Môj osobný spor s moderným liberalizmom

Nemám rád pojem liberalizmus.

Prečo, keď verím mnohým myšlienkam J. S. Milla, T. Jeffersona, A. de Tocquevilla a iných významných liberálov? Prečo je mi bližšie a sympatickejšie pomenovanie konzervatívec ako liberál? A najdôležitejšia otázka: Prečo je podľa mňa dnešný konzervativizmus liberálnejší ako moderný liberalizmus?

V dnešnej spoločnosti sa útočí na cirkev ako na inštitúciu, ktorá je proti slobode – liberté. To sa nestáva iba Rímskokatolíckej cirkvi, ale práve na nej to vidieť najlepšie. Keď niekomu na rovinu poviete, že vy máte pravdu, že si myslíte, že ju poznáte lepšie ako niekto iný, tak ste stavaný do pozície potencionálneho diktátora, ktorého myšlienky sú nebezpečné. Keď ľudia presviedčajú niekoho o tom, že majú pravdu, tak sú vnímaní ako tí, ktorí chcú vnútiť svoje presvedčenia iným. Argumentácia sa neberie ako oporný bod vášho presvedčenia o pravde, ale ako akt útoku.

Základná logická chyba tohoto postoja spočíva v stotožnení presviedčania s donucovaním. Keď môj priateľ bude chcieť strčiť prsty do plameňa, mám ho asi nechať, nech tak urobí. Keď sa mu posnažím dokázať, že to nie je práve najlepší nápad, keď ho budem odhovárať, tak sa podľa moderného mainstreamu dopúšťam porušenia jeho práv – snažím sa obmedziť jeho slobodu.

Takéto podanie by, samozrejme, moderní a ľavicoví liberáli odmietli, ale skúsme si predstaviť iný prípad:
Bola raz jedna obec. V tej obci všetci verili, že piť alkohol je životu nebezpečné a proti Božej vôli. V obci žil aj Jano, jediný, ktorý s tým nesúhlasil. Každý v obci si je vedomý toho, že Jano pije alkohol. Všetci občania sa podľa toho k nemu správajú. Stále, keď na to príde reč, mu pripomínajú: „Jano, piť je zlé!“ Niektorí sa s ním dokonca kvôli tomu nestýkajú, nepúšťajú k nemu svoje deti a neobchodujú s ním. Moderný liberál by to asi označil za diskrimináciu. Je to naozaj tak?

Pripusťme, že piť alkohol objektívne nie je hriechom, že je to dokonca občas zdravé. Správa sa obec nespravodlivo voči Janovi? Porušuje jeho práva? Obmedzuje jeho slobodu?

Nie. Aj keby sa všetci mýlili. Každý má právo správať sa podľa svojho svedomia, nakladať so svojím majetkom podľa svojej chuti. Ak považujem za nemorálne, že Jano má krivý nos, tak je taktiež mojou svätou povinnosťou upozorniť ho na to: „Jano, si nemorálny, lebo máš krivý nos!“

To, že v takom prípade som objektívne zadubencom, nie je ešte dôvod pre obmedzenie môjho práva vysloviť to, o čom som skalopevne presvedčený. Kým nie je napadnutá Janova fyzická integrita a sú mu priznávané rovnaké práva ako ostatným občanom, je každý iný tlak na neho legitímny.

Keď niekoho presviedčam, že to, čo sa chystá urobiť, by bola chyba, tak som napadnutý: „Prečo ho chceš nútiť, aby sa správal podľa tvojej vôle?!“, „Nemáš patent na pravdu.“, „Prečo si nárokuješ neomylnosť?“

Všetky podobné, v dnešnej dobe bežné, výčitky sú plodom zdegenerovania liberalizmu v moderný liberalizmus. Ten vychádza z prekrútenia tézy: „Moje práva končia tam, kde začínajú práva druhého.“ Myšlienka vlastná tak liberálom, ako i konzervatívcom nadobudla na konci 20. storočia zvláštny obsah. Zvrátené chápanie tohoto piliera klasického liberalizmu sa zakorenilo najmä medzi liberálmi.

Moderní liberáli považujú za porušovanie, či obmedzovanie svojich práv takmer všetko, čo sa ich priamo, či nepriamo dotýka. V mene tejto idey sú obmedzované základné slobody: Rocco Bugtillione nemôže povedať, že je podľa neho homosexualita hriech, lebo porušuje práva homosexuálov. Židovský chlapec nemôže nosiť do školy vo Francúzku jarmulku, lebo tým porušuje práva svojich spolužiakov. Umelec nemôže karikovať Proroka, pretože tým uráža miliardu ľudí. Ak práve tieto situácie nie sú dôkazom zvrátenosti pseudoliberalizmu, tak už nič.

Myslím si, že John S. Mill, David Hume, Thomas Jefferson, či John Locke by sa poburovali nad dnešným chápaním slobody. Slobody, ktorá požiera samú seba. Mainstreamovej slobody, nie niečo konať, ale slobody od vonkajších vplyvov. Isaiah Berlin si to uvedomil omnoho skôr: nie „sloboda k“, ale „sloboda od“ je v dnešnej dobe preferovaná.

Okrem rakúskeho a libertariánskeho krídla liberalizmu sú dnes liberáli všeobecne nakazení týmto patologickým chápaním slobody. Obmedzujú ju v mene jej samej. Nechutne porušujú právo a integritu človeka, len preto, aby ochraňovali pohodlné presvedčenie a vieru iných.

Tá viera nie je pohodlná, pretože by nebola správna, ale pretože nie je vystavená kritike. Každé presvedčenie nazvem pohodlným, keď nie je zocelené konštruktívnou diskusiou. Kým sa nevystaví nebezpečenstvu vyvrátenia, tak je pohodlná každá viera!

Ak ma teda má zákon chrániť pred tým, aby som bol donútený premýšľať nad tým, v čo verím, tak ten zákon neochraňuje moju slobodu, ale naopak moju hlúposť. Ak mi zákon nedovolí overiť si konkurencie – a životaschopnosť môjho presvedčenia, tak nedbá o moje blaho, ale o môj falošný pocit istoty. Toto nazývam pokryteckým paternalizmom moderných liberálov!

Pre riadenie sveta názorov, vier a presvedčení je najlepší voľný trh takisto, ako je najlepší aj pre riadenie hospodárstva. Toho sa drží klasický liberalizmus i dnešný konzervativizmus. Avšak moderný liberalizmus sa snaží obmedzovať voľný pohyb ideí tak, ako sa ekonomický nacionalizmus snaží obmedzovať dovoz. Práve trh je podstatou liberalizmu, toho liberalizmu, ktorý sa drží pôvodných myšlienok, ktorý je o slobode. Všetko, čo sa nedrží jeho princípov, je z logiky veci protiliberálne.

Uzurpuje si človek patent na pravdu, keď sa snaží iných presvedčiť o tom, že jeho názor je správny, dokonca jediný správny? Som presvedčený, že to tak apriórne nie je.

Keď si človek utvorí na konkrétnu vec názor, je samozrejmé, že si myslí, že je správny. Je samozrejmé, že podľa neho sa bude riadiť a je samozrejmé, že sa bude snažiť presvedčiť aj iných o pravde, ktorú si myslí, že objavil. Dá sa to považovať za uzurpovanie si pravdy? Je dúfam zrejmé, že nie. Ak sa človek, presvedčený o správnosti svojej viery, nebojí ísť do diskusie a riskovať svoje presvedčenie, vtedy je naozaj slobodný. Iba v takejto diskusii, konfrontácii dvoch a viacerých presvedčení, je možné nájsť niečo, čo sa priblíži objektívnej pravde. Ak som ochotný podriadiť sa váhe rozumných a relevantných argumentov, ak sám akceptujem zákony logiky, vtedy som na ceste k pravde, teda na ceste ku skutočnej slobode. Práve takúto slobodu nám moderní liberáli odopierajú.

Nerobím si ilúzie o tom, že cez rozumnú diskusiu a výmenu názorov sa spoločnosť alebo jednotlivci dopracujú k absolútnej a objektívnej pravde, ale predsa len je to cesta, ktorá vedie najďalej. Je to cesta, ktorou diskutéri dokážu vylúčiť aspoň tie najmylnejšie a najmenej pravdepodobné koncepty pravdy. Je teda presviedčanie a vyjadrovanie sa ku konaniu iných nebezpečenstvom pre spoločnosť, ktoré môže vyústiť do diktatúry? Práve naopak, je to jediná rozumná forma spolunažívania jednotlivcov, ktorí nie sú identickí a nemajú na všetko rovnaký názor.

Cestou k diktatúre je postoj moderných a ľavicových liberálov. Tí sa snažia obmedziť slobodu, prezentovať vlastné názory a postoje, v mene multikulturálnej zhýčkanosti, úbohej túžby nemusieť meniť názory. Vo svete, aký si vysnívali títo „liberáli“, despoticky vládne strach hovoriť a prejavovať svoje názory, pretože by sa niekoho mohli dotknúť. To je pre dnešného liberála asi ten najhorší zločin. On totiž stavia právo nepočuť nad právo prezentovať sa! Naozaj chceme spoločnosť založenú na tomto princípe?

Francois Marie Arouet Voltair povedal: „Nesúhlasím s tým, čo hovoríte, ale položím aj život za vaše právo povedať to!“ Práve na tomto výroku niekedy stavali liberáli svoje presvedčenie.

Kam sa podelo?

Autor je študent politológie a medzinárodných vzťahov, http://schutz.blog.sme.sk.

Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 04/2006.

Bola raz jedna obec. V tej obci všetci verili, že piť alkohol je životu nebezpečné a proti Božej vôli. V obci žil aj Jano, jediný, ktorý s tým nesúhlasil. Každý v obci si je vedomý toho, že Jano pije alkohol. Všetci občania sa podľa toho k nemu správajú. Stále, keď na to príde reč, mu pripomínajú: „Jano, piť je zlé!“ Niektorí sa s ním dokonca kvôli tomu nestýkajú, nepúšťajú k nemu svoje deti a neobchodujú s ním. Moderný liberál by to asi označil za diskrimináciu. Je to naozaj tak? Pripusťme, že piť alkohol objektívne nie je hriechom, že je to dokonca občas zdravé. Správa sa obec nespravodlivo voči Janovi? Porušuje jeho práva? Obmedzuje jeho slobodu? Nie. Aj keby sa všetci mýlili. Každý má právo správať sa podľa svojho svedomia, nakladať so svojím majetkom podľa svojej chuti. Ak považujem za nemorálne, že Jano má krivý nos, tak je taktiež mojou svätou povinnosťou upozorniť ho na to: „Jano, si nemorálny, lebo máš krivý nos!“ To, že v takom prípade som objektívne zadubencom, nie je ešte dôvod pre obmedzenie môjho práva vysloviť to, o čom som skalopevne presvedčený. Kým nie je napadnutá Janova fyzická integrita a sú mu priznávané rovnaké práva ako ostatným občanom, je každý iný tlak na neho legitímny. Keď niekoho presviedčam, že to, čo sa chystá urobiť, by bola chyba, tak som napadnutý: „Prečo ho chceš nútiť, aby sa správal podľa tvojej vôle?!“, „Nemáš patent na pravdu.“, „Prečo si nárokuješ neomylnosť?“ Všetky podobné, v dnešnej dobe bežné, výčitky sú plodom zdegenerovania liberalizmu v moderný liberalizmus. Ten vychádza z prekrútenia tézy: „Moje práva končia tam, kde začínajú práva druhého.“ Myšlienka vlastná tak liberálom, ako i konzervatívcom nadobudla na konci 20. storočia zvláštny obsah. Zvrátené chápanie tohoto piliera klasického liberalizmu sa zakorenilo najmä medzi liberálmi. Moderní liberáli považujú za porušovanie, či obmedzovanie svojich práv takmer všetko, čo sa ich priamo, či nepriamo dotýka. V mene tejto idey sú obmedzované základné slobody: Rocco Bugtillione nemôže povedať, že je podľa neho homosexualita hriech, lebo porušuje práva homosexuálov. Židovský chlapec nemôže nosiť do školy vo Francúzku jarmulku, lebo tým porušuje práva svojich spolužiakov. Umelec nemôže karikovať Proroka, pretože tým uráža miliardu ľudí. Ak práve tieto situácie nie sú dôkazom zvrátenosti pseudoliberalizmu, tak už nič. Myslím si, že John S. Mill, David Hume, Thomas Jefferson, či John Locke by sa poburovali nad dnešným chápaním slobody. Slobody, ktorá požiera samú seba. Mainstreamovej slobody, nie niečo konať, ale slobody od vonkajších vplyvov. Isaiah Berlin si to uvedomil omnoho skôr: nie „sloboda k“, ale „sloboda od“ je v dnešnej dobe preferovaná. Okrem rakúskeho a libertariánskeho krídla liberalizmu sú dnes liberáli všeobecne nakazení týmto patologickým chápaním slobody. Obmedzujú ju v mene jej samej. Nechutne porušujú právo a integritu človeka, len preto, aby ochraňovali pohodlné presvedčenie a vieru iných. Tá viera nie je pohodlná, pretože by nebola správna, ale pretože nie je vystavená kritike. Každé presvedčenie nazvem pohodlným, keď nie je zocelené konštruktívnou diskusiou. Kým sa nevystaví nebezpečenstvu vyvrátenia, tak je pohodlná každá viera! Ak ma teda má zákon chrániť pred tým, aby som bol donútený premýšľať nad tým, v čo verím, tak ten zákon neochraňuje moju slobodu, ale naopak moju hlúposť. Ak mi zákon nedovolí overiť si konkurencie – a životaschopnosť môjho presvedčenia, tak nedbá o moje blaho, ale o môj falošný pocit istoty. Toto nazývam pokryteckým paternalizmom moderných liberálov! Pre riadenie sveta názorov, vier a presvedčení je najlepší voľný trh takisto, ako je najlepší aj pre riadenie hospodárstva. Toho sa drží klasický liberalizmus i dnešný konzervativizmus. Avšak moderný liberalizmus sa snaží obmedzovať voľný pohyb ideí tak, ako sa ekonomický nacionalizmus snaží obmedzovať dovoz. Práve trh je podstatou liberalizmu, toho liberalizmu, ktorý sa drží pôvodných myšlienok, ktorý je o slobode. Všetko, čo sa nedrží jeho princípov, je z logiky veci protiliberálne. Uzurpuje si človek patent na pravdu, keď sa snaží iných presvedčiť o tom, že jeho názor je správny, dokonca jediný správny? Som presvedčený, že to tak apriórne nie je. Keď si človek utvorí na konkrétnu vec názor, je samozrejmé, že si myslí, že je správny. Je samozrejmé, že podľa neho sa bude riadiť a je samozrejmé, že sa bude snažiť presvedčiť aj iných o pravde, ktorú si myslí, že objavil. Dá sa to považovať za uzurpovanie si pravdy? Je dúfam zrejmé, že nie. Ak sa človek, presvedčený o správnosti svojej viery, nebojí ísť do diskusie a riskovať svoje presvedčenie, vtedy je naozaj slobodný. Iba v takejto diskusii, konfrontácii dvoch a viacerých presvedčení, je možné nájsť niečo, čo sa priblíži objektívnej pravde. Ak som ochotný podriadiť sa váhe rozumných a relevantných argumentov, ak sám akceptujem zákony logiky, vtedy som na ceste k pravde, teda na ceste ku skutočnej slobode. Práve takúto slobodu nám moderní liberáli odopierajú. Nerobím si ilúzie o tom, že cez rozumnú diskusiu a výmenu názorov sa spoločnosť alebo jednotlivci dopracujú k absolútnej a objektívnej pravde, ale predsa len je to cesta, ktorá vedie najďalej. Je to cesta, ktorou diskutéri dokážu vylúčiť aspoň tie najmylnejšie a najmenej pravdepodobné koncepty pravdy. Je teda presviedčanie a vyjadrovanie sa ku konaniu iných nebezpečenstvom pre spoločnosť, ktoré môže vyústiť do diktatúry? Práve naopak, je to jediná rozumná forma spolunažívania jednotlivcov, ktorí nie sú identickí a nemajú na všetko rovnaký názor. Cestou k diktatúre je postoj moderných a ľavicových liberálov. Tí sa snažia obmedziť slobodu, prezentovať vlastné názory a postoje, v mene multikulturálnej zhýčkanosti, úbohej túžby nemusieť meniť názory. Vo svete, aký si vysnívali títo „liberáli“, despoticky vládne strach hovoriť a prejavovať svoje názory, pretože by sa niekoho mohli dotknúť. To je pre dnešného liberála asi ten najhorší zločin. On totiž stavia právo nepočuť nad právo prezentovať sa! Naozaj chceme spoločnosť založenú na tomto princípe? Francois Marie Arouet Voltair povedal: „Nesúhlasím s tým, čo hovoríte, ale položím aj život za vaše právo povedať to!“ Práve na tomto výroku niekedy stavali liberáli svoje presvedčenie. Kam sa podelo? Autor je študent politológie a medzinárodných vzťahov, http://schutz.blog.sme.sk. Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 04/2006.

Navigácia