Pri pohľade na katastrofy otriasajúce svetom i naším vedomím vyvstávajú ťaživé otázky. Ako čo najlepšie pomôcť postihnutým oblastiam a najmä ľuďom? A kto má vlastne pomáhať?
John Stuart Mill vo svojich Princípoch politickej ekonómie napísal, že pozorovateľov „často privádzala do úžasu obrovská rýchlosť, s akou sa krajiny zotavujú po ničivej pohrome, ako za krátky čas miznú všetky stopy škôd, ktoré napáchajú zemetrasenia, povodne, hurikány a tiež vojny. Nepriateľ vyplieni krajinu ohňom a mečom, zničí a odvlečie preč takmer všetko hnuteľné bohatstvo, ktoré v nej jestvovalo, všetci obyvatelia tej krajiny sa ocitnú na mizine, a predsa sa o niekoľko rokov všetko v podstate vráti do starých koľají.“
Mill vysvetľuje, že taký vývoj sa dá pozorovať, ak sú splnené nasledujúce podmienky: po prvé, voľný pohyb kapitálu a práce, a po druhé, ak platí, že katastrofa nevymaže z povrchu zeme celú populáciu a zásobu ľudského kapitálu.
Ak sa splnia tieto podmienky, ekonomická a sociálna obnova sa skutočne odohrá, a to dokonca veľmi rýchlo.
.militarizácia či decentralizácia?
Po tom, čo sme boli a stále sme svedkami tragického ľudského utrpenia v Japonsku, po tom, čo sa minulý rok odohralo na Haiti, znejú tieto slová azda necitlivo, ba až cynicky. Samozrejme, že okamžite po prírodnej pohrome si záchranné a humanitárne operácie vyžadujú aspoň základnú rovinu riadenia zhora. Lenže aj tak by sme nemali ignorovať decentralizované koordinačné postupy. Po 11. septembri aj po hurikáne Katrina v Spojených štátoch práve rôzne decentralizované snahy zásadne prispeli k prežitiu tisícok ľudí. Hoci sa najmä v prípade tragédie 11. septembra často zaoberáme predovšetkým činnosťou vládnych zložiek, ktoré zasiahli ako sily prvej reakcie, v oboch prípadoch sa v kritických momentoch a priamo na mieste katastrofy prejavovali aj ľudia z mimovládnej oblasti. Niet pochýb o tom, že polícia a požiarnici v New Yorku, ako aj pobrežná stráž v New Orleanse zohrali počas prvých chvíľ po katastrofách nesmierne významnú rolu. No po tom počiatočnom období bol aktivizmus vlády neraz skôr kontraproduktívny ako užitočný.
Onedlho po hurikáne Katrina som v Mercatus Center inicioval výskumný projekt, počas ktorého sme analyzovali efektívnosť dobrovoľníckych reakcií na krízu, reakcií, ktoré pôsobili prostredníctvom trhu a občianskej spoločnosti. Rodiny i komunity sa posilnili a obnovili vďaka rozvoju podnikania. Ak sa obchod a podnikanie obmedzovali, rodiny sa oslabili a komunity sa neobnovili. Tento záver priamo protirečí tomu typu uvažovania, ktorý pri riešení následkov kríz volá po prístupe založenom na príkazoch a kontrole.
Jazyk katastrof a obnovy po katastrofách je jazykom centralizácie – súrny problém sa často predkladá ako problém, ktorého riešenie je otázkou vojenského prístupu. No militarizácia súcitu nie je pri dosahovaní skutočného pokroku veľmi efektívna. Ako vo svojej prednáške Ilúzie vznešenosti píše môj kolega Chris Coyne (autor knihy Po vojne, ktorý momentálne chystá publikáciu o humanitárnej pomoci) skúste si predstaviť, že by ste požiarnikov, ktorí zasahujú pri ničivom požiari vo firemnej budove, požiadali, aby neskôr koordinovali prísun zdravotníckych potrieb a lekárske výkony, aby dozerali na rekonštrukciu budovy a aby po zahasení požiaru a prestavbe budovy ešte postupne obnovili dodávateľskú reťaz firmy. Neviete si to predstaviť? Pritom presne takéto nelogické situácie prináša plazivá militarizácia humanitárnych snáh.
Centralizácia a militarizácia súcitu nepomáha posilňovať rodiny, obnovovať komunity či pestovať obchod. Práve naopak, ak sa všetky snahy centralizujú, dochádza k ignorovaniu lokálnych poznatkov, ktorých nositeľmi sú jednotlivci a komunity. Intuícia nás akoby nútila po katastrofe prijať príkazový model, no ekonómia nabáda, aby sme sa proti tejto intuícii postavili a radšej uprednostnili decentralizované a na realite založené informácie, ktoré ovládajú jednotlivci. Jednotlivci, ktorí sú schopní reagovať na výzvy „starostí myslenia a útrap žitia“ (ako je podľa Tocquevilla nutné v spoločnosti slobodných a zodpovedných jednotlivcov). Militarizácia súcitu môže pomôcť tým, ktorí sú ďaleko, k pocitu, že robia všetko potrebné na riešenie krízy. No len čo sa po katastrofe dostaneme za počiatočnú fázu pátrania a zachraňovania tých, ktorí prežili, len čo prejdeme k druhej fáze, teda k obnove, výsledkom centralizovaného prístupu je zvyčajne plánovaný chaos.
.štát stavia bariéry
Z našich štúdií, ktoré sme vykonali počas obnovy komunít po hurikáne Katrina, vyplynulo, že pri úspechu úsilia o obnove po katastrofe zohráva životne dôležitú úlohu občianska spoločnosť a podnikateľská sféra, nie štátne riadenie. Vždy, keď sa štát pokúšal viesť jednotlivcov pri rozhodovaní, keď im neumožnil, aby sa rozhodovali podľa svojich lokálnych poznatkov a riadili sa vlastnou motiváciou, dosiahol len to, že na ceste k obnove vybudoval množstvo bariér. Millov postreh o tom, ako sa spoločnosť dokáže rýchlo zotaviť, sa potvrdil v tých oblastiach, kde bol umožnený voľný pohyb pracovných síl a kapitálu. Ak sa sloboda voľby musela podriadiť obmedzeniam, výsledkom bola frustrácia.
To, čoho sme svedkami v Japonsku, je katastrofa historických rozmerov. Zemetrasenie je najsilnejšie, aké zaznamenané dejiny tejto krajiny poznajú. Magnitúda vysoko presiahla silu zemetrasenia na Haiti, hoci vďaka relatívnemu bohatstvu japonskej spoločnosti je počet obetí omnoho nižší. Nanešťastie aj cunami prinieslo obrovské škody a následky nukleárneho spadu z poškodených elektrární sa ešte len odhadujú.
Štúdium katastrof a obnovy po nich nás učí, že snahy o poskytnutie okamžitej humanitárnej pomoci v sebe zakaždým nesú aj prvok chaosu, no aj to, že tento chaos nezmierni militarizácia súcitu, ale trhový mechanizmus. Ten totiž prevezme alokáciu zdrojov a správne signalizuje nutné úpravy prostredníctvom relatívnych cien a informácií, aké sa dajú vyčítať zo zisku a straty.
Autor je profesor ekonómie na George Mason University.
Na pozvanie KI v dňoch 28. a 30. marca 2011 prednášal v Bratislave a Košiciach v rámci cyklu CEQLS. Viac informácií o prednáške nájdete tu.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 13/2011 dňa 28. marca 2011.
