Pokrok nemožno zastaviť. Počas Francúzskej revolúcie hrozila za porušenie cenovej disciplíny gilotína, v časoch ficoizmu to bude maximálne pár rokov v kriminále. A to prešlo len niečo vyše dvoch storočí. Nápad spraviť zo zvyšovania cien v súvislosti so zavádzaním eura trestný čin je pomýlený od začiatku do konca. Prvý s ním verejne prišiel premiér Robert Fico a do legislatívnej podoby ho pretavilo ministerstvo spravodlivosti, ktoré pripravilo návrh novely Trestného zákona.
Omylom je už samotná snaha vlády regulovať ceny. Cena je výsledkom slobodnej dohody predávajúceho a kupujúceho, do ktorej sa štát nemá čo miešať. Cena závisí od ponuky a dopytu a zásahy štátu ju môžu iba deformovať. Niekedy sa však vlády napriek tomu snažia vstúpiť do cenotvorby, napríklad pri prirodzených monopoloch alebo v extrémnych situáciách, akou je trebárs vojnový stav. O monopoloch tu ťažko hovoriť – cenová regulácia sa spomína najmä v súvislosti s možným zvyšovaním cien potravín, medzi predajcami ktorých existuje dostatočne rozvinutá konkurencia.
Je nepochybné, že zavedenie eura bude mať svoje vážne negatíva. Predovšetkým bude jednotná mena posilňovať centralizačné tendencie v EÚ. Slovenská ekonomika príde o možnosť prostredníctvom kurzu koruny reagovať na odlišný ekonomický vývoj. Slovenskí občania prídu o možnosť, aby sa rast ekonomiky premietol do približovania ich životnej úrovne k úrovni vyspelejšej časti EÚ aj cez posilňovanie kurzu koruny. Dôsledkom bude iste aj vyššia inflácia. Ani tí najväčší eurokritici sa však neobávajú, žeby dôsledky zavedenia eura boli také závažné, aby vládu oprávňovali k opatreniam charakteristickým pre vojnové hospodárstvo počas napadnutia krajiny cudzou armádou.
Ak by aj neplatilo nič z vyššie uvedeného, i tak existuje dosť podstatný rozdiel medzi cenovou reguláciou a ochranou cenovej regulácie prostredníctvom trestného práva. K cenovej regulácii sa z času na čas uchýlia aj niektoré politické reprezentácie v slobodných a demokratických spoločnostiach. Slobodná spoločnosť sa v dôsledku toho stáva menej slobodnou, ale obvykle nie úplne neslobodnou. Postihovanie zvyšovania cien prostredníctvom trestného práva je oproti tomu už prejavom totalitarizmu a diktatúry, ktorý ohrozuje nielen fungovanie trhu, ale aj základy slobodnej spoločnosti.
Ministerstvo spravodlivosti navrhuje zrealizovať Ficov zámer prostredníctvom rozšírenia skutkovej podstaty trestného činu poškodzovanie spotrebiteľa (§ 269 Trestného zákona). Toho sa v súčasnosti dopustí ten, kto poškodí spotrebiteľa a spôsobí mu malú škodu tým, že ho klame „na kvalite, množstve alebo hmotnosti tovaru alebo na druhu, akosti a množstve poskytovaných výkonov“ alebo „uvedie na trh výrobky, práce alebo služby a zatají pritom ich podstatné vady“. Podľa návrhu ministerstva spravodlivosti by sa mal tohto trestného činu dopustiť aj ten, kto „poruší cenovú disciplínu podľa osobitného predpisu o cenách alebo iné obmedzenie zmluvnej tvorby cien, vyplývajúce zo všeobecne záväzného právneho predpisu alebo rozhodnutia, vydaného na jeho základe“.
Návrh vyvoláva viac otázok, ako dáva odpovedí. Odvoláva sa na bližšie neurčený predpis. Iba v dôvodovej správe sa explicitne spomína zákon o cenách. Ten však v súčasnom znení ceny potravín nereguluje. Harabinova novela teda nemôže byť úplným naplnením Ficovho sna o trestaní za zvyšovanie cien. Na to bude potrebná ešte zmena zákona o cenách alebo schválenie nejakého iného právneho predpisu. Kto ho schváli a akú bude mať podobu? Kedy bude schválený? Pôjde o trvalú reguláciu alebo dočasnú na prechodné obdobie po zavedení eura? Ako je možné medzi trestné činy zaradiť niečo, čo je takto nejasné? Právo by malo byť jasné, jednoznačné a zrozumiteľné, aby občania vedeli, čo môžu a čo nemôžu. O trestnom práve to platí dvojnásobne, keďže v dôsledku jeho nerešpektovania hrozí ľuďom strata slobody. Od jasnosti má však Harabinov návrh veľmi ďaleko. Nejasné je aj to, kto môže byť porušovateľom cenovej disciplíny. Veď predajne vlastnia často právnické osoby. Kto bude trestaný? Predavačky, manažment, účtovníčky, akcionári? Už ani nehovoriac o tom, ako sa asi bude dokazovať spôsobenie škody spotrebiteľovi, ktorý si svojim slobodným rozhodnutím kúpi nejaký tovar. A len mimochodom, na spáchanie trestného činu poškodzovania spotrebiteľa je potrebné spôsobiť mu „malú škodu“, ktorú Trestný zákon definuje ako škodu prevyšujúcu 8 000 korún. To si naozaj bude musieť niekto kúpiť mimoriadne veľa predražených rožkov, aby sa takýto trestný čin mohol vôbec udiať.
Bez ohľadu na to, či je to len ďalšia propagandistická bublina alebo bude návrh dopracovaný do podoby, ktorá reálne umožní trestne stíhať obchodníkov zvyšujúcich ceny po zavedení eura, je potrebné sa spýtať, aký záujem má byť chránený. Čo je ohrozené? Euro nie je dobrou správou pre ekonomickú slobodu, ale ekonomika sa určite v dôsledku jeho zavedenia nezrúti, ceny nevyletia tak, žeby ľudia zomierali od hladu. Tak čo teda? Jediné, čo naozaj hrozí, je, že nespokojnosť časti ľudí sa premietne do poklesu popularity Roberta Fica a zníženia počtu voličov jeho strany. Je vcelku prirodzené, ak sa politik obáva o svoju popularitu a stranícke preferencie, ale predstava, žeby mal ísť len z toho dôvodu niekto do väzenia za inak neškodné a v slobodnej spoločnosti úplne normálne a legitímne správanie, je už trochu silná káva.
Nápad trestať zvyšovanie cien má všetky prvky boľševického myslenia. Napriek tomu nazývať ho boľševickým by bolo trochu krívajúcou analógiou. Komunisti si cenovú reguláciu vynútili iným spôsobom. Všetko zoštátnili, ceny priamo určovali a nemuseli si ich teda vynucovať Trestným zákonom. Slovensko má s trestaním za cenovú neposlušnosť skúsenosti z čias inej totality – ľudáckeho režimu počas vojnového Slovenského štátu.
Ideologické naladenie v otázke cenovej regulácie garnitúru Roberta Fica skôr ako s komunistami alebo ľudákmi spája s jakobínmi Maximiliána Robespierra počas Francúzskej revolúcie. Jakobínsku diktatúru na čele s Robespierrovým Výborom pre verejné blaho totiž okrem teroru a gilotíny charakterizuje aj cenová regulácia. Porušenie zákona o maximálnych cenách z roku 1793 malo za následok zaradenie do zoznamu podozrivých osôb, čo bol v tej dobe spoľahlivý cestovný lístok na popravisko. Pod sekerou gilotíny tak nekončili len aristokrati, ktorí sa previnili svojim pôvodom, kňazi, ktorých vinou bolo zachovanie vernosti Cirkvi, alebo reálni či domnelí politickí oponenti jakobínov, ale aj obchodníci, ktorí si dovolili zdvihnúť ceny nad štátom stanovenú úroveň. Dnešným jazykom povedané, neodôvodnene zvyšovali ceny a poškodzovali spotrebiteľa.
Pred dvomi storočiami bola motívom vojna, ohrozenie Revolúcie a nespokojnosť parížskej chudoby, dnes zavádzanie eura, ohrozenie Ficovej popularity a prieskumy verejnej mienky. Spôsob uvažovania oboch garnitúr sa v tejto veci veľmi nelíši. Len navrhované sankcie sú prispôsobené dobe. To, že Fico s Harabinom dnes pre „zločinných špekulantov“ nežiadajú sekeru, ale maximálne tri roky väzenia, je iba historická zhoda náhod. Predsa len – obnovenie trestu smrti by nám v EÚ neprešlo a tým by sme sa pripravili o možnosť čerpať z európskych fondov stámiliardy korún. Teda pardón, miliardy eur. Veď vlastne kvôli nim to všetko.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 06/2008.
