Zisk firmy, ktorá investuje skôr do lobistov ako do inžinierov, nie je znakom skutočného podnikania, tvrdí Michael C. Munger. Americký profesor prišiel do Bratislavy prednášať na pozvanie Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika.
Na Slovensko ste prišli hovoriť o podnikateľských cnostiach. Ktoré to sú?
Vidím problém v tom, ako sa dnes vyučuje ekonómia. Tá predpokladá, že cenový systém je ustálený v ekvilibriu, čo však nie je stav, ktorý podnikatelia riešia. Tí nevedia, aká je cena, ktorá trh vyčistí, musia to objaviť, rovnako ako aj produkty, ktoré sa majú vyrábať. Podnikanie je objavovanie, jeho výsledok nie je vopred daný. Problémom je, že toto objavovanie je často deštruktívne.
Michael C. Munger: Prednáška CEQLS, 7. apríl 2014
Ako to myslíte?
Ak prídem s novým produktom alebo spôsobom výroby, ktorý je oveľa lacnejší, budú kvôli tomu niektorí iní podnikatelia trpieť alebo aj skrachujú. Pre vládu je veľmi lákavé snažiť sa ich ochrániť. Čiže aj cnostné podnikanie je deštruktívne. Túžba ochrániť upadajúce odvetvia je však ešte viac deštruktívna, pretože ide proti hospodárskemu rastu.
Súvisí táto deštrukcia aj s rastom príjmovej nerovnosti?
Mňa netrápi ani tak nerovnosť ako nemobilita. To, kde sa narodíte, by nemalo určovať, kde v spoločenskom rebríčku skončíte. Znamenalo by to, že systém nie je fér. Druhý problém je prístup k vzdelaniu. Ak nemajú všetci rovnaký prístup k potrebnému vzdelaniu, nevyužívame existujúce ľudské kapacity naplno. Tretím problémom nerovnosti je, že vytvára nespokojnosť, najmä ak majú ľudia pocit, že vznikla neférovým spôsobom. To vedie k požiadavkám na redistribúciu, čo však potom znižuje motiváciu pracovať tak pre chudobných, ako aj pre bohatých. Závisť nemôže byť spoločenskou cnosťou. Preto musíme dbať na to, aby bol politický a hospodársky systém férový.
Pri férovosti rozlišujete medzi tvorbou zisku a dobývaním renty. Čo tým myslíte?
Podnikanie je o práci so zákazníkmi a zamestnancami, o tvorbe nových produktov. No veľa z toho, čo dnes biznis robí, je o práci s vládou. Najmem si lobistov, právnikov, ktorí mi pomôžu podnik ochrániť pred konkurenciou. Skutočný podnikateľ sa vystavuje konkurencii, znižuje náklady a zvyšuje kvalitu svojich výrobkov. Často však narazí na možnosť zvýšiť si účtovný zisk prostredníctvom lobizmu. A namiesto výroby a zákazníkov pracuje s vládnymi úradníkmi. Vyzerá to ako zisk, ale nie je to zisk.
Čo sú predpoklady na to, aby cnostné podnikanie prekvitalo?
Zlou správou je, že to trvá päťdesiat rokov. Dôvodom je, že pre fungujúcu podnikateľskú kultúru sú dôležité správne inštitúcie. Tri najdôležitejšie sú: Vzdelávací systém, kde má každý rovnakú šancu. Finančný systém, kde ak mám nápad, môžem si požičať peniaze. Treťou je súdny systém, ktorý je rýchly a spravodlivý. V opačnom prípade niektoré transakcie neurobím, ak si nebudem istý, že prípadný spor niekto nezávisle nerozsúdi. V Spojených štátoch to trvalo päťdesiat rokov. Slovensku sa podľa môjho názoru darí pomerne dobre.
Aké sú funkcie podnikania?
Podnikanie má dve veľké funkcie: prvou je napĺňať takzvaný zákon jednej ceny. Ak sú na trhu rôzne ceny za ten istý tovar, nevieme, ktorá z nich je tá skutočná. Pritom je veľmi cenné túto informáciu mať, pretože cenové signály ukazujú, čo je ako veľmi žiadané. Druhou funkciou podnikania je niečo, čo Israel Kirzner nazýva „pozeraním sa za roh“. Tým myslí predvídanie budúceho dopytu, experimentovanie s ponúkanými výrobkami. Často to podnikateľom nevyjde, ale ak áno, budú odmenení ziskom. Steve Jobs raz zbankrotoval a raz ho z Applu vyhodili. Ak sa zameriame iba na úspechy, nezistíme, o čom je skutočné podnikanie.
Ak je Steve Jobs príkladom dobrého podnikateľa, kto by bol zosobnením jeho opaku?
Klasickým príkladom je Robert Fulton. Bol jeden z prvých, kto využil vynález parného stroja. Dal ho do lode a dokázal prevážať cestujúcich po rieke Hudson [štát New York]. Skrátil a zlepšil tým doterajšiu cestu koňmi. Spotrebitelia tým získali. Ale neskôr namiesto toho, aby svoj biznis rozširoval alebo zlepšoval, išiel za zákonodarcami a žiadal monopolné výsady. Čo aj získal – desať rokov profitoval zo zákazu konkurencie. Na začiatku teda bol podnikateľom, neskôr sa však stal len dobývateľom renty.
Parný stroj je dávnou históriou, mohli by ste uviesť nejaký súčasný príklad?
Podstatou protimonopolnej politiky je rozlíšiť, či je vysoký trhový podiel firiem výsledkom aktivít smerujúcich k potláčaniu konkurencie alebo výsledkom kvality produktu alebo služby. Ak ponúkam najlepšie a najlacnejšie služby, nie som monopolom v zmysle monopolnej renty. Ak sa pozrieme na to, čo robí Microsoft, časť z toho bola obrana svojej dominantnej pozície. Nakupovali konkurentov a podobne, profitovali z takzvaných sieťových efektov, úspor z rozsahu, to je však stále v mantineloch slobodnej konkurencie. Aký úžitok by sme mali z rozbitia Microsoftu, ak by každý používal iný softvér? Čo však Microsoft neurobil čestne, bolo to, že svoj operačný systém spojil s webovým prehliadačom. To spotrebiteľom nijako nepomohlo. Čiže Microsoft je takým zmiešaným príkladom. Prišiel s lepším produktom, ale zároveň obmedzoval konkurenciu.
Okrem toho je pre vás jednou z podmienok cnostného podnikania skutočne dobrovoľná výmena. Ktoré výmeny sú nedobrovoľné?
Vymyslel som na to termín „euvoluntárna výmena“, teda skutočne dobrovoľná transakcia. Ekonómovia prostredníctvom dokonalej konkurencie predpokladajú, že všetky výmeny sú dobrovoľné. Ak fľaša vody v obchode stojí tisíc eur a kúpim si ju, je to dobrovoľná výmena peňazí za tovar, pretože som mohol zájsť do iného obchodu a kúpiť si ju lacnejšie. Ale ak na púšti umieram od smädu a pokúsite sa mi predať rovnakú fľašu za tisíc eur, väčšina ľudí by zrejme povedala, že to je nesprávne. V oboch prípadoch predávate vodu za tisíc eur, ale v druhej situácii som pod hrozbou smrti prinútený vysokú cenu akceptovať.
Sú na to príklady zo skutočnosti?
Klasickým príkladom sú otrasné pracovné podmienky v niektorých amerických výrobných podnikoch. Tie operujú s nízkymi mzdami, nízkymi bezpečnostnými či environmentálnymi štandardmi. Ľudia proti tomu protestujú, nechcú podporovať takúto výrobu. Ale aké sú dôsledky toho, ak nebudeme kupovať ich výrobky? Títo ľudia prídu o prácu. Je síce pravda, že zamestnanci tam nepracujú skutočne dobrovoľne, ale je to najlepšia práca, akú si vedia zohnať. Riešením nie je zatvárať tieto prevádzky. Trh prospieva najviac práve chudobným ľuďom. Oni tú prácu potrebujú viac ako čokoľvek iné.
Na Slovensku sa teraz dosť diskutuje o úžere. Existuje úrok, ktorý možno nazvať nespravodlivým?
Jednou z ďalších podmienok skutočne dobrovoľnej výmeny je plná informovanosť oboch zúčastnených strán. Strany nemôžu transakciu spätne ľutovať. Preto si myslím, že hlavný problém s úžerou je nedostatok transparentnosti alebo nepochopenie zloženého úročenia. Stopercentný úrok za deň znamená zdvojnásobenie dlhu každým dňom. Netrvá dlho, aby ten dlh bol nezaplatiteľný. Ak ľudia nechápu tieto dôsledky alebo ak podmienky nie sú jasne uvedené, nemyslím, že to je úžera, to je podvod. A ten má byť nelegálny. Ale ak sú tieto podmienky splnené, nemal by byť žiadny úrok kriminalizovaný. Ak je niekto ochotný požičať si za vysoký úrok, je zrejme veľmi zúfalý. Ak mu to zakážete, pôjde si po peniaze k mafii.
Dobývanie renty je problém vzťahu podnikateľov a vlády. Ako sa dá obmedziť?
To pokušenie tu bude vždy. Mám priateľa, ktorý robil v zákonodarstve. Pred každým zasadaním vytiahol kopu legislatívnych návrhov, ktoré poškodzovali niektoré hospodárske odvetvie – zvyšovali dane alebo reguláciu. Ak dotknuté odvetvie politikom zaplatilo, tieto návrhy boli stiahnuté. To je vlastne také výpalné zo strany politikov. Nemyslím si teda, že v politike je priveľa peňazí, ale že v peniazoch je priveľa politiky. Ak chcete investovať, idete skôr za vládou ako do banky.
Jeden z vašich bývalých kolegov, Douglas North, opisuje zlepšovanie prostredníctvom konkurencie inštitúcií. Veríte mu?
Vývoj podľa Northa môže nastať dvomi spôsobmi: výmenou alebo napodobňovaním. Výmena znamená, že zle spravovaná spoločnosť sa stane slabšou a menšou, niekto ju dobyje vojensky alebo ekonomicky. To je skôr tá pesimistická cesta. Druhá možnosť je napodobňovanie – vidím, že niektorá inštitúcia funguje inde, tak ju doma napodobním. Problémom je, že toto síce nastalo po revolúcii v roku 1989 vo veľkej časti východnej Európy, ale stopercentne to nefungovalo. Chýbal právny štát, nezávislé súdnictvo, finančný systém a pevná mena.
Štáty si môžu konkurovať výškou daňového zaťaženia. Je to legitímne?
Zaujímavá otázka, pretože prínosy členstva v Európskej únii sú zrejmé. To však znamená, že krajiny nemôžu mať niektoré vlastné nezávislé politiky, ako je menová alebo rozpočtová. Grécko bolo v tomto zmysle čiernym pasažierom, lebo trhy stavili na to, že ich únia zachráni. To je nebezpečenstvo EÚ, ak sú národné štáty riadené samostatne. Zo strany Španielska, Talianska a Grécka to bolo vlastne dobývanie renty.
Mysleli sme skôr takzvaný daňový dumping, konkurencieschopnosť na základe nízkych daní…
Ak máte nízke dane, máte pravdepodobne aj nízky objem verejných služieb. V Spojených štátoch sa uvádzajú ako príklad štáty Vermont s vysokými daňami a službami a New Hampshire, kde je to naopak. Biznis sa sťahuje do New Hampshire a chudobní ľudia do Vermontu, ktorý s tým má problémy. Ak na Slovensko prichádzajú investície len kvôli nízkym daniam, je to forma podvádzania. Sú to potom preteky smerom nadol, k čoraz nižším daniam a verejným službám.
O regulácii ste povedali, že nejde o to, či je jej menej alebo viac, ale či dáva zmysel. Kedy zmysel dáva?
Regulácia, ktorá firmy chráni voči konkurencii, nedáva zmysel nikdy. Nanešťastie, veľa finančnej regulácie v USA tak dnes vyzerá. Regulácia Dodd–Frank má päťsto strán a vyžaduje od finančných inštitúcií také reportovanie, že na to musíte najať desať ďalších účtovníkov. To diskriminuje malé banky. Možno tá záťaž má nejaké opodstatnenie, ale zároveň cez vstupné náklady vytvára bariéry na vstup do tohto odvetvia. Na druhej strane, regulácia Glass-Steagall bola jednoduchá – vyžadovala len to, aby banky neboli zároveň predajňami potravín i kasínom. Zakázala spájanie retailového a investičného bankovníctva. Niečo takéto, myslím, dáva zmysel.
Ako profesor vo veľkom využívate moderné technológie. S akým cieľom?
Profesor dnes už nemôže byť, ako my hovoríme, mudrc na pódiu – sage on the stage –, ktorý káže pasívnemu publiku. Sú tu alternatívy. Učiteľ nemusí hovoriť len pre niekoľko desiatok ľudí, dá sa to masifikovať, napríklad cez portály ako Coursera.org. To je vlastne také retailové prostredie, kde mám v kurze tridsaťtisíc ľudí. Počas kurzu to polovica vzdá, neviem ani, či dávajú pozor. Ale je to užitočné pre niekoho, kto žije, napríklad, na polárnom kruhu. Väčšina sa však nedokáže učiť tak dobre osamote. Preto vidím potenciál skôr v strednej ceste, používam softvér WebEx, Adobe Connect, študenti môžu vidieť moju tvár, moju prezentáciu, prípadne tabuľu. To sa premieta v auditóriu, riadi to nejaký asistent. Na konci hodín máme moderovanú diskusiu, používame na to Twitter. Predávame to aj ďalším univerzitám.
Kandidovali ste za guvernéra Severnej Karolíny, ale získali ste iba tri percentá hlasov. Ako hodnotíte tento svoj pokus?
Skončil som tretí! [smiech] Myslím si, že profesori ekonómie by mali mať skúsenosti s bankrotom nejakého biznisu. Tá skúsenosť je veľmi užitočná. Väčšina profesorov neriadila v živote nič, ani vlastnú domácnosť. Učím politológiu a myslím si, že kandidovať by malo viac ľudí. Aj keď som bol kandidát tretej strany [Libertarian Party], veľa som sa naučil. Presvedčiť ľudí, aby ste sa im páčili, to je naozaj ťažké. To nie je ako profesori, ktorí prednášajú študentom a tí si všetko zapisujú.
Michal C. Munger (55) je americký profesor ekonómie a politických vied, pôsobí na Dukovej univerzite v Severnej Karolíne. Je predstaviteľom školy verejnej voľby, ktorá prostredníctvom ekonomických metód skúma politiku. Venuje sa hlavne vzťahu morálky a trhovej ekonomiky, konceptu dobrovoľnej výmeny a fungovaniu zákonodarstva. V roku 2008 kandidoval na guvernéra Severnej Karolíny za Libertarian Party. Zviditeľnil sa aj v krátkom vystúpení v populárnom rapovom videu o myšlienkach J. M. Keynesa a F. A. Hayeka. Na jeseň mu vyjde kniha Choosing in Groups (Voľba v skupinách).
Slovensko navštívil v rámci prednáškovej série CEQLS na pozvanie Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika. Viac o jeho prednáške nájdete tu.
Keynes vs. Hayek rap video I (s českými titulkami)
Keynes vs. Hayek rap video II (s českými titulkami)
Rozhovor bol publikovaný v týždenníku TREND 15/2014 dňa 20. apríla 2014.
