V parlamente leží návrh takzvaného vlasteneckého zákona z dielne Slovenskej národnej strany. Ak prejde, významne sa dotkne najmä škôl. “Najskôr musíme svoje vlastenectvo sami prijať a žiť ho – aby sme mladých ľudí viedli osobným príkladom,” myslí si v tejto súvislosti Martin Kríž, učiteľ na Gymnáziu v Gelnici, ktorý je zároveň dlhoročným spolupracníkom KI. Od roku 2004 sa podieľal na príprave a realizácii viacerých projektov vedúcich k reforme vzdelávania na Slovensku.
Možno vôbec vychovávať žiakov a študentov k vlastenectvu?
Deti a mládež možno vychovávať k čomukoľvek, aj k vlastenectvu. Otázka je, do akej miery bude výchova úspešná.
Čím by sa teda mala takáto výchova líšiť od pokusov vychovávať slovenských patriotov v minulosti, aby bola úspešná?
V zásade treba premyslieť dve veci: Po prvé: Ako chápať vlastenectvo, čo to vlastne znamená byť vlastencom? A, po druhé: Ako sa dnešné deti a mladí ľudia učia, čo alebo kto je pre nich dôveryhodný, akú formu výchovného pôsobenia akceptujú? Ak zistíme, že dnešné odpovede na tieto otázky sú iné ako v minulosti, nájdeme odpoveď na otázku, čo treba zmeniť vo výchove patriotov.
Pomohlo by spomínanej výchove, keby sa v školách pred vyučovaním hrala štátna hymna, ako to navrhol premiér Fico?
Keby to bolo v našom prostredí tradíciou, tak asi áno. Ale ak to má byť nejaká inovácia prichádzajúca ako pokyn “zhora”, treba sa pýtať, ako to mladí prijmú, aký účinok to vyvolá. Aby sme sa potom nečudovali, že majú deti zrazu z hymny “srandu”. Alebo že vnímajú vlastenectvo veľmi povrchne – ako úctu k symbolom, bez znalosti koreňov.
Periodicky sa ozývajú hlasy rozšíriť vyučovanie dejepisu v školách s dôrazom na národné dejiny. Čo si o tom myslíte?
To je otázka vzťahu kvality a kvantity. Keby som ja chcel zlepšiť akúkoľvek časť vzdelávania – či už je to chémia, matematika, dejepis, dopravná alebo vlastenecká výchova – nepýtal by som sa na šírku vyučovania, ale na jeho kvalitu. Čiže moja odpoveď je: radšej skvalitniť ako rozšíriť. A tu sa vraciame k prvej otázke: Čo to znamená skvalitniť? Čo je tým vlastenectvom, ku ktorému chceme vychovávať a ako to robiť, aby to fungovalo? Aby sme sa priblížili k odpovedi, treba predovšetkým podnietiť ľudí, a v tomto kontexte predovšetkým učiteľov, k premýšľaniu. Vládny príkaz to určite nevyrieši.
Ako teda dosiahnuť, aby mladý človek bol hrdý na svojich predkov, svoj národ, svoju vlasť?
Tu môžem ponúknuť svoj názor – práve ako podnet na premýšľanie. Myslím si, že je potrebné učiť ľudí odlišovať pýchu a hrdosť. Pýcha nie je vlastenectvo. Pýcha sa na iných pozerá zhora, snaží sa ich ponížiť. Má blízko k závisti, ktorá sa snaží pošliapať tých, ktorí nás prevyšujú. Pýcha i závisť často používajú ako zbraň lož. Pravé vlastenectvo sa spája s pravdou a láskou, ktorá víťazí nad lžou a nenávisťou. A ja by som k tomu ešte pridal: s pokorou, ktorá víťazí nad pýchou.
Čiže čo odporúčate?
Môj návrh je: Po prvé: Poznať pravdu, lebo pravda nás oslobodí. Pomenovať hrdinstvo hrdinstvom a zlyhanie zlyhaním. Po druhé: Mať v úcte tých, ktorí tu boli pred nami. Brať si príklad z toho dobrého a zo zlyhaní sa poučiť. Po tretie: V pokore iných považovať za hodnejších, ako seba – a nevyvyšovať sa nad nich. Dopriať iným to, čo by sme si želali my pre seba, keby sme boli v ich postavení.
Ako môže pri tom pomôcť moderná škola, rodina, cirkev, médiá?
Mali by učiť ľudí kriticky rozmýšľať a vo svojom každodennom živote stáť na hodnotách pravdy, lásky, úcty a pokory. Lebo hodnôt (i vlastenectva) treba mať plné srdce, nie plné ústa.
Už ste raz napísali, že prvým predpokladom vlasteneckej výchovy je vybudovať správne základy – proti pocitu ukrivdenosti postaviť vedomie hrdosti. Čo to konkrétne znamená?
Naučiť sa byť hrdí nielen na to, čo sme dokázali urobiť proti niekomu, ale aj na to, čo sme dokázali spolu s niekým alebo azda aj v službách niekoho. Vlastenectvom môže byť aj to, ak s Uhorskom nebudú žiaci (ako prvú asociáciu) spájať tisícročný útlak, ale skôr slávu banských miest, Academiu Istropolitana, Mateja Bela či marcové zákony z roku 1848.
Martin Kríž (35) študoval na Filozofickej fakulte UK v Bratislave odbor filozofia a história, učiteľstvo všeobecnovzdelávacích predmetov. Od roku 1997 bol učiteľom postupne na Gymnáziu Ľ. Štúra v Trenčíne, na Gymnáziu v Skalici a na Bilingválnom gymnáziu C. S. Lewisa v Bratislave.
V rokoch 2004 až 2007 pôsobil ako výskumno-vývojový pracovník v Štátnom pedagogickom ústave. Od septembra 2008 je jeho hlavným pôsobiskom Gymnázium v Gelnici. Okrem svojich učiteľských povinností pomáha viacerým školám tvoriť kvalitné školské vzdelávacie programy.
Rozhovor bol publikovaný v denníku Pravda dňa 24. novembra 2009.
