: vezmite si toľko slobody, koľko dokážete uniesť. A nedajte sa odradiť ťarchou zodpovednosti. Tá k slobode patrí, nemožno na ňu zabúdať, ani pred ňou utekať.
Nedávno médiami prebehla správa, že v Austrálii úrady zakazujú učiteľom komunikáciu s vlastnými žiakmi na sociálnych sieťach typu Facebook. Spomenul som si pri tej správe na vás, pretože viem, že vy sa takejto komunikácii nevyhýbate. Nebojíte sa, že by to mohlo priniesť nejaké problémy?
Každá komunikácia môže priniesť problémy – Facebook, aj „face to face“. Snáď by som aj súhlasil s tým, že tá facebooková skrýva viac rizík. Ale možno je to tak, že sú to len iné, doteraz neznáme riziká – a preto sa ich viac bojíme. Ja vidím vo Facebooku okrem rizík aj príležitosti. Napríklad byť vnímaný aj ako človek – a to je veľká devíza. Devíza, ktorá je však vždy spojená aj so zvýšeným rizikom. Na Facebooku, rovnako ako mimo neho. Takže zatiaľ na sociálnych sieťach veselo „fičím“ a neprinieslo mi to žiadne vážnejšie problémy. Nevylučujem však, že časom zmením názor a dám protinožcom za pravdu.
Vďaka za zaujímavé rozprávanie.
Rozhovor bol publikovaný v občasníku Dobrá škola (č. 04, február 2010), ktorý vydáva spoločnosť EXAM testing.
