Úvod
V autoritatívnych či totalitných štátoch je nesporné, že verejná moc môže zasahovať do akýchkoľvek oblastí života svojho obyvateľstva. Princípom, ktorým sú štáty tohto druhu riadené, je strach. V tomto režime človek vystupuje len ako: „stvorenie, ktoré poslúcha iné stvorenie.”[1] Vláda si tým pádom s občanom, nemusiac brať ohľad na nijaké limity, robí čo chce. V kontraste k tomu stojí demokratická spoločnosť stojaca na princípe: „vlády obmedzenej väčšiny,…ktorá rešpektuje práva menšín.”[2] Výrazom rešpektu majority voči menšine je katalóg nedotknuteľných práv vlastných každému, ktoré limitujú rozsah možných zásahov štátnej moci do existencie človeka. Tieto nescudziteľné práva vytvárajú bariéru voči svojvoľným zásahom väčšiny a predstavujú najväčší výdobytok a nosný princíp demokracie. Z toho dôvodu Tocqueville primárne pod demokraciou chápe: „stav společnosti, nikoli formu vlády.”[3] Spoločnosť, ktorá bola schopná dosiahnuť demokratický stav, vníma bytie človeka vo dvoch rovinách. V prvej občan vystupuje vo vzťahoch s inými ľuďmi alebo spoločnosťou ako celkom. Tu podlieha regulácii vo forme zákonov a žiada sa na ňom, aby nasledoval určité normy, iba tu môže byť na ňom aj pod hrozbou sankcie vyžadované, aby konal určitú povinnosť. Druhá oblasť bytia patrí výsostne do moci jednotlivca, pretože v nej: „ide hlavne oňho samého.”[4]
Dilemou zostáva, do ktorej roviny téma očkovania spadá v demokratickej spoločnosti. Je táto oblasť prístupná normotvorbe? Alebo naopak je vylúčená z pôsobnosti verejnej moci a požíva imunitu voči akýmkoľvek vonkajším zásahom? Podlieha výlučne maximám[5] jednotlivca, teda osobným životným pravidlám tej ktorej osoby? V článku predstavíme kritériá, prostredníctvom ktorých dokážeme túto otázku jednoznačne rozseknúť a následne stanoviť mieru a formu donútenia, ktorú možno, vzhľadom na zásadu primeranosti, vo veci použiť.
Prvý krok k rozriešeniu otázky spočíva vo vymedzení okruhu vzťahov, v ktorých verejnosť môže uplatňovať svoju moc nad jednotlivcom, následne sa pristúpi k pokusu vsadiť pojem očkovanie ako také do rámca definovaného ako pole pôsobnosti spoločenskej moci nad jednotlivcom. Od zodpovedania tejto základnej otázky závisí, či možno vo veci ukladať povinnosti alebo nie, inak povedané, či možno vakcináciu v našej spoločnosti vynucovať.
Kde sa nachádzame?
Je postulátom demokratickej spoločnosti, že verejná moc zasahuje len do tých oblastí života človeka, ktoré sa javia byť nevyhnutné a dôležité z pohľadu zachovania existencie spoločnosti a zabezpečenia možnosti jej napredovania a pokroku. Z tohto dôvodu sa polemika ohľadom prípustnosti neočakávaného zásahu do života občana zo strany úradov môže pretriasať výlučne v demokratickej spoločnosti.[6]
Je vhodné na začiatok predostrieť kritériá, ktoré nám pomôžu načrtnúť deliacu čiaru medzi tým, čo zo života jednotlivca náleží verejnosti mať vo svojej moci a tým, čo vôbec nie. Spoločnosť nevyhnutne spočíva na dodržiavaní záväzkov jej členmi, tie musí každý občan prijať, iba tak môže štát riadne plniť svoj účel. Tieto záväzky podmieňujúce fungujúci celok možno klasifikovať ako – povinnosť nepoškodzovať oprávnené záujmy (práva) iných a, že každý: „bude znášať svoj podiel na prácach i obetách, potrebných na ochranu spoločnosti alebo jej členov pred škodami a útrapami.”[7]
Zdrojom základných práv a slobôd je v našich podmienkach Ústava Slovenskej republiky, ktorá v článku 40 ustanovuje: „Každý má právo na ochranu zdravia.” Aby toto právo mohlo byť efektívne uplatňované všetkými, zahŕňa predmetné ustanovenie v sebe implicitne príkaz zdržať sa takého konania, ktoré by inej osobe výkon daného práva znemožňovalo. Na základe toho možno konštatovať, že nenarúšať pokojné požívanie tohto práva patriaceho všetkým, je konkrétnym záväzkom každej jednej osoby voči celku.
Možno odmietnutie očkovania považovať za porušenie záväzku vyplývajúceho z občianstva – členstva v určitej spoločnosti? Predstavuje takéto konanie vo svojej podstate skutok, ktorý má charakter nesplnenia povinnosti nepoškodzovať oprávnené záujmy iných a zároveň aj neochotu podieľať sa na obetách potrebných na ochranu spoločnosti? Je spôsobilé dotknúť sa ústavného práva chrániť si svoje zdravie? Alebo naopak, je požiadavka povinného očkovania priamym zásahom do slobody rozhodovania jednotlivca vo veciach, ktoré sa týkajú len jeho samého a teda prekročením limitov verejnej moci?
Samotné očkovanie možno definovať ako ochranné opatrenie, ktorým sa vytvára ochrana nie len konkrétnej osoby, ale aj akýsi pomyselný dáždnik či obranný štít celej spoločnosti v podobe kolektívnej imunity voči hrozbe infekcie určitým patogénom. Na základe toho možno rozhodne tvrdiť, že vo veci očkovania nejde o záležitosť týkajúcu sa len výlučne jednotlivca samotného, naopak, každá osoba tu pôsobí ako časť stavebnice, ktoré spoločne vytvárajú pomyselný obranný val proti ochoreniu. Takáto “kolektívna bezpečnosť,” ktorá je nevyhnutnou podmienkou zdravej populácie, je však možná len v prípade, ak sa každý kto sa podieľa na jej vytváraní (de facto každý občan spoločnosti) plní riadne svoje záväzky.
Uvedené možno zhrnúť takto: 1.Ochrana zdravia spoločnosti je potrebná 2.Očkovanie imunizuje voči ochoreniam – chráni zdravie. 3.Účinná ochrana je podmienená vysokou preočkovanosťou obyvateľstva. Z týchto premís vyplýva záver: Problematika očkovania sa týka prospechu spoločnosti, v predmetnej veci nejde výlučne o záujem jednotlivca. Vo veci možno členom spoločnosti proporčne ukladať záväzky. Tým je problematika očkovania vsadená do medzí spoločenskej moci, ktorú môže oprávnene vykonávať nad životom jednotlivca.
Podobnými úvahami sa zrejme riadil aj zákonodarca, keď prostredníctvom svojej činnosti vdýchol život myšlienke povinného očkovania.[8] Tomuto konceptu položil základ zákon č.355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia,[9] ktorý fyzickým osobám ukladá povinnosť: „podrobiť sa v súvislosti s predchádzaním prenosným ochoreniam…povinnému očkovaniu.”[10] Predmetný zákon ďalej ukladá povinnosť plniť opatrenia slúžiace na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení, takýmto opatrením je aj:„osobitné a mimoriadne očkovanie, očkovanie pri úrazoch…očkovanie pred cestou do zahraničia, očkovanie osobitných skupín obyvateľstva.”[11] V prípade nepodrobeniu sa povinnému očkovaniu sa osoba dopúšťa priestupku, za ktorý možno uložiť peňažnú sankciu.[12]
Vecné poznatky ukazujú, že ak postulujeme, že slovenská spoločnosť je spoločnosťou demokratickou, tak je spor rozriešený, v demokratickej spoločnosti možno očkovanie pokladať za nevyhnutnú povinnosť. K tomuto záveru sa však možno dopracovať aj v “teoretickej” rovine, bez argumentácie slovenskými reáliami. To sme v predmetnej časti článku dokázali aj prostredníctvom použitia pravidiel formálnej výrokovej logiky.
Cui bono?
V koho prospech sa ukladá táto povinnosť? Profituje z nej iba spoločnosť ako celok? Liberálno-demokratická spoločnosť sa vyznačuje vlastnosťou, ktorou sa nemôže vystatovať žiadna iná a to, že štátna mašinéria tak či onak vždy pracuje na úžitok jej členov – občanov. Tým sa do značnej miery potierajú rozdiely medzi záujmom jednotlivca a verejnosti, zdôrazňuje sa služobná funkcia štátu, ktorý sa nevytvára samoúčelne, ale vystupuje ako predĺžená ruka občanov, ktorí mu zverujú tie úlohy, ktoré individuálne nie sú schopní dobre riešiť. Verejnosť preto kolektívne spravuje len tie záležitosti, ktoré dokáže zvládnuť lepšie ako jednotlivci sami.
Činnosť štátu je za každých okolností podriadená potrebám členov spoločnosti, ktorými sú individuálni občania. Z toho dôvodu sú záujmy spoločnosti totožné s legitímnymi očakávaniami jednotlivca. V prípade, ak verejná moc uloží akúsi povinnosť, ide v tom prípade o konkrétny výraz všeobecnej vôle občanov a nič viac.[13] Je to vôľa, na ktorej sa zhodnú individuálne vôle všetkých a tým pádom vyjadruje všeobecný záujem.[14]
V prípade povinného očkovania sa nejedná o spor ohľadom cieľa, ktorým je zabezpečenie a ochrana zdravia, s tým všetci súhlasia, ale o boj medzi prostriedkami, ako tento všeobecný cieľ dosiahnuť. Jednotlivec, spoliehajúc sa len na vlastný úsudok, sa vo výbere vhodných prostriedkov vzhľadom na cieľ môže ľahko zmýliť, zatiaľ čo v prípade celku, ktorý svoje názory pestuje na demokratických princípoch, prostredníctvom diskusie, to je nepravdepodobné. Ak dôjde k sporu o prostriedky a jednotlivec nebude ochotný ich prijať a podriadiť sa im, tak sankcia a donútenie zo strany spoločenstva znamená len to, že: „ho silou prinúti byť slobodným.”[15] Týmto zásahom sa len napĺňa egoistický zámer a vôľa každého jednotlivca byť zdravým.
Ide o opatrenie zabezpečujúce občanovi pozitívnuslobodu – možnosť robiť to čo skutočne chce a na čo zameriava svoje úsilie (vôľu) – žiť a konať v úplnom zdraví a spôsobilosť venovať sa činnostiam, ktoré sú podmienené bezvadnou fyzickou kondíciou. Použitím nátlaku sa v tomto prípade iba napĺňa subjektívne želanie každej osoby: „aby môj život a rozhodnutia záviseli odo mňa samého, nie od vonkajších síl akéhokoľvek druhu”[16] (napríklad choroby). Zásah zvonka v podobe príkazu či donútenia sa v tomto ohľade javí ako nevyhnutná podmienka pre uspokojenie individuálnej túžby jednotlivca. V nasledujúcej časti sa pozrieme na to, ako možno slovo donútiť nahradiť niečím prijateľnejším.
K prostriedkom
V demokracii sa u občana predpokladá vysoká úroveň cnosti – schopnosti konať morálne správne činy – donútenie a vláda strachu sú zatláčané do úzadia ako zbytočné, neproporcionálne a kontraproduktívne nástroje presadzovania štátnych cieľov. Občan by v demokracii mal poslúchať preto, že verejný záujem je v súlade s jeho egoistickými potrebami. Ak si jednotlivec neuvedomuje, že všetka činnosť spoločnosti je vykonávaná v jeho prospech, je vhodné ho na to upozorniť a poučiť ho, vtedy snáď pochopí princípu štátneho zriadenia, v ktorom žije, totiž že vôľa, ktorá je mu vnucovaná, je v skutočnosti jeho vlastná. Ľudí by k poslúchaniu malo priviesť presviedčanie a prehováranie.
Toto prehováranie by mohlo vychádzať z troch zásad, ktorými sú: Nekritizovať osoby, ktoré majú k očkovaniu odmietavý postoj a neopovrhovať ani ich názormi: „Kritizujeme-li druhé, nevyvolávame v nich trvalé zmeny – spíše posilujeme odpor.”[17] Odporcovia by naopak mali byť náležite chválení a vyzdvihovaní za ich záujem chrániť si svoje zdravie, ktorý dávajú najavo tým, že prejavujú obavy ohľadom bezpečnosti očkovania: „lidským rysem je touha být důležitý.”[18] Chválenie a prejav uznania sa javia ako vhodné prostriedky ako ukojiť túžbu po pocite dôležitosti. Ďalšou zásadou našej stratégie by mala byť snaha vzbudiť v občanoch samých túžbu podstúpiť očkovanie,[19] tajomstvo, ako to dosiahnuť spočíva v schopnosti: „postavit se na stanovisko druhého a posudzovat věci z jeho i ze svého hlediska.”[20] Nátlak a priame donútenie by teda vôbec nemali byť našou pracovnou metódou.
Sankcia nie je jediný spôsob, ktorým môže spoločnosť vplývať na správanie svojich členov, kde sa právny postih javí ako neúčelný alebo neprimeraný, môže byť jeho úloha nahradená odsúdením nevhodného konania v podobe zatratenia verejnou mienkou.[21] V krajnom prípade, ak sa ani jeden z “miernych prístupov” neukáže ako účinný, môže spoločnosť siahnuť k vynucovaniu povinného očkovania prostredníctvom právnych sankcií, pretože rozhodnutie by:„malo ležať na pleciach tých, ktorí budú znášať dôsledky.”[22] A to je v konečnom dôsledku spoločnosť.
Úvahy k očkovaniu proti SARS‑CoV‑2
Očkovanie proti ochoreniu COVID-19 nie je povinné, keďže má status dobrovoľnosti. V zmysle dodržiavania princípov a systematiky práva je žiaduce, aby bol tento status čo najskôr preklasifikovaný na povinný, až následne možno za jeho nedodržiavanie ukladať rôznorodé postihy a sankcie, pretože od občana nemožno vynucovať konanie, ktoré nie je povinné.
Opačný postup možno považovať za porušenie princípu občianskej slobody, ktorý spočíva v tom, že nikto: „nemusí robiť to, čo netreba chcieť.”[23] Zo sémantického hľadiska sa slovo dobrovoľný v žiadnom prípade nemôže spájať s tým, čo treba chcieť, to narúša samotný význam slova,[24] pretože ono samo značí, že vec netreba, ale nanajvýš možno chcieť.
Právna sloboda znamená možnosť robiť všetko to, čo dovoľujú zákony a zákon v prípade dobrovoľnosti umožňuje zvoliť si, či je mojou vôľou niečo vykonať alebo nie, je v mojej moci čo učiním, nakoľko podstata dobrovoľnosti konania spočíva v tom, že rozhodovanie vo veci náleží iba mne a nemá do nej zasahovať nikto iný.
Predmetnej vakcíne by sa najprv mal dať prívlastok povinná, až následne možno za jej odmietanie ukladať obmedzenia. Súčasný stav sa tým pádom javí ako rušivý a “znepokojujúci.”
Autor je študentom Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.
Esej sa umiestnila na 2. mieste v rámci súťaže Študentská esej 2021.
Zoznam použitej literatúry:
Publikácie:
- ARON, R. Esej o Svobodách, Bratislava: ARCHA, 1992, 216 s. ISBN 80-7115-030-4
- CARNEGIE D. Jak získávat přátele a působit na lidi. Praha: TALPRESS, 1992, 252 s. ISBN 80-900630-6-3
- ČERVEŇANSKÝ, F. Náčrt dejín politických a právnych teórií I. diel. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, 1971, 166 s.
- MILL, J. S. O Slobode. Bratislava: IRIS, 1995, 118 s. ISBN 80-88778-07-7
- MONTESQUIEU, Ch. de S. Duch Zákonov. Bratislava: Tatran, 1989, 608 s. ISBN 80-222-0096-4
- SARTORI, G. Teória Demokracie, Bratislava: ARCHA, 1993, 512 s. ISBN 80-7115-049-5
Zákony:
- Ústava Slovenskej republiky z 1. septembra 1992 (č. 460/1992 Zb.)
- Zákon č.355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia
- Vyhláška Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 585/2008 Z.z.
Súdne rozhodnutia:
- PL. ÚS 10/2013-146
Internetové zdroje:
1. BERLIN, I. Two concepts of liberty, Oxford,England: Oxford University Press, 1969. 30 s. Dostupné na: https://cactus.dixie.edu/green/B_Readings/I_Berlin%20Two%20Concpets%20of%20Liberty.pdf
2. KSSJ 4 z r. 2003 Dostupné na: https://www.juls.savba.sk/kssj_4.html
[1] MONTESQUIEU, Ch. de S. Duch Zákonov. Bratislava: Tatran, 1989, s. 129.
[2] SARTORI, G. Teória Demokracie, Bratislava: ARCHA, 1993, s. 34.
[3] ARON, R. Esej o Svobodách, Bratislava: ARCHA, 1992, s. 15.
[4] MILL, J. S. O Slobode. Bratislava: IRIS, 1995, s. 72.
[5] Subjektívnym zákonom, dôvodom, zásadám podľa ktorých sa skutočne koná – subjektívny princíp chcenia.
[6] V nedemokratických režimoch si štátna moc prisvojuje právo zasahovať bez výnimky do ktorejkoľvek oblasti života občanov.
[7] MILL, J. S. O Slobode. Bratislava: IRIS, 1995, s. 72. (Vo svetle pertraktovanej témy má tento záväzok kardinálny význam).
[8] V konaní pod sp. zn. PL. ÚS 10/2013-146 Ústavný súd rozhodoval o súlade ustanovení ukladajúcich povinné očkovania s Ústavou SR, súd návrhu na vyslovenie predmetných ustanovení za protiústavné nevyhovel.
[9] Vyhláška Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 585/2008 Z.z. v §5 klasifikuje druhy očkovania na povinné, odporúčané a “kauzálne” (v prípade cesty do cudziny alebo z iného dôvodu- na žiadosť).
[10] § 51(1) písm. d) zákona č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia vznp.
[11] § 51(1) písm. a) odkazujúc na § 12(2) písm. d) ukladá fyzickej osobe túto povinnosť.
[12] § 56(3) – v súhrnnej výške 331 eur.
[13] Táto skutočnosť je však výhradne výsadou demokratického režimu, pretože v despocii, absolutistickej monarchii či autoritatívnom režime môže vláda slúžiť výhradne na slávu a prospech ich vladárov alebo úzkej vládnucej skupiny.
[14] V tomto prípade ide o všeobecný záujem byť zdravý.
[15] ČERVEŇANSKÝ, F. Náčrt dejín politických a právnych teórií I. diel. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, 1971, s. 94.
[16] BERLIN, I. Two concepts of liberty, Oxford,England: Oxford University Press, 1969. Dostupné na (strana 8. digitálneho dokumentu): https://cactus.dixie.edu/green/B_Readings/I_Berlin%20Two%20Concpets%20of%20Liberty.pdf
[17] CARNEGIE D. Jak získávat přátele a působit na lidi. Praha: TALPRESS, 1992, s. 37.
[18] CARNEGIE D. Jak získávat přátele a působit na lidi. Praha: TALPRESS, 1992, s. 46.
[19] Jednoznačne sa jedná o najťažšiu časť jednania s ľuďmi – Ako to zaonačiť, aby si to prial človek urobiť?
[20] CARNEGIE D. Jak získávat přátele a působit na lidi. Praha: TALPRESS, 1992, s. 60.
[21] MILL, J. S. O Slobode. Bratislava: IRIS, 1995, s. 72.
[22] MILL, J. S. O Slobode. Bratislava: IRIS, 1995, s. 79.
[23] MONTESQUIEU, Ch. de S. Duch Zákonov. Bratislava: Tatran, 1989, s. 205.
[24] KSSJ 4 z r. 2003 chápe význam slova dobrovoľný ako – konaný z vlastnej vôle, bez nútenia.
